„Ja… vy…“
Dumbledore sa mu otočil chrbtom.
„Vezmi si prenášadlo, Harry.“
Podal mu zlatú hlavu sochy, Harry na ňu položil ruku a vôbec mu nezáležalo na tom, čo sa bude diať, ani kam pôjde.
„O pol hodiny sa uvidíme,“ potichu povedal Dumbledore. „Jeden… dva… tri…“
Harry mal zase pocit, akoby ho pri pupku potiahol nejaký háčik. Leštená drevená podlaha sa mu stratila spod nôh, Átrium, Fudge a Dumbledore zmizli a letel dopredu vo víre farieb a zvuku…
37
Stratené proroctvo
Harry sa nohami dotkol pevnej zeme, kolená sa mu trochu podlomili a hlava zlatého čarodejníka zadunela na podlahe. Obzrel sa a videl, že pristál v Dumbledorovej pracovni.
V čase riaditeľovej neprítomnosti sa všetko dalo do poriadku. Krehké strieborné prístroje znova stáli na stolíkoch s tenkými nohami a pokojne odfukovali a krútili sa. Portréty riaditeľov a riaditeliek driemali v rámoch, hlavy im kľuckali v kreslách alebo si ich opierali o rámy obrazov. Harry pozrel cez okno. Na obzore sa črtal chladný svetlozelený pás – bude svitať.
Ticho a pokoj, ktoré iba občas narušilo zachrapkanie alebo zafučanie spiaceho portrétu, bolo preňho neznesiteľné. Keby sa jeho pocity mohli odrážať na okolitom prostredí, portréty by kričali od bolesti. Prechádzal sa po tichej, krásnej pracovni, hruď sa mu rýchlo dvíhala a klesala a snažil sa nemyslieť. Lenže on musel myslieť… nebolo pred tým úniku…
Je to jeho chyba, že Sirius zomrel, za to všetko môže on. Keby nebol taký hlúpy a nenaletel na Voldemortov trik, keby nebol taký presvedčený, že to, čo videl vo sne, je skutočnosť, keby len bol pripustil možnosť, že tak ako tvrdila Hermiona, Voldemort sa spoľahol na jeho záľubu hrať sa na hrdinu…
Bolo to neznesiteľné, nebude na to myslieť, nevydrží to…
Obraz za ním zvlášť hlasno zachrápal a ozval sa chladný hlas: „Á… Harry Potter…“
Phineas Nigellus dlho zazíval, natiahol si ruky a prefíkanými prižmúrenými očami si premeriaval Harryho.
„A čo ťa sem privádza v túto skorú rannú hodinu?“ spýtal sa napokon. „Táto kancelária má byť zavretá pre všetkých okrem právoplatného riaditeľa. Alebo ťa sem poslal Dumbledore? Och, nehovor mi…“ Znova výdatne zazíval. „Mám o d o v z d a ť ďalšiu správu svojmu nehodnému pra-pravnukovi?“
Harry nebol schopný reči. Phineas Nigellus nevie, že Sirius je mŕtvy, ale Harry mu to nemohol povedať. Keby to vyslovil nahlas, znamenalo by to, že je to definitívne, absolútne, nezvratné.
Ďalšie portréty sa prebrali. Hrôza z toho, že sa ho možno budú vypytovať, donútila Harryho prejsť k dverám a chytiť kľučku.
Nehýbala sa. Bol tam zavretý.
„To, dúfam, znamená, že sa Dumbledore onedlho medzi nás vráti,“ povedal tučný čarodejník s červeným nosom v obraze za riaditeľovým stolom.
Harry sa otočil. Čarodejník hľadel naňho s veľkým záujmom. Harry prikývol. Znova za chrbtom potiahol kľučku, ale nepohla sa.
„Och, ako dobre,“ potešil sa čarodejník. „Bez neho tu bola nuda, veľká nuda.“
Usadil sa do kresla pripomínajúceho trón, na ktorom bol namaľovaný, a dobromyseľne sa na Harryho usmial.
„Dumbledore má o tebe vysokú mienku, to iste vieš,“ povedal pokojne. „Ó, áno. Váži si ťa.“
Pocit viny naplnil Harryho hruď ako nejaký obludný ťažký parazit a teraz sa tam zvíjal a vrtel. Harry to neznesie, nevydrží už byť sám… nikdy nemal taký pocit, akoby bol uväznený vo vlastnej hlave a v tele, nikdy si tak veľmi neželal byť niekým iným, hocikým iným…
V prázdnom kozube vzbĺkli smaragdovozelené plamene, až Harry odskočil od dverí a hľadel na muža krútiaceho sa v ohnisku. Keď Dumbledorova vysoká postava vyšla z plameňov, čarodejníci a čarodejnice na stenách sa prudko zobudili a mnohí ho nahlas vítali.
„Ďakujem,“ potichu sa poďakoval Dumbledore.
Najprv na Harryho nepozrel, ale šiel k bidlu pri dverách a z vrecka habitu vytiahol maličkého škaredého neopereného Félixa, opatrne ho uložil do nádobky s jemným popolom pod zlatou žrďou, na ktorej zvyčajne Félix sedával.
„Určite ťa poteší, Harry,“ Dumbledore sa konečne otočil od vtáčieho mláďaťa, „že nikomu z tvojich spolužiakov nezostanú po udalostiach včerajšej noci trvalé následky.“
Harry chcel povedať: „To je dobre,“ ale z úst mu nevyšiel ani hlások. Dumbledore mu pripomína, aké škody spôsobil, a hoci už opäť naňho hľadí a jeho výraz je láskavý, a nie obviňujúci, Harry mu nevládze pozrieť do očí.
„Madam Pomfreyová dáva všetkých do poriadku,“ hovoril Dumbledore. „Nymphadora Tonksová možno nejaký čas pobudne u svätého Munga, ale vyzerá to, že sa zotaví úplne.“
Harry sa uspokojil s tým, že prikývol, hľadiac na koberec, ktorý bol čoraz svetlejší, ako obloha vonku bledla. Bol si istý, že všetky portréty v miestnosti pozorne počúvajú každé Dumbledorovo slovo a sú zvedavé, kde Harry s Dumbledorom boli a čo spôsobilo zranenia.
„Viem, ako sa cítiš, Harry,“ veľmi potichu prehovoril Dumbledore.
„Nie, neviete,“ odvetil Harry a hlas mal odrazu hlasný a silný, hnev ho rozžeravil dobiela. Dumbledore o jeho pocitoch nevie nič.
„Vidíte, Dumbledore?“ chytrácky poznamenal Phineas Nigellus. „Nikdy sa nepokúšajte porozumieť študentom. Neznášajú to. Lepšie sa cítia ako tragicky nepochopení, utápajú sa v sebaľútosti, dusia vo vlastnej…“
„To stačilo, Phineas,“ zastavil ho Dumbledore.
Harry sa otočil Dumbledorovi chrbtom a zaťato hľadel von oknom. V diaľke videl metlobalový štadión. Sirius sa tam raz zjavil maskovaný ako chlpatý čierny pes, aby sa mohol pozerať, ako Harry hrá… asi bol zvedavý, či je Harry rovnako dobrý, ako bol kedysi James… Harry sa ho na to nikdy nespýtal…
„Nemusíš sa hanbiť za svoje city, Harry,“ počul Dumbledorov hlas. „Naopak… to, že cítiš takú bolesť, je tvojou najväčšou silou.“
Harry cítil, ako mu plamene hnevu oblizujú vnútro, blčia v tej hroznej prázdnote, napĺňajú ho túžbou ublížiť Dumbledorovi za jeho pokoj a prázdne slová.
„To má byť moja najväčšia sila?“ Harrymu sa triasol hlas, ešte stále hľadel na metlobalový štadión, ale už ho nevidel. „Vy netušíte… neviete…“
„Čo neviem?“ pokojne sa spýtal Dumbledore.
To už bolo priveľa. Harry sa otočil a triasol sa od zlosti.
„Nechcem hovoriť o tom, ako sa cítim, dobre?“
„Harry, takéto utrpenie dokazuje, že si stále ešte človek! Táto bolesť je súčasťou ľudského života…“
„TAK – POTOM – NECHCEM – BYŤ – ČLOVEK!“ zreval Harry, schmatol zo stolíka na tenkých nohách krehký strieborný prístroj a hodil ho na druhý koniec miestnosti. Prístroj sa rozbil o stenu na stovky malých kúskov. Niekoľko portrétov nahnevane a vyľakane vykríklo. Portrét Armanda Dippeta sa pohoršovaclass="underline" „No toto!“
„JE MI TO JEDNO!“ kričal na nich Harry, schmatol lunoskop a šmaril ho do kozuba. „UŽ MÁM TOHO DOSŤ, VIDEL SOM DOSŤ, CHCEM ÍSŤ PREČ, CHCEM, ABY SA TO SKONČILO, UŽ MI JE TO JEDNO…“
Chytil stolík, na ktorom stál strieborný nástroj, a odhodil aj ten. Na zemi sa rozbil a nohy sa odkotúľali každá inam.
„Nie je ti to jedno,“ povedal Dumbledore. Ani okom nemihol a neurobil jediný pohyb, aby Harrymu zabránil v demolácii jeho kancelárie. Tváril sa pokojne, skoro nezúčastnene. „Tak veľmi ťa to trápi, až máš pocit, že od tej bolesti vykrvácaš na smrť.“
„NIE!“ zvreskol Harry tak nahlas, až sa obával, že sa mu pretrhne hrdlo, a chvíľu mal chuť vrhnúť sa na Dumbledora a rozbiť aj jeho, rozdrviť tú pokojnú starú tvár, zatriasť ním, ublížiť mu, aby aj on pocítil aspoň kúsok tej hrôzy, ktorú prežíval on.