„Nebuď hlúpa, nemôžeme ísť všetci!“ hneval sa Harry. „Pozrite, vy traja…“ ukázal na Nevilla, Ginny a Lunu, „nie ste do toho zapletení, vy nie ste…“
Začali protestovať ešte väčšmi. Harry pocítil v jazve silnejšiu bolesť. Každá chvíľa otáľania bola drahá, nemal kedy sa škriepiť.
„Okej, dobre, vy ste sa rozhodli,“ povedal stručne, „ale kým nenájdeme viac testralov, nebudete…“
„Och, prídu ďalší,“ s istotou tvrdila Ginny, ktorá tak ako Ron pozerala nesprávnym smerom, očividne si mysliac, že hľadí na kone.
„Prečo si to myslíš?“
„Lebo ak si si náhodou nevšimol, ty a Hermiona ste celí od krvi,“ upozornila ho chladne, „a vieme, že Hagrid láka testraly na surové mäso. Najmä preto zrejme prišli tieto dva.“
Harry v tej chvíli pocítil, ako ho niečo slabo potiahlo za habit, a videl, že testral pri ňom mu oblizuje rukáv vlhký od Grawpovej krvi.
„Tak dobre,“ súhlasil a dostal nápad. „Ron a ja si vezmeme tieto dva a pôjdeme napred a Hermiona tu môže zostať s vami, aby prilákala ďalšie testraly…“
„Ja nezostanem!“ zúrivo protestovala Hermiona.
„Nemusíš,“ usmiala sa Luna. „Pozri, už prichádzajú ďalšie… vy dvaja musíte naozaj páchnuť…“
Harry sa otočiclass="underline" pomedzi stromy sa blížilo najmenej šesť alebo sedem testralov s veľkými kožovitými krídlami zloženými na bokoch a oči sa im v tme leskli. Teraz sa nemal na čo vyhovoriť.
„Dobre,“ súhlasil nahnevane, „jedného si vezmite a vysadnite.“
34
Oddelenie záhad
Harry sa pevne zakvačil do hrivy testrala, nohu si položil na najbližší peň a nemotorne sa vydriapal na jeho hodvábny chrbát. Testral sa nebránil, len otočil hlavu, vyceril zuby a pokúšal sa ďalej žiadostivo oblizovať jeho habit.
Harry zistil, že kolená si môže oprieť za kĺby krídel, a cítil sa tak istejšie, potom pozrel na ostatných. Neville vyliezol na chrbát ďalšieho testrala a pokúšal sa mu prehodiť krátku nohu cez chrbát. Luna už sedela testralovi na chrbte bokom a naprávala si habit, akoby to robila každý deň. Ron, Hermiona a Ginny však nehybne stáli na mieste a s otvorenými ústami na nich civeli.
„Čo je?“ spýtal sa Harry.
„A ako máme nasadnúť?“ placho sa spýtal Ron. „Veď ich nevidíme.“
„Och, to je ľahké,“ povedala Luna, ochotne skĺzla zo svojho testrala a šla k nim. „Poď sem…“
Pritiahla ostatné nablízku postávajúce testraly a po jednom im pomáhala vysadnúť. Bolo vidieť, že všetci traja sú veľmi nervózni, keď im viedla ruky ku hrivám a kázala im pevne sa chytiť, a potom aj ona znova vysadla na svojho tátoša.
„To je šialené,“ hundral Ron a voľnou rukou opatrne prechádzal koňovi po chrbte. „Šialené… keby som ho tak mohol vidieť…“
„Radšej dúfaj, že zostane neviditeľný,“ zachmúrene povedal Harry. „Tak teda, sme všetci pripravení?“
Všetci prikývli a videl, ako sa päť párov kolien pod habitmi naplo.
„Okej…“
Pozrel na lesklú čiernu hlavu svojho testrala a preglgol.
„Ministerstvo mágie, vchod pre návštevníkov… teda Londýn,“ prikázal neisto. „Ech… ak vieš… kam ísť…“
Chvíľu Harryho testral len stál, no potom mohutným pohybom, pri ktorom Harry skoro spadol, roztiahol krídla po oboch stranách, kôň sa pomaly prikrčil a vyletel nahor tak rýchlo a prudko, že Harry musel ramená i nohy pevne pritisnúť k jeho telu, aby sa po chudom konskom zadku neskĺzol dozadu. Zavrel oči a pritisol si tvár k jemnej konskej hrive, keď sa rútili pomedzi horné konáre stromov a vyleteli do krvavočerveného západu slnka.
Harry si pomyslel, že ešte nikdy v živote neletel tak rýchlo: testral prefičal ponad hrad, ani pritom veľmi nemával širokými krídlami, chladivý vzduch plieskal Harryho do tváre a on žmúril oči pred svištiacim vetrom. Obzrel sa a videl, že jeho piati druhovia letia za ním, každý sklonený čo najhlbšie ku krku testrala, aby sa chránil pred prúdom vzduchu.
Leteli nad areálom Rokfortu, potom minuli Rokville a pod nimi sa mihali vrchy a údolia. Keď denné svetlo začalo pohasínať, Harry videl malé zoskupenia svetiel v dedinách, potom kľukatú cestu, po ktorej ako chrobák liezlo domov cez kopce jediné auto…
„To je nenormálne!“ Harry sotva začul, ako niekde za ním povedal Ron, a predstavoval si, ako sa asi musí cítiť, keď letí v takej výške a pritom nevidí, na čom.
Zmrákalo sa – obloha menila farbu na jasnú, potom tmavofialovú, posiatu drobnými striebornými hviezdami, a onedlho im iba svetlá muklovských miest prezrádzali, ako vysoko sú a ako rýchlo cestujú. Harry pevne objímal krk koňa a v duchu ho poháňal, aby letel ešte rýchlejšie. Koľko času uplynulo odvtedy, čo videl Siriusa ležať na dlážke v Oddelení záhad? Ako dlho ešte dokáže Sirius odolávať Voldemortovi? Harry naisto vedel iba to, že jeho krstný otec ani nevyhovel Voldemortovi, ani neumrel, lebo bol presvedčený, že pri jednom alebo pri druhom by cítil Voldemortovu radosť alebo zlosť, jazva by ho bolestivo pálila tak ako v tú noc, keď had napadol pána Weasleyho.
Leteli ďalej v čoraz väčšej tme. Harry cítil, že tvár má meravú a studenú, nohy mu brneli od toho, čo nimi tak pevne zvieral boky testrala, ale neodvážil sa zmeniť polohu, aby neskĺzol… Ohluchol od dunenia svištiaceho vzduchu a ústa mal suché a meravé od studeného nočného vetra. Vôbec netušil, ako ďaleko môžu byť, úplne sa zveril zvieraťu pod sebou, ktoré sa neúnavne a cieľavedome rútilo nocou, sotva mávajúc krídlami, len ďalej dopredu.
Keby prišli prineskoro…
Ešte žije, ešte bojuje, cítim to…
Ak Voldemort usúdi, že Sirius sa nepoddá…
Vedel by som…
Harrymu nadskočil žalúdok. Hlava testrala odrazu mierila k zemi a Harry sa naozaj skĺzol po jeho krku niekoľko centimetrov dopredu. Konečne klesali… zdalo sa mu, že za sebou počul výkrik, nebezpečne sa otočil, ale nevidel nijaké padajúce telo… zrejme sa všetci zľakli pri zmene smeru tak ako on.
Jasnooranžové svetlá sa na všetkých stranách zväčšovali a zaokrúhľovali. Videli strechy budov, prúd svetiel z automobilových reflektorov pripomínajúcich svetielkujúce oči hmyzu, svetložlté štvorce okien. Zdalo sa, že celkom odrazu sa rútia ku chodníku. Harry sa z posledných síl držal testrala, pripravoval sa na prudký dopad, ale kôň sa dotkol tmavej zeme tak zľahka ako tieň a Harry mu skĺzol z chrbta a obzeral sa po ulici, kde stále stál preplnený kontajner neďaleko zničenej telefónnej búdky, bezfarebnej v oranžovej žiare pouličných lámp.
Ron pristál o kúsok ďalej a hneď aj spadol zo svojho testrala na chodník.
„Nikdy viac,“ povedal vstávajúc. Vykročil akoby od testrala, ale pretože ho nevidel, vrazil mu do zadku a skoro znova spadol. „Nikdy, nikdy viac… to bola najhoršia…“
Z jednej i druhej strany vedľa neho pristáli Ginny s Hermionou, obe skĺzli z koni elegantnejšie než Ron, hoci s rovnakým výrazom úľavy, že sú opäť na pevnej zemi. Neville zoskočil roztrasený, Luna zosadla hladko.
„Odtiaľto pôjdeme kam?“ spýtala sa Harryho so zdvorilým záujmom, ako keby toto celé bol iba zaujímavý výlet.
„Tamto,“ povedal. Rýchlo vďačne testrala potľapkal a potom priateľov viedol k zničenej telefónnej búdke a otvoril dvere. „Poďte sem!“ súril ich, keď váhali.
Ron a Ginny poslušne vošli, Hermiona, Neville a Luna sa natlačili za nimi. Harry sa obzrel na testraly, ktoré sa prehrabávali v kontajneri a hľadali zvyšky zhnitého jedla, a potom sa vtisol do búdky za Lunou.
„Ten, kto je najbližšie aparátu, nech vytočí šesť, dva, štyri, štyri, dva!“ povedal.
Urobil to Ron s čudne vykrivenou rukou, aby dočiahol na ciferník, a keď sa kruh ciferníka dotočil naspäť, v búdke sa ozval rozvážny ženský hlas.