„Vo sne som šiel z tmavej miestnosti rovno do druhej. Myslím, že by sme sa mali vrátiť a skúsiť to odtiaľ.“
A tak sa ponáhľali naspäť do kruhovej miestnosti a teraz mal Harry namiesto belasých plameňov zo sviečok pred očami prízračné tvary mozgov.
„Počkaj!“ zvolala zrazu Hermiona, keď Luna chcela za nimi zavrieť dvere. „Označiť!“
Kreslila niečo prútikom vo vzduchu a na dverách sa objavilo ohnivé „X“. Len čo sa za nimi zavreli, ozval sa veľký hrmot a znova sa stena začala rýchlo otáčať, ale teraz sa medzi svetlomodrou zjavoval aj červenozlatý rozmazaný fľak, a keď znova všetko stíchlo, ohnivý kríž ešte horel a označoval dvere, ktoré už vyskúšali.
„Dobre, že si na to myslela,“ pochválil ju Harry. „Okej, tak skúsime tieto…“
Znova zamieril k dverám priamo pred ním a potisol ich. Prútik mal stále zdvihnutý a ostatných za pätami.
Táto miestnosť bola väčšia než predchádzajúca, tlmene osvetlená a obdĺžniková, v strede klesala a tvorila veľkú kamennú jamu hlbokú vyše šesť metrov. Stáli na najvyššom stupni akýchsi lavíc, ktoré lemovali celú miestnosť a strmo po stupienkoch sa zvažovali do jamy ako v amfiteátri alebo v súdnej sieni, kde Harryho súdil Wizengamot. Namiesto stoličky s reťazami však v strede jamy stálo vyvýšené kamenné pódium s akýmsi starobylým oblúkom, dopukaným a rozosýpajúcim sa, až sa Harry čudoval, že ešte stojí. Oblúk nepodopieral nijaký múr a visel na ňom čierny otrhaný záves, a napriek tomu, že okolitý studený vzduch sa nehýbal, záves sa trošku vlnil, akoby sa ho práve niekto dotkol.
„Kto je tam?“ spýtal sa Harry a zoskočil o lavicu nižšie. Nikto mu neodpovedal, ale záves sa ďalej vlnil a trepotal.
„Opatrne!“ zašepkala Hermiona.
Harry liezol cez lavice dolu až na kamenné dno jamy. Ako pomaly kráčal k stupienku, jeho kroky sa hlasno ozývali. Odtiaľ, kde teraz stál, vyzeral lomený oblúk oveľa vyššie, ako keď naň hľadel zhora. Závoj sa stále slabo vlnil, akoby cezeň práve niekto prešiel.
„Sirius?“ zblízka, a preto tichšie zvolal Harry.
Mal veľmi zvláštny pocit, že za závojom na druhej strane niekto stojí. Pevne zovrel prútik, obišiel stupienok, ale nikto tam nebol, videl iba druhú stranu otrhaného čierneho závoja.
„Poďme,“ zavolala Hermiona z polovice kamenných schodov. „Toto nie je správna miestnosť, Harry, poďme ďalej.“
Jej hlas znel vystrašene, oveľa vystrašenejšie než v miestnosti, kde plávali mozgy. A predsa sa Harrymu oblúk zdal krásny, napriek tomu, aký bol starý. Jemne sa vlniaci závoj ho zaujal, cítil veľmi silné nutkanie vyliezť na stupienok a prejsť cezeň.
„Harry, poďme,“ naliehala Hermiona.
„Dobre,“ povedal, ale nehýbal sa. Práve niečo počul. Z druhej strany závoja sa k nemu niesol slabý šepot a nejaké mrmlanie.
„Čo hovoríte?“ spýtal sa veľmi nahlas, takže jeho slová sa ozývali všade okolo kamenných lavíc.
„Nikto nerozpráva, Harry!“ upozornila ho Hermiona a šla k nemu.
„Niekto tam za tým šepká,“ tvrdil, posunul sa ďalej a mračil sa na závoj. „Si to ty, Ron?“
„Ja som tu, kamarát,“ Ron sa zjavil bokom od oblúka.
„Počuje to ešte niekto?“ spytoval sa Harry, lebo šepkanie a mrmlanie bolo hlasnejšie a ani si to neuvedomil, položil nohu na stupienok.
„Aj ja ich počujem,“ šepla Luna, ktorá prišla k nim spoza oblúka a hľadela na vlniaci sa závoj. „Tam vnútri sú ľudia!“
„Čo myslíš tým tam vnútri?“ spytovala sa Hermiona, zoskočila zo spodného schodu a hovorila to nahnevanejšie, než situácia vyžadovala. „Nie je nijaké vnútri, je to len oblúk, nie je tam pre nikoho miesto. Harry, prestaň, poďme preč…“
Chytila ho za ruku a ťahala, ale on odolával.
„Harry, prišli sme sem kvôli Siriusovi!“ pripomenula mu vysokým napätým hlasom.
„Sirius,“ opakoval Harry a stále ako očarený hľadel na vlniaci sa závoj. „Áno…“
Konečne mu niečo v mozgu zapadlo na svoje miesto: Sirius, zajatý, zviazaný a mučený, a on tu civie na oblúk…
Cúvol niekoľko krokov od stupienka a odtrhol oči od závoja. „Poďme,“ pohol sa.
„Veď o to som sa pokúšala… no dobre, tak poďme!“ povedala Hermiona a prvá sa popri stupienku vracala. Z druhej strany hľadeli na závoj aj Ginny s Nevillom, očividne očarení. Hermiona bez slova chytila Ginny za ruku, Ron schmatol Nevilla a energicky ich ťahali k spodnej kamennej lavici a potom až hore k dverám.
„Čo myslíš, čo bol ten oblúk?“ spýtal sa Harry Hermiony, keď znova vošli do čiernej kruhovej miestnosti.
„Neviem, ale nech to bolo čokoľvek, bolo to nebezpečné,“ vyhlásila rozhodne a znova označila dvere ohnivým krížom.
Stena sa opäť krútila a zase zastala. Harry si náhodne vybral ďalšie dvere a potisol ich. Nehýbali sa.
„Čo sa stalo?“ spýtala sa Hermiona.
„Sú… zamknuté…“ povedal Harry a zaprel sa do nich, ale ani sa nepohli.
„Tak toto sú tie pravé, nie?“ vzrušene povedal Ron a pridal sa k Harrymu, aby sa spolu pokúsili otvoriť ich násilím. „Musia to byť ony!“
„Uhnite!“ prísne ich požiadala Hermiona. Zamierila prútikom na miesto, kde by na normálnych dverách bola zámka, a povedala: „Alohomora!“
Nič sa nestalo.
„Siriusov nožík!“ spomenul si Harry. Vytiahol ho spod habitu a zastrčil do štrbiny medzi dverami a zárubňou. Ostatní nedočkavo sledovali, ako ním prechádza odhora nadol, vytiahol ho a potom do nich vrazil plecom. Zostali zavreté rovnako pevne ako predtým. A navyše, keď Harry pozrel na nôž, zistil, že čepeľ sa roztopila.
„Dobre, tak túto miestnosť necháme tak,“ rozhodne vyhlásila Hermiona.
„Ale čo ak je to tá?“ s obavami a túžobne hľadel na dvere Ron.
„To nemôžu byť tie dvere, Harry sa vo sne dostal cez všetky,“ pripomenula mu Hermiona, označila dvere ďalším ohnivým krížom a Harry si vložil teraz už zbytočnú rukoväť Siriusovho noža do vrecka.
„Viete, čo by tam mohlo byť?“ dychtivo sa spýtala Luna, keď sa stena znova začala krútiť.
„Určite nejaká blbosť,“ zahundrala si Hermiona pod nos a Neville sa nervózne zasmial.
Stena zastala a Harry s narastajúcim pocitom zúfalstva potisol ďalšie dvere.
„To je ono!“
Poznal tú miestnosť ihneď podľa krásneho, roztancovaného, diamantovo iskrivého svetla. Len čo si Harryho oči zvykli na oslňujúci jas, videl, že na každej ploche sa ligocú hodiny, veľké i malé, stojace i prenosné, zavesené medzi knihovníčkami alebo uložené na stoloch po celej dĺžke miestnosti, takže ju napĺňalo usilovné, neúnavné tikanie ako keby sa tadiaľ posúvali tisícky krôčikov. Zdrojom tancujúceho, briliantovo jasného svetla bol vysoký krištáľový zvonový poklop, ktorý stál na druhom konci miestnosti.
„Tadiaľto!“
Harryho srdce tĺklo ako splašené, keď už vedel, že sú na správnej ceste. Viedol ich úzkym priestorom medzi radmi stolov a tak ako vo sne mieril k zdroju svetla, ku krištáľovému zvonovému poklopu na stole, vysokému ako on. Vyzeral, akoby bol plný rozviateho ligotavého vetra.
„Och, pozrite!“ povedala Ginny, keď boli bližšie, a ukazovala na srdce zvonového poklopu.
V iskrivom prúde vo vnútri sa vznášalo drobučké vajce jasné ako drahokam. Ako v poklope stúpalo nahor, puklo, otvorilo sa a zjavil sa kolibrík, ktorého unášalo až celkom navrch, ale keď sa dostal do vzdušného prúdu, perie mal znova zmáčané a vlhké, a keď ho to znovu stiahlo na spodok zvona, opäť sa uzavrel vo vajci.
„Ideme ďalej!“ prísne ich pobádal Harry, lebo Ginny sa tvárila, akoby sa chcela pristaviť a sledovať, ako sa z vajíčka zase vyliahne vták.
„Ty si márnil čas pri tom oblúku,“ hnevala sa, ale šla ďalej popri zvone k jediným dverám za Harrym.