„KTO MUSEL VLANI PREJSŤ POPRI DRAKOCH A SFINGÁCH A VŠELIJAKÝCH INÝCH ODPORNÝCH VECIACH? KTO VIDEL, AKO SA VRACIA ON? KTO MU MUSEL UNIKNÚŤ? JA!“
Ron stál s otvorenými ústami, očividne omráčený a nenachádzal slov, zatiaľ čo Hermiona mala slzy na krajíčku.
„ALE PREČO BY SOM MAL VEDIEŤ, ČO SA DEJE? PREČO BY SA NIEKTO MAL OBŤAŽOVAŤ A POVEDAŤ MI, ČO SA ROBÍ?“
„Harry, my sme ti to chceli povedať, naozaj sme chceli…“ začala Hermiona.
„ASI STE TO AŽ TAK VEĽMI NECHCELI, INAK BY STE MI BOLI POSLALI SOVU, ALE DUMBLEDOROVl STE MUSELI PRISAHAŤ…“
„No áno, museli.“
„ŠTYRI TÝŽDNE SOM TRČAL NA PRIVÁTNEJ CESTE, VYŤAHOVAL SOM NOVINY ZO SMETIAKOV, ABY SOM ZISTIL, ČO SA DEJE…“
„Chceli sme…“
„VY STE SA TU ZREJME DOBRE BAVILI, VŠAK, VŠETCI TUTO PEKNE POSPOLU…“
„Nie, vážne…“
„Harry, je nám to fakt ľúto!“ zúfalým hlasom povedala Hermiona a v očiach sa jej ligotali slzy. „Máš úplnú pravdu, Harry -ja by som zúrila, keby som bola na tvojom mieste.“
Harry na ňu gánil, zhlboka dýchal a potom sa znova od nich odvrátil a prechádzal sa sem a ta. Hedviga na skrini mrzuto zahúkala. Dlho bolo ticho, ktoré narúšalo iba žalostné vŕzganie dosiek pod Harryho nohami.
„Čo je vlastne toto za dom?“ oboril sa na Rona a Hermionu.
„Hlavný stan Fénixovho rádu,“ okamžite odvetil Ron.
„Mohol by mi už konečne niekto povedať, čo je to ten Fénixov rád?“
„Je to tajný spolok,“ rýchlo vysvetľovala Hermiona. „Vedie ho Dumbledore, založil ho. Sú to ľudia, ktorí bojovali v minulosti proti Veď-Vieš-Komu.“
„Kto je v ňom?“
Harry zastal s rukami vo vreckách.
„Pomerne dosť ľudí…“
„My sme sa stretli asi s dvadsiatimi, ale myslíme si, že ich je viac,“ dodal Ron.
Harry sa na nich mračil.
„Tak teda?“ spytoval sa, hľadiac z jedného na druhého.
„Aké tak teda?“ nechápal Ron.
„Voldemort!“ zlostne odvrkol Harry a Ron i Hermiona sa strhli „Čo sa deje? Čo chystá? Kde je? Čo robíme, aby sme ho zastavili?“
„Veď sme ti povedali, že rád nás na svoje stretnutia nepustí,“ nervózne pripomenula Hermiona. „Takže podrobnosti nevieme. Ale máme približnú predstavu,“ dodala rýchlo, keď videla, ako sa Harry t vár i.
„Fred s Georgeom vymysleli predlžovacie uši,“ povedal Ron. „Sú fakt užitočné.“
„Predlžovacie…?“
„Uši, áno. Lenže v poslednom čase sme ich museli prestať používať, lebo mama to zistila a soptila. Fred s Georgeom ich museli všetky poschovávať, aby ich nepohádzala do smetí. Lenže kým ich odhalila, dosť sme ich využili. Vieme, že niektorí členovia rádu sledujú známych smrťožrútov, dávajú na nich bacha…“
„Niektorí verbujú ďalších ľudí do rádu…“ dodala Hermiona.
„A iní zase niečo strážia. Stále rozprávajú o službách na stráži.“
„Nemohol som to byť ja, však nie?“ uštipačne poznamenal Harry.
„No áno,“ Ron sa tváril, akoby mu svitlo.
Harry odfrkol. Znovu sa prechádzal po izbe a hľadel všelikam, len nie na Rona a Hermionu. „Tak čo ste vy dvaja robili, keď vás nepúšťali na schôdzky?“ vyzvedal sa. „Písali ste, že máte veľa práce.“
„Odmorovali sme tento dom,“ ponáhľala sa s odpoveďou Hermiona, „lebo už dlho bol prázdny a rozmnožila sa tu všelijaká háveď. Podarilo sa nám vyčistiť kuchyňu, väčšinu spálni a myslím, že zajtra budeme robiť salón… ÁÁ!“
Ozvalo sa dvojité hlasné TRESK a sčista-jasna sa uprostred izby zjavili Fred s Georgeom, Ronovi bratia-dvojčatá. Kvík zaštebotal ešte splašenejšie a trielil k Hedvige na skriňu.
„Prestaňte to robiť!“ chabo odporovala Hermiona dvojčatám s rovnakými jasnočervenými vlasmi ako Ron, no trochu zavalitejšími a nižšími.
„Čau, Harry,“ žiarivo sa usmial George. „Zdalo sa nám, že počujeme melodické tóny tvojho hlasu.“
„Nedus ten hnev v sebe, Harry, len ho vypusť von,“ s rovnakým úsmevom sa mu prihovoril Fred. „Zopár ľudí v okruhu päťdesiatich kilometrov ťa možno ešte nepočulo.“
„Takže ste spravili premiestňovacie skúšky?“ podráždene sa spýtal Harry.
„S vyznamenaním,“ pochválil sa Fred, ktorý držal v ruke čosi, čo vyzeralo ako kus veľmi dlhého špagátu telovej farby.
„Trvalo by vám to asi o tridsať sekúnd dlhšie, keby ste sem vyšli po schodoch,“ podotkol Ron.
„Čas sú galleóny, braček,“ bránil sa Fred. „Mimochodom, Harry, rušíš príjem predlžovacím ušiam,“ dodal, akoby odpovedal na Harryho zdvihnuté obočie, a chytil povraz, ktorý sa ťahal od plošinky schodov, ako si Harry teraz všimol. „Chceme si vypočuť, čo sa deje dole.“
„Radšej buďte opatrní,“ upozorňoval ich Ron, hľadiac na ucho, „lebo keby to zase uvidela mama…“
„Stojí to za to riziko. Je to nejaká veľká schôdza,“ povedal Fred.
Otvorili sa dvere a zjavila sa červená dlhovlasá hlava.
„Ahoj, Harry!“ veselo ho pozdravila Ronova mladšia sestra Ginny. „Zdalo sa mi, že počujem tvoj hlas.“
Potom sa otočila k Fredovi a Georgeovi. „S tými predlžovacími ušami vám to nevyšlo. Kuchynské dvere zabezpečila kúzlom nevyrušiteľnosti.“
„Ako to vieš?“ spýtal sa George a bolo vidieť, že je sklamaný.
„Tonksová mi povedala, ako sa to dá zistiť. Jednoducho do dverí niečo hodíš, a ak sa ich to nedotkne, sú nevyrušiteľné. Zo schodov som do nich hádzala hnojové bomby a len tak od nich odlietali, takže predlžovacie uši sa popod ne nijako nedostanú.“
Fred si zhlboka povzdychol. Škoda. „Fakt by som rád zistil, čo robil náš starý dobrý Snape,“
„Snape!“ vyhŕkol Hany. „Ten je tu?“
„Áno,“ George opatrne zavrel dvere a sadol si na posteľ. Fred a Ginny ho nasledovali. „Podáva správu. A je to prísne tajné.“
„Mizerák,“ lenivo prehodil Fred.
„Teraz je na našej strane,“ vyčítavo ho zahriakla Hermiona.
Ron odfrkol. „Preto neprestane byť mizerákom. Ako len na nás hľadí, keď nás vidí.“
„Ani Bill ho nemá rád,“ vyhlásila Ginny, akoby sa tým všetko vyriešilo.
Harry si nebol istý, či už jeho hnev ustúpil, ale smäd po informáciách v ňom prekonal chuť ďalej kričať. Sadol si na posteľ oproti ostatným.
„Bill je tu?“ spýtal sa. „Myslel som si, že pracuje v Egypte.“
„Dal si žiadosť o kancelárske miesto, aby mohol prísť domov a pracovať pre rád,“ vysvetlil Fred. „Hovorí, že hrobky mu chýbajú, ale…“ a uškrnul sa, „má za ne náhradu.“
„Ako to myslíš?“
„Pamätáš na Fleur Delacourovú?“ spýtal sa George. „Dostala miesto v Gringottbanke, aby si slepšila anglištinu…“
„A Bill jej často dáva súkromné hodiny,“ zachechtal sa Fred.
„Aj Charlie je v ráde,“ dodal George, „ale ten je ešte stále v Rumunsku. Dumbledore chce z a p o j i ť čo najviac zahraničných čarodejníkov a Charlie sa v čase voľna usiluje nadväzovať kontakty.“
„Nemohol by to robiť Percy?“ spýtal sa Harry. Keď o ňom počul naposledy, tretí v poradí zo súrodencov Weasleyovcov pracoval na Ministerstve mágie v oddelení pre medzinárodnú čarodejnícku spoluprácu.
Po Harryho slovách si všetci Weasleyovci a Hermiona vymenili veľavýznamné zachmúrené pohľady.
„Rob si, čo chceš, ale nespomínaj Percyho pred mamou a pred otcom,“ povedal Ron Harrymu napätým hlasom.
„Prečo nie?“
„Lebo vždy, keď sa spomenie Percyho meno, otec rozbije to, čo práve drží v ruke, a mama sa rozplače,“ vysvetlil Fred.