„Ja o tom viem,“ vzdychol si Dumbledore. „Už som povedal, že to bola chyba. Mal som ťa učiť sám, hoci som si bol vtedy istý, že nič nemôže byť nebezpečnejšie, ako otvoriť Voldemortovi tvoju myseľ ešte väčšmi v mojej prítomnosti…“
„Snape to ešte zhoršil, po hodinách s ním ma jazva bolela ešte väčšmi…“ Harry si spomenul na Ronovu poznámku a hovoril ďalej: „… ako viete, že sa nepokúšal pripraviť ma pre Voldemorta, aby sa ľahšie dostal do mojej…“
„Ja Severusovi Snapovi verím,“ stroho odvetil Dumbledore. „Ale zabudol som – ďalšia starecká chyba – že niektoré rany sú prihlboké, aby sa vyliečili. Myslel som, že profesor Snape prekoná svoj postoj k tvojmu otcovi – ale mýlil som sa.“
„No to je v poriadku, však?“ kričal Harry, nevšímajúc si pohoršené tváre a odsudzujúce hundranie portrétov na stenách. „To je v poriadku, keď Snape nenávidí môjho otca, ale nie je v poriadku, že Sirius nenávidel Kreachera?“
„Sirius necítil ku Kreacherovi nenávisť,“ povedal Dumbledore. „Považoval ho za sluhu nehodného jeho záujmu a pozornosti. Ľahostajnosť a nevšímavosť narobia často viac škody ako otvorený odpor… Fontána, ktorú sme dnes v noci zničili, klamala. My čarodejníci sme pridlho zle zaobchádzali so svojimi druhmi, zneužívali sme ich a teraz žneme, čo sme zasiali.“
„TAKŽE SIRIUS SI ZASLÚŽIL, ČO DOSTAL, VŠAK?“ kričal Harry.
„To som nepovedal, ani to nikdy z mojich úst počuť nebudeš,“ potichu odpovedal Dumbledore. „Sirius nebol krutý človek, vo všeobecnosti bol k domácim škriatkom láskavý. Kreachera nemal rád, lebo Kreacher mu živo pripomínal domov, ktorý Sirius nenávidel.“
„Áno, nenávidel ho!“ vzdorovito tvrdil Harry a hlas sa mu lámal, otočil sa k Dumbledorovi chrbtom a odchádzal. Teraz už miestnosť jasne osvetľovalo slnko a oči všetkých portrétov ho sledovali. Harry nevnímal, čo robí a kde je. „Vy ste ho nútili, aby zostal zavretý v tom dome, a on ho nenávidel, preto chcel včera v noci preč…“
„Chcel som uchrániť Siriusovi život,“ potichu povedal Dumbledore.
„Ľudom sa nepáči, keď sú zavretí!“ zúrivo sa naňho oboril Harry. „Minulé leto ste to urobili aj mne…“
Dumbledore zavrel oči a zaboril si tvár do dlaní s dlhými prstami. Harry naňho hľadel, ale tento pre Dumbledora netypický prejav vyčerpania alebo smútku, či čo to bolo, ho neobmäkčil. Naopak, nahnevalo ho ešte väčšmi, že prejavuje príznaky slabosti. Ako môže byť slabý, keď Harry sa chce naňho zlostiť, kričať naňho?
Dumbledore zložil ruky a hľadel na Harryho ponad polmesiačikovité okuliare.
„Už je načase, aby som ti povedal, čo som ti mal povedať pred piatimi rokmi, Harry. Prosím ťa, sadni si. Poviem ti všetko. Žiadam ťa len o trochu trpezlivosti. Budeš mať príležitosť zlostiť sa na mňa -robiť, čo chceš – keď dohovorím. Nezastavím ťa.“
Harry sa chvíľu naňho mračil, potom sa hodil na stoličku oproti nemu a čakal.
Dumbledore chvíľu hľadel na slnkom zaliaty areál za oknom, potom znova pozrel na Harryho a povedaclass="underline" „Pred piatimi rokmi si prišiel do Rokfortu, Harry, bezpečný a bez ujmy, tak ako som plánoval a zamýšľal. No vlastne nie celkom bez ujmy. Trpel si. Vedel som, že to tak bude, keď som ťa nechal pred dverami tvojej tety a strýka. Vedel som, že ťa odsudzujem na desať pochmúrnych a ťažkých rokov…“
Zmĺkol. Harry nepovedal nič.
„Môžeš sa spýtať – a celkom právom – prečo to tak muselo byť. Prečo ťa nemohla k sebe vziať nejaká čarodejnícka rodina? Mnohí by to boli urobili viac ako ochotne, bolo by pre nich cťou a potešením vychovávať ťa ako svojho syna.
Mojou odpoveďou je, že som v prvom rade chcel uchrániť tvoj život. Bol si vo väčšom nebezpečenstve, než si hocikto, možno okrem mňa, uvedomoval. Pár hodín predtým sme Voldemorta porazili, ale jeho prívrženci – a mnohí z nich sú takmer rovnako hrozní ako on – boli stále na slobode, nahnevaní, zúfalí a násilnícki. A ja som sa musel rozhodnúť, aj pokiaľ ide o budúcnosť. Mám veriť tomu, že Voldemort je navždy preč? Nie. Nevedel som, či to bude desať, dvadsať alebo päťdesiat rokov, kým sa vráti, ale bol som si istý, že sa vráti, a pretože som ho poznal tak, ako ho poznám, bol som si tiež istý, že sa nezastaví, kým ťa nezabije.
Vedel som, že Voldemortove vedomosti z mágie sú zrejme oveľa rozsiahlejšie než u ktoréhokoľvek žijúceho čarodejníka. Vedel som, že ani moje najzložitejšie a najmocnejšie ochranné zaklínadlá a čary pravdepodobne nebudú neprekonateľné, keby sa mu niekedy vrátila plná sila.
No vedel som aj, kde je Voldemortova slabina. A tak som sa rozhodol. Malo ťa ochraňovať starobylé kúzlo, o ktorom vie a ktorým pohŕda, a preto ho na svoju škodu podcenil. Hovorím, samozrejme, o tom, že tvoja matka zomrela, aby ťa zachránila. Poskytla ti tak trvalú ochranu, ktorú on vôbec nečakal, ochranu, ktorá ti dodnes prúdi v žilách. Preto som sa spoľahol na krv tvojej matky. Odniesol som ťa k jej sestre, jej jedinej žijúcej príbuznej.“
„Ona ma neľúbi,“ ihneď podotkol Harry. „Ani najmenej jej na mne…“
„Ale vzala ťa,“ prerušil ho Dumbledore. „Možno ťa brala neochotne, nazlostená, zdráhavo a s trpkosťou, ale vzala ťa, a tým spečatila kúzlo, ktorým som ťa očaroval. Obeť tvojej matky urobila z pokrvného puta ten najsilnejší štít, aký som ti mohol dať.“
„Ale ja stále ne…“
„Kým ešte môžeš nazývať domovom miesto, kde sídli matkina krv, Voldemort sa ťa tam nemôže dotknúť, ani ti uškodiť. Ona svoju krv preliala, ale prúdi naďalej v tebe a v jej sestre. Jej krv sa stala tvojou záchranou. Stačí, ak sa ta budeš vracať iba raz do roka, ale pokiaľ to miesto stále môžeš volať svojím domovom, kým si tam, nemôže ti ublížiť. Tvoja teta to vie. V liste, ktorý som nechal s tebou pri jej dverách, som jej vysvetlil, čo som urobil. Ona vie, že keď ťa prijala do svojho domu, možno ti uplynulých pätnásť rokov zachraňovala život.“
„Počkajte,“ povedal Harry. „Moment.“
Vystrel sa na stoličke a hľadel na Dumbledora.
„Vy ste jej poslali to vrešťadlo. Vy ste jej pripomenuli, aby pamätala… to bol váš hlas…“
„Myslel som,“ vravel Dumbledore a trochu naklonil hlavu, „že jej možno treba trochu pripomenúť dohodu, ktorú spečatila, keď si ťa vzala. Po útoku dementorov si mohla uvedomiť, aké nebezpečné je byť tvojou náhradnou matkou.“
„Bolo to tak,“ povedal Harry. „No… strýko možno viac než ona. Chcel ma vyhodiť, ale potom, ako prišlo vrešťadlo, teta povedala… že musím zostať.“
Chvíľu hľadel na zem a potom povedaclass="underline" „Ale čo to má spoločné s…“
Nemohol vysloviť Siriusovo meno.
„Tak teda, pred piatimi rokmi,“ pokračoval Dumbledore, ako keby svoje rozprávanie nebol prerušil, „si prišiel do Rokfortu, a nebol si ani taký spokojný, ani dobre živený, ako by som si bol prial, ale bol si živý a zdravý. Nebol si nijaký rozmaznávaný princ, ale taký normálny chlapec, ako som za daných okolností mohol iba dúfať. Zatiaľ môj plán vychádzal.
A potom… udalosti zo svojho prvého roku na Rokforte si budeš pamätať rovnako dobre ako ja. Skvele si sa zhostil svojej úlohy a skôr – oveľa skôr – než som očakával, si sa ocitol zoči-voči Voldemortovi. Znova si prežil. Ba viac. Oddialil si návrat jeho plnej moci a sily. Bojoval si ako muž. Bol som… pyšnejší na teba, než viem vypovedať.
A predsa mal tento môj skvelý plán jednu chybičku. Očividný nedostatok, o ktorom som aj vtedy vedel, že by mohol všetko zmariť. Ale vediac, aké je dôležité, aby bol môj plán úspešný, povedal som si, že nedovolím, aby ho táto chyba zničila. Iba ja sám som tomu mohol zabrániť, a tak som ja sám musel byť silný. A to bola moja prvá skúška, keď si ležal v nemocničnom krídle, slabý po boji s Voldemortom.“