Hermiona dorazí už dnes večer. Percy nastúpil do práce – robí na Oddelení medzinárodnej čarodejníckej spolupráce. Keď budeš u nás, akejkoľvek zmienke o zahraničí sa radšej vyhni, lebo sa k smrti unudíš.
Teší sa na Teba
„Prestaň už!“ zakričal Harry na malú sovičku, ktorá mu lietala tesne ponad hlavu a bláznivo pritom čvirikala, zjavne od samej radosti, že sa jej podarilo doručiť list správnemu adresátovi. „Poď sem, odnesieš svojmu majiteľovi odkaz!“
Sovička sa zniesla na Hedviginu klietku. Hedviga k nej odmerane vzhliadla, akoby jej chcela naznačiť, nech sa neopováži prísť bližšie.
Harry opäť schytil orlie brko, načiahol sa po čistom pergamene a napísaclass="underline"
Ron, všetko v poriadku, muklovia ma pustili.
Uvidíme sa zajtra o piatej. Už sa teším.
Lístok niekoľkokrát preložil a pripevnil sovičke na tenulinkú nožičku, čo však vôbec nebolo jednoduché, pretože sovička od samej radosti skackala ako zmyslov zbavená. Keď sa mu to končene podarilo, sovička okamžite vyštartovala; vyletela von oknom a zmizla mu z dohľadu.
Harry sa otočil k Hedvige.
„Čo by si povedala na dlhší výlet?“ opýtal sa jej.
Hedviga spokojne zahúkala.
„Mohla by si toto odniesť Siriusovi?“ spýtal sa a chytil do ruky list. „Počkaj... ešte tam niečo dopíšem.“
Rozvinul pergamen a náhlivo tam dopísal postskriptum.
Keby si sa chcel so mnou spojiť, do konca prázdnin budem u svojho kamaráta Rona Weasleyho. Jeho tatko nám zohnal lístky na Svetový pohár v metlobale!
Keď dopísal, priviazal list Hedvige o nohu; tá čakala až nezvyčajne pokojne, akoby mu chcela ukázať, ako sa má správať ozajstná poštová sova.
„Potom príď k Ronovi, dobre?“ povedal jej.
Hedviga ho jemne ďobla do prsta, potichu zasvišťala obrovskými krídlami a vyletela cez okno.
Harry sa za ňou pozeral, až kým mu nezmizla z dohľadu, potom vliezol pod posteľ, vypáčil z podlahy uvoľnenú drevenú dosku a vytiahol spod nej veľký kus narodeninovej torty. Sadol si na zem, s chuťou sa do nej pustil a cítil, ako ho zaplavuje pocit radosti. On má – 31 – tortu a Dudley len grapefruit; je nádherný slnečný deň, zajtra odchádza z Privátnej cesty, jazva ho už nebolí a uvidí Svetový pohár v metlobale. Naozaj nebola vhodná chvíľa na to, aby sa pre niečo znepokojoval – ani lord Voldemort za to nestál.
4
Opäť v Brlohu
Na druhý deň o dvanástej mal už Harry pobalené všetky školské veci i väčšinu ostatných cenností – neviditeľný plášť, dedičstvo po otcovi, metlu od Siriusa, čarovnú mapu Rokfortu, ktorú mu vlani darovali Fred s Georgeom. Spod uvoľnenej drevenej dosky vybral všetko jedlo, opakovane prekutral každý kút izby, či tam nenájde zapatrošenú nejakú knihu alebo brko, a zo steny zvesil kalendárik, kde si prečiarkoval dni, čo mu zostávajú do návratu na Rokfort.
Atmosféra na Privátnej ceste číslo 4 bola mimoriadne napätá. Nezadržateľne sa blížiaci príchod delegácie čarodejníkov do domu Dursleyovcov spôsobil, že jeho obyvatelia boli neobyčajne podráždení a nervózni. Keď Harry oznámil strýkovi, že Weasleyovci prídu na druhý deň o piatej, viditeľne ho tým vydesil.
„Dúfam, že si im povedal, aby sa obliekli slušne,“ zavrčal. „Videl som totiž, čo si tí tvoji kumpáni dokážu na seba navliecť. Hádam budú mať v sebe aspoň toľko slušnosti, že prídu v normálnych šatách.“
Harryho odrazu premkla akási zlá predtucha. Pokiaľ si dobre pamätá, pán a pani Weasleyovci nenosievali oblečenie, ktoré by strýko Dursley považoval za „normálne“. Ich deti sa síce cez prázdniny radi s obľubou obliekali do muklovských vecí, no pán a pani Weasleyovci zvyčajne chodili v dlhých habitoch rôzneho stupňa obnosenosti. Harryho vôbec netrápilo, čo povedia susedia, obával sa však, aby sa k nim Dursleyovci nesprávali hrubo, keď sa ukáže, že zosobňujú ich najhoršie predstavy o čarodejníkoch.
Strýko Vernon si obliekol svoj najlepší oblek. Niekto by si možno myslel, že sa chystá hostí patrične privítať, no Harry vedel, že to urobil preto, aby pôsobil dôležito a zastrašujúce. Na druhej strane Dudley vyzeral akýsi scvrknutý. Nebolo to preto, že by jeho diéta konečne priniesla želaný efekt, ale preto, že sa bál. Jeho posledné stretnutie s dospelým čarodejníkom sa skončilo tak, že mu vzadu z nohavíc vykúkal zatočený prasací chvostík a za jeho odstránenie v súkromnej londýnskej nemocnici museli strýko Vernon a teta Petunia zaplatiť kopu peňazí. Nečudo, že si teraz Dudley podchvíľou nervózne prechádzal dlaňou po zadku a z izby do izby sa zakrádal vždy chrbtom popri stene, aby nepriateľovi nenastavil znova ten istý terč.
Obed prebehol takmer v úplnej tichosti. Dudley dokonca vôbec neprotestoval proti jedlu (tvaroh a strúhaný zeler). Teta Petunia nejedla vôbec. Sedela so založenými rukami a pevne zovretými perami; vyzeralo to, že si žuje jazyk, akoby chcela preglgnúť všetky tie vyhrážky a nadávky, ktorými by Harryho najradšej zavalila.
„Určite prídu autom, však?“ vyštekol strýko Vernon ponad stôl.
„Hm...“ zamrmlal Harry.
O tom nerozmýšľal. Naozaj, ako sem len Weasleyovci prídu? Auto už nemajú; staručký Ford Anglia, na ktorom kedysi jazdili, sa v súčasnosti preháňa po Zakázanom lese pri Rokforte. Vlani si však pán Weasley požičal auto Ministerstva mágie. Žeby to urobil aj teraz?
„Myslím, že hej,“ odvetil napokon.
Strýko Vernon si zahundral čosi popod fúz. Za normálnych okolností by sa opýtal, akú značku auta má pán Weasley; mužov totiž zásadne hodnotil podľa toho, na akom veľkom a drahom aute jazdia. Harry však pochyboval, že by strýko za normálnych okolností pána Weasleyho prijal, hoci by mal priam Ferrari.
Harry strávil takmer celé popoludnie vo svojej izbe. Nevydržal by sa totiž pozerať, ako teta Petunia každú chvíľu nazerá cez tylové záclony, akoby platil zákaz vychádzania, alebo zo zoo ušli splašené nosorožce. Do obývačky zišiel až o trištvrte na päť.
Teta Petunia neprestajne naprávala vankúše. Strýko Vernon sa tváril, že číta noviny, no jeho drobné očká sa ani nepohli, a Harry vedel, že s nastraženými ušami čaká, či nezachytí zvuk blížiaceho sa auta. Dudley sedel napchatý v kresle a tučnými rukami si pevne zvieral zadok. Harry nezniesol toľké napätie, vyšiel z izby, sadol si na schody v hale, nespúšťal oči z hodiniek a srdce mu od samého vzrušenia a nervozity búšilo ako divé.
Prešlo päť hodín a nič. Strýko Vernon, ktorý sa už začal v obleku potiť, otvoril vchodové dvere, vystrčil von hlavu, zahľadel sa na dolný i horný koniec ulice a rýchlo ju zase stiahol.
„Meškajú!“ oboril sa na Harryho.
„Viem,“ odvetil Harry. „Možno... hm... je zápcha, alebo ich niečo zdržalo.“
Päť hodín desať minút... štvrť na šesť... Harryho sa už zmocňoval strach. O pol šiestej začul z obývačky priškrtené hlasy strýka Vernona a tety Petunie.
„Nevedia, čo je slušnosť.“
„Čo keby sme museli niekam odísť?“
„Možno si myslia, že keď prídu neskôr, pozveme ich aj na večeru.“
„To nech si vyhodia z hlavy,“ vyhlásil strýko Vernon a Harry počul, ako vstal a začal sa prechádzať po izbe. „Vezmú si toho chlapčiska a pôjdu, nebudú sa tu zbytočne zdržiavať. Teda ak vôbec prídu. Zrejme si pomýlili deň. Títo ľudia zrejme nevedia, čo je presnosť. Alebo sa im tá stará rachotina, čo určite majú, po ceste rozpadla a... ááááá!“