A potom si videl, ako Rookwood, ktorý pred svojím zatknutím pracoval na Oddelení záhad, hovorí Voldemortovi, čo sme my vedeli – že proroctvá uložené na Ministerstve mágie sú silno chránené. Iba ľudia, ktorých sa týkajú, ich môžu vziať z políc bez toho, aby nezošaleli. V tom prípade by musel vstúpiť do Ministerstva mágie buď Voldemort sám, a riskovať tak odhalenie, alebo by si mu ho musel vziať ty. Preto bolo ešte naliehavejšie, aby si zvládol oklumenciu.“
„Ale ja som ju nezvládol,“ zamrmlal Harry. Vyslovil to nahlas, aby sa pokúsil z n í ž i ť ťaživý pocit viny. Priznanie predsa musí zmierniť ten strašný tlak, ktorý mu zviera srdce. „Necvičil som, nenamáhal som sa, mohol som zabrániť tým snom, Hermiona ma stále napomínala. Keby som to bol urobil, nikdy by mi nemohol ukázať, kam mám ísť – a Sirius by… Sirius by…“
Harrymu v hlave akoby niečo vybuchlo, nejaká potreba ospravedlniť sa, vysvetliť…
„Chcel som preveriť, či naozaj Siriusa zajal, šiel som do kancelárie profesorky Umbridgeovej, rozprával som sa z kozuba s Kreacherom a ten mi povedal, že Sirius tam nie je, povedal, že odišiel!“
„Kreacher klamal,“ pokojne vysvetľoval Dumbledore. „Ty nie si jeho pán, tebe mohol klamať a nemusel sa za to potrestať. Kreacher chcel, aby si išiel na Ministerstvo mágie.“
„On… on ma ta poslal zámerne?“
„Ó, áno. Obávam sa, že Kreacher celé mesiace neslúžil iba jednému pánovi.“
„A to ako?“ rozpačito sa spýtal Harry. „Veď roky neodišiel z Grimmauldovho námestia.“
„Kreacher využil príležitosť krátko pred Vianocami, zrejme keď Sirius naňho zakričal, aby vypadol. Vzal Siriusa za slovo a vyložil si to ako rozkaz odísť z domu. Šiel k jedinému členovi rodiny Blackovcov, ktorého ešte uznával… k Blackovej sesternici Narcisse, sestre Bellatrix a manželke Luciusa Malfoya.“
„Ako to všetko viete?“ čudoval sa Harry. Srdce mu tĺklo veľmi rýchlo. Prišlo mu zle. Spomenul si, ako ho Kreacherovo čudné zmiznutie na Vianoce znepokojilo…
„Kreacher mi to včera v noci povedal,“ vravel Dumbledore. „Vieš, keď si profesora Snapa šifrovane upozornil, uvedomil si, že si mal vidinu, ako Siriusa držia na Oddelení záhad. Tak ako ty aj on sa okamžite pokúšal spojiť so Siriusom. Mal by som vysvetliť, že členovia Fénixovho rádu majú spoľahlivejšie spôsoby komunikácie než kozub v kancelárii Dolores Umbridgeovej. Profesor Snape zistil, že Sirius je živý a zdravý na Grimmauldovom námestí.
Ty si sa však nevrátil z lesa a profesor Snape sa obával, že si stále presvedčený o Siriusovom zajatí u lorda Voldemorta. Okamžite zburcoval niektorých členov rádu.“
Dumbledore si zhlboka vzdychol a pokračovaclass="underline" „Alastor Moody, Nymphadora Tonksová, Kingsley Shacklebolt a Remus Lupin boli práve v hlavnom sídle, keď nadviazal spojenie. Všetci okamžite súhlasili, že ti pôjdu na pomoc. Profesor Snape žiadal, aby Sirius zostal v hlavnom stane, lebo som ta mal každú chvíľu prísť ja, a chcel, aby mi niekto vysvetlil, čo sa stalo. Profesor Snape ťa medzitým mal hľadať v lese.
Sirius však nechcel zostať. Kázal Kreacherovi, aby mi povedal, čo sa stalo. A tak keď som krátko po ich odchode na ministerstvo prišiel na Grimmauldovo námestie, domáci škriatok mi v záchvate smiechu oznámil, kam išiel Sirius.“
„On sa smial?“ dutým hlasom sa spýtal Harry.
„Ó, áno,“ odvetil Dumbledore. „Vieš, Kreacher nás nemohol celkom zradiť. Nie je strážcom tajomstva rádu a nemohol Malfoyovcom povedať, kde sme, ani im prezradiť niektorý z tajných plánov, ktoré mal zakázané odhaliť. Bol viazaný čarami, ktoré platia na domácich škriatkov, a to znamená, že nemohol neposlúchnuť priamy rozkaz svojho pána Siriusa. Prezradil však Narcisse pre Voldemorta veľmi cenné informácie, ale Siriusovi sa zrejme zdalo priveľmi bezvýznamné, aby mu zakázal zopakovať ich.“
„Napríklad aké?“ spýtal sa Harry.
„Napríklad to, že osoba, na ktorej Siriusovi záleží najväčšmi na svete, si ty,“ potichu povedal Dumbledore. „A napríklad to, že považuješ Siriusa za niečo medzi otcom a bratom. Voldemort už, pravdaže, vedel, že Sirius bol v ráde a ty vieš, kde je – ale vďaka Kreacherovej informácii si uvedomil, že jediný, koho by si išiel za každú cenu zachraňovať, je Sirius Black.“
Harry mal pery studené a meravé.
„Takže keď som sa včera večer Kreachera pýtal, či je Sirius tam…“
„Malfoyovci – nepochybne na Voldemortov pokyn – mu prikázali za každú cenu odpratať Siriusa z cesty zhruba v čase, keď sa ti prisní, že Siriusa mučia. Aby Kreacher mohol včera pred tebou predstierať, že jeho pán nie je doma, zranil hipogrifa Hrdozobca a v tej chvíli, keď si sa zjavil v kozube, ho Sirius hore ošetroval.“
Harry mal pocit, že má v pľúcach málo vzduchu, dýchal rýchlo a plytko.
„A Kreacher vám to všetko povedal a… smial sa?“ chripel.
„Nechcel mi to povedať,“ pripustil Dumbledore. „Ale aj ja dostatočne ovládam legilimenciu a viem, kedy mi klamú, a tak kým som odišiel na Ministerstvo mágie, presvedčil som ho… aby mi to porozprával celé.“
„A,“ zašepkal Harry s rukami na kolenách, zovretými do chladných pästí, „a Hermiona nám stále hovorila, aby sme boli k nemu milí…“
„Mala celkom pravdu, Harry,“ potvrdil Dumbledore. „Keď sme prijali Grimmauldovo námestie číslo dvanásť za naše hlavné sídlo, varoval som Siriusa, že ku Kreacherovi sa treba správať láskavo a s rešpektom. A hovoril som mu aj, že škriatok by mohol byť pre nás nebezpečný. Myslím, že Sirius ma nebral veľmi vážne, ani on nepovažoval Kreachera za tvora s citmi rovnako hlbokými, ako má človek…“
„Neobviňujte – nehovorte – o Siriusovi tak,“ Harry dýchal priškrtene, nemohol zo seba tie slová poriadne dostať. Ale zlosť, ktorá na chvíľu ustúpila, v ňom zase vzbĺkla. Nedovolí Dumbledorovi, aby kritizoval Siriusa. „Kreacher je klamár – mizerný – zaslúžil si…“
„Kreacher je taký, akým ho urobili čarodejníci, Harry,“ tvrdil Dumbledore. „Áno, treba ho ľutovať. Jeho život bol rovnako mizerný ako Dobbyho život. Bol nútený poslúchať Siriusa, lebo Sirius bol posledným členom rodiny, ktorej musel slúžiť, ale nepociťoval k nemu skutočnú vernosť. A bez ohľadu na jeho chyby treba priznať, že Sirius nerobil nič, aby mu osud uľahčil…“
„O SIRIUSOVI TAKTO NEHOVORTE!“ reval Harry.
Znova stál, zúrivý, pripravený vrhnúť sa na Dumbledora, ktorý očividne vôbec Siriusa nechápal, nevedel, aký je odvážny, koľko trpel…
„A čo Snape?“ vyhŕkol Harry. „O ňom nehovoríte, však? Keď som mu povedal, že Voldemort má Siriusa, iba sa na mňa pohŕdavo uškrnul ako vždy…“
„Harry, vieš, že profesor Snape nemal na výber, musel pred Dolores Umbridgeovou iba predstierať, že ťa neberie vážne,“ neochvejne ho bránil Dumbledore, „ale ako som vysvetľoval, len čo to bolo možné, informoval rád o tom, čo si povedal. To on si uvedomil, kam si išiel, keď si sa nevrátil z lesa. A dal profesorke Umbridgeovej falošné veritaserum, keď sa ťa pokúšala donútiť, aby si jej povedal, kde je Sirius.“
Harry to nebral na vedomie, spôsobovalo mu akési kruté potešenie obviňovať Snapa. Mal pocit, akoby tým zmenšoval svoj hrozný pocit viny, a chcel počuť, že Dumbledore s ním súhlasí.
„Snape… Snape podpichoval Siriusa za to, že zostáva v dome, tvrdil, že je zbabelec…“
„Sirius bol pristarý a dosť múdry na to, aby sa ho dotklo také chabé podpichovanie,“ vysvetľoval Dumbledore.
„Snape mi prestal dávať hodiny oklumencie!“ zavrčal Harry. „Vyhodil ma zo svojej pracovne.“