Medzi čarodejníkmi za Harrym to zašumelo záujmom a vzrušením a zamierili popri ňom k dverám, z ktorých pani Weasleyová práve vyšla. Harry už chcel ísť za Lupinom, ale pani Weasleyová ho zadržala.
„Nie, Harry, schôdzka je iba pre členov rádu. Ron s Hermionou sú hore, môžeš počkať s nimi, kým sa neskončí, potom sa navečeriame. A na chodbe rozprávaj potichu,“ dodala naliehavým šeptom.
„Prečo?“
„Nechcem, aby sa niečo zobudilo.“
„Ako to mys…“
„To ti vysvetlím neskôr, ponáhľam sa. Musím byť na schôdzke -iba ti ukážem, kde budeš spať.“
S prstom na perách ho po špičkách previedla popri dvojitom, molami prežratom závese, za ktorým asi boli ďalšie dvere, aspoň tak predpokladal Harry, a keď sa vyhli veľkému stojanu na dáždniky, ktorý vyzeral, akoby ho vyrobili z odťatej nohy trolla, vystupovali po tmavom schodisku okolo radu scvrknutých hláv pripevnených na doskách k stene. Keď sa Harry prizrel bližšie, zistil, že tie hlavy patrili domácim škriatkom. Všetci mali rovnaký nos pripomínajúci rypák.
Po každom kroku Harry čoraz väčšmi žasol. Čo, preboha, hľadajú v dome, ktorý vyzerá ako obydlie najčernejšieho z čiernych mágov?
„Pani Weasleyová, prečo…?“
„Ron a Hermiona ti všetko vysvetlia, môj milý, ja už naozaj musím letieť,“ nesústredene zašepkala pani Weasleyová. „Tamto, tie dvere vpravo,“ povedala, keď vyšli na druhú plošinu. „Zavolám vás, keď sa to skončí.“
A ponáhľala sa naspäť dolu.
Harry prešiel malú plošinu schodiska, otočil kľučku v tvare hadej hlavy a otvoril dvere.
Na okamih zazrel tmavú dvojposteľovú izbu s vysokým stropom, potom sa ozvalo hlasné zaštebotanie, za ním ešte hlasnejšie zaškriekanie a potom mu zrak celkom zastrelo veľké množstvo veľmi hustých vlasov. Hermiona sa naňho vrhla a objala ho tak, že ho skoro zvalila na zem, kým Ronova malá sovička Kvík vzrušene poletovala okolo ich hláv.
„HARRY! Ron, on je tu, Harry je tu! Nepočuli sme ťa prísť! Och, ako sa máš? Nestalo sa ti nič? Hneváš sa na nás? Stavím sa, že áno. Viem, že naše listy boli nanič, ale nemohli sme ti nič písať. Museli sme Dumbledorovi prisahať, že ti nenapíšeme, och, toľko ti toho musíme povedať a ty nám tiež musíš o všeličom porozprávať -dementori! Keď sme sa to dopočuli – a to vyšetrovanie na ministerstve – je to nehorázne, všetko som si to vyhľadala, nemôžu ťa vylúčiť, jednoducho nemôžu, v Nariadení obmedzujúcom čary mladistvých je jedno ustanovenie o použití čarov v situáciách ohrozenia života…“
„Nechaj ho vydýchnuť, Hermiona,“ prerušil ju Ron a uškŕňal sa, keď za Harrym zavrel dvere. Zdalo sa, že za ten mesiac, čo sa nevideli, zase narástol pár centimetrov a bol ešte vyšší a chudší, hoci jeho dlhý nos, jasnočervené vlasy a pehy sa nezmenili.
Usmiata Hermiona pustila Harryho, ale kým stihla niečo povedať, ozvalo sa tiché zašušťanie a z tmavej skrine zlietlo čosi biele a opatrne pristálo Harrymu na pleci.
„Hedviga!“
Snežná sova cvakla zobákom a láskavo ďobkala Harrymu do ucha a on jej hladkal perie.
„Tá teda bola!“ ponosoval sa Ron. „Skoro nás doďobala na smrť, keď priniesla tvoje posledné listy, aha…“
Ukázal Harrymu ukazovák pravej ruky s napoly zahojenou, ale jasne hlbokou ranou.
„Ach, to ma mrzí, ale viete, chcel som nejaké odpovede…“ ospravedlňoval sa Harry.
„Chceli sme ti odpovedať, kamoško,“ vysvetľoval Ron. „Hermiona už nervačila, stále opakovala, že urobíš nejakú hlúposť, keď tam budeš trčať bez správ, ale Dumbledore nás donútil…“
„...prisahať, že mi nič nepoviete,“ dokončil Harry. „Áno, to už Hermiona povedala.“
Hrejivé teplo, ktoré sa v ňom rozlialo pri pohľade na dvoch najlepších priateľov, pohaslo a on kdesi v žalúdku pocítil ľadový chlad. Odrazu – po tom, čo ich celý mesiac túžil uvidieť – mal pocit, že by bol radšej, keby ho Ron a Hermiona nechali osamote.
Zavládlo napäté ticho, Harry automaticky hladkal Hedvigu a nepozrel ani na jedného, ani na druhého.
„Zrejme si myslel, že je to tak lepšie,“ prehovorila Hermiona akosi zadychčane. „Dumbledore.“
„Jasné,“ prikývol Harry. Všimol si, že aj ona má na oboch rukách stopy po Hedviginom zobáku, a zistil, že mu to vôbec nie je ľúto.
„Asi si myslel, že u tých muklov budeš najväčšmi v bezpečí…“ začal Ron.
„Áno?“ Harry nadvihol obočie. „Napadli niekoho z vás toto leto dementori?“
„No nie… ale preto ťa dal stále sledovať členmi Fénixovho rádu…“
Harrymu nadskočil žalúdok, akoby cestou nadol minul jeden schod. Takže všetci vedeli, že ho sledujú, iba on nie.
„Bohvieako to nefungovalo, však?“ poznamenal a usiloval sa zo všetkých síl, aby nezvýšil hlas. „Nakoniec som sa musel o seba postarať sám, alebo nie?“
„Veľmi sa hneval,“ povedala Hermiona takmer zdesene. „Myslím Dumbledore. Videli sme ho. Keď sa dozvedel, že Mundungus odišiel pred skončením zmeny. Bol hrozný.“
„Som rád, že odišiel,“ chladne odvetil Harry. „Keby nebol odišiel, nečaroval by som a Dumbledore by ma asi bol nechal na Privátnej ceste celé leto.“
„Nebojíš… nebojíš sa vypočúvania na Ministerstve mágie?“ potichu sa spýtala Hermiona.
„Nie,“ Harry vzdorovito klamal. Vzdialil sa od nich a s Hedvigou spokojne usadenou na pleci sa obzeral, ale táto izba mu nezdvihla náladu. Bola zatuchnutá a tmavá. Prázdnotu odlupujúcich sa stien narušoval iba kus nepomaľovaného plátna v ozdobnom ráme, a keď Harry prechádzal okolo, zdalo sa mu, že sa tam niekto, kto sa skrýval tak, aby ho nebolo vidieť, zachichotal.
„Tak prečo ma Dumbledore tak veľmi chce udržiavať v nevedomosti?“ spýtal sa Harry a stále sa pokúšal nestratiť nenútený tón. „Obťažovali ste sa vôbec spýtať sa ho na to?“
Pozrel na nich práve v okamihu, keď si vymieňali pohľady, ktoré prezrádzali, že sa správa presne tak, ako sa obávali. Nijako mu to nezlepšilo náladu.
„Hovorili sme Dumbledorovi, že ti chceme povedať, čo sa deje,“ začal Ron. „Fakt, kamarát. No teraz je strašne zaneprázdnený a odkedy sme sem prišli, vlastne sme ho videli iba dva razy a aj to nemal veľa času, len sme mu museli prisahať, že keď ti budeme písať, nič dôležité neprezradíme, a povedal, že sovy by mohol niekto zachytiť.“
„Aj tak ma mohol informovať, keby chcel,“ stručne povedal Harry. „Nehovorte mi, že nevie posielať odkazy bez sov.“ Hermiona pozrela na Rona a potom povedala: „Aj ja som si to myslela. Lenže nechcel, aby si niečo vedel.“
„Možno si myslí, že sa mi nedá veriť,“ vyhlásil Harry a sledoval, ako sa zatvária.
„Nepreháňaj,“ povedal Ron a vyzeral trochu znepokojene.
„Alebo že sa o seba neviem postarať.“
„Samozrejme, že si to nemyslí!“ ustarostene zvolala Hermiona.
„Tak ako to, že ja musím zostať u Dursleyovcov, kým vy dvaja sa môžete zapájať do všetkého, čo sa tu deje?“ sypal zo seba Harry a slová sa mu rinuli z úst jedno cez druhé a hovoril čoraz hlasnejšie. „Ako to, že vy dvaja môžete vedieť všetko, čo sa deje?“
„Ale my nevieme!“ prerušil ho Ron. „Mama nás nepustí ani do blízkosti schôdze, vraj sme malí…“
Harry ani nevedel ako, ale zrazu kričal. „TAKŽE VY STE NEBOLI NA SCHÔDZACH. NO A ČO?! BOLI STE PREDSA TU, ČI NIE?! BOLI STE SPOLU. JA SOM MESIAC TRČAL U DURSLEYOVCOV. A ZVLÁDOL SOM VIAC AKO VY DVAJA DOHROMADY! A DUMBLEDORE TO VIE! KTO ZACHRÁNIL KAMEŇ MUDRCOV? KTO NÁS ZBAVIL RIDDLA? KTO VÁM DVOM ZACHRÁNIL KOŽU PRED DEMENTORMI?“
Harry zo seba chrlil všetky trpké a rozhorčené myšlienky, nahromadené za uplynulý mesiac: sklamanie z toho, že nemal nijaké správy, urazenosť, že všetci boli spolu bez neho, zlosť z toho, že ho sledovali a nepovedali mu o tom – všetky tie pocity, za ktoré sa napoly hanbil, pretiekli. Hedvigu ten krik vyľakal a znova vyletela na skriňu, Kvík prestrašene štebotal a lietal im okolo hláv ešte bezhlavejšie.