„Cesta bola dobrá, Harry?“ zavolal a usiloval sa chytiť dvanásť zvitkov naraz. „Divooký ťa nedonútil letieť ponad Grónsko?“
„Pokúšal sa,“ poznamenala Tonksová, ktorá chcela Billovi pomôcť, ale pritom na posledný pergamen prevrátila sviečku. „Och, nie… prepáčte…“
„Ale no tak, moja milá,“ podráždene zareagovala pani Weasleyová a mávnutím prútika opravila pergamen. V záblesku svetla z kúzla pani Weasleyovej Harry zbadal čosi ako plán budovy.
Pani Weasleyová videla, že sa pozerá. Schytila plán zo stola a strčila ho Billovi do už aj tak plného náručia.
„Takéto veci treba odložiť hneď po skončení schôdze,“ poznamenala prísne a už bola pri starobylom kredenci, z ktorého začala vykladať taniere.
Bill vytiahol prútik, zamrmlaclass="underline" „Evanesco!“ a zvitky zmizli.
„Sadni si, Harry,“ ponúkol ho Sirius. „Mundungusa poznáš, však?“
To, čo Harry považoval za kopu handier, nahlas výdatne zachrápalo a prudko sa prebralo.
„Povedal niekto moje meno?“ ospanlivo zamumlal Mundungus. „Súhlasím so Siriusom…“ Zdvihol veľmi špinavú ruku, akoby hlasoval, a krvou podliate oči s vačkami mal nesústredené.
Ginny sa zachichotala.
„Schôdza sa skončila, Dung,“ upozornil ho Sirius, keď sa všetci okolo neho pousádzali za stôl. „Prišiel Harry.“
„Eh?“ zlovestne nakúkal na Harryho pomedzi pochlpené ryšavkasté vlasy. „Hrom do toho, tak je tu… Áno… si okej Harry?“
„Áno,“ odvetil Harry.
Mundungus sa nervózne hrabal vo vreckách, nespúšťajúc oči z Harryho, a vytiahol špinavú čiernu fajku. Strčil si ju do úst, zapálil koniec prútikom a zhlboka si z nej potiahol. Vzápätí ho zahalili vzdúvajúce sa oblaky zelenkavého dymu.
,‚Musím sa ti ospravedlniť,“ zahundral hlas odkiaľsi z tej smradľavej mrákavy.
„Naposledy ťa žiadam, Mundungus,“ zavolala pani Weasleyová, „buď taký dobrý a nefajči tú vec v kuchyni! Najmä nie, keď máme jesť.“
„Ach, jasné. Prepáč, Molly,“ ospravedlňoval sa Mundungus.
Oblak dymu zmizol, keď si Mundungus strčil fajku zase do vrecka, ale štipľavý smrad, ako keby horeli ponožky, zostal.
„A ak chcete večerať ešte pred polnocou, potrebujem pomoc,“ vyhlásila pani Weasleyová celej miestnosti. „Nie, ty môžeš zostať, kde si, Harry, ty máš za sebou dlhú cestu.“
„Čo môžem urobiť, Molly?“ nadšene sa ponúkla Tonksová a vrhla sa k nej.
Pani Weasleyová zaváhala a bolo na nej vidieť obavy.
„Nie, nie, Tonksová, to je v poriadku, aj ty si odpočiň, dnes si už urobila dosť.“
„Ale nie, ja chcem pomôcť!“ bodro vyhlásila Tonksová a prevrátila stoličku, čo sa tak ponáhľala ku kredencu, z ktorého Ginny vyberala príbor.
O chvíľu veľké nože pod dozorom pána Weasleyho samy krájali mäso a zeleninu, kým pani Weasleyová miešala v kotlíku zavesenom nad ohniskom a ostatní vyberali ďalšie taniere, poháre a jedlo z komory. Harry zostal pri stole so Siriusom a Mundungusom, ktorý stále naňho smutne žmurkal.
„Videl si odvtedy Figgovú?“ spýtal sa.
„Nie,“ odvetil Harry, „nikoho som nevidel.“
„Vieš, nebol by som odišiel,“ Mundungus sa naklonil dopredu a kajúcne hovoril, „ale mal som takú obchodnú príležitosť…“
Harry cítil, ako sa mu niečo obtrelo o kolená, a zľakol sa, ale to sa iba Krivolab, Hermionin ryšavý kocúr s krivými nohami, túlil Harrymu k lýtkam, priadol a potom vyskočil Siriusovi do lona a schúlil sa tam. Sirius ho zamyslene škrabkal za ušami a otočil sa k Harrymu, ešte stále zachmúrený.
„Mal si zatiaľ dobré leto?“
„Nie, bolo mizerné,“ odvetil Harry.
Po prvý raz sa na Siriusovej tvári mihlo niečo ako úškrn.
„Neviem, prečo sa sťažuješ.“
„Čože?“ neveriacky naňho pozrel Harry.
„Ja osobne by som privítal útok dementorov. Boj o moju dušu by bol príjemným vytrhnutím z tejto monotónnej existencie. Myslíš, že si sa mal zle, ale ty si sa aspoň dostal von a pochodil si si, vystrel nohy, aj si si zabojoval… zatiaľ čo ja už mesiac trčím vnútri.“
„A to ako?“ mračil sa Harry.
„Lebo Ministerstvo mágie stále ide po mne a Voldemort už medzitým vie, že som animágus, Červochvost mu všetko povedal, takže moje veľké maskovanie by bolo nanič. Veľa toho pre Fénixov rád urobiť nemôžem… alebo aspoň Dumbledore má taký pocit.“
Trochu napätý tón, akým Sirius vyslovil riaditeľovo meno, Harrymu prezradil, že ani Sirius nie je s Dumbledorom spokojný. Harry pocítil náhly príval citov voči krstnému otcovi.
„Ty si aspoň vedel, čo sa deje,“ povedal povzbudzujúco.
„O, áno,“ uštipačne zareagoval Sirius. „Počúvam Snapove správy, musím znášať všetky jeho posmešné narážky, ako on tam vonku riskuje život, zatiaľ čo ja si tu pohodlne sedím na zadku a spytuje sa ma, ako pokračuje čistenie…“
„Čistenie?“ nechápal Harry.
„Usilujeme sa urobiť z tohto domu obydlie vhodné pre ľudí,“ povedal Sirius a gestom ukázal na pochmúrnu kuchyňu „Desať rokov tu nikto nebýval, od smrti mojej drahej matky ak nepočítame jej domáceho škriatka, ale tomu sa to pomotalo v hlave a už celú večnosť tu neupratoval.“
„Sirius,“ oslovil ho Mundungus, ktorý očividne nevenoval ich rozhovoru pozornosť, ale podrobne skúmal prázdny pohár. „Toto je pravé striebro, kamoško?“
„Áno,“ odvetil Sirius, hľadiac naň znechutene. „Najkvalitnejšie striebro z pätnásteho storočia, ktoré tepali raráškovia, s vyrazeným rodinným erbom Blackovcov.“
„Ale ten sa zodral,“ zahundral Mundungus a leštil ho manžetou.
„Fred! George! NIE! NESTE TO V RUKÁCH!“ zvreskla pani Weasleyová.
Harry, Sirius a Mundungus sa obzreli a vzápätí sa prudko odtiahli od stola. Fred s Georgeom začarovali veľký kotlík s duseným mäsom, železný džbán ďatelinového piva a ťažkú drevenú dosku na krájanie chleba aj s nožom, a to všetko k nim letelo vzduchom. Kotlík s mäsom sa kĺzal po celej dĺžke stola a zastal tesne na kraji, pričom na drevenej doske po ňom zostal veľký vypálený pás, džbán sa s treskotom prevrátil a jeho obsah vyšplechol na všetky strany, nôž skĺzol z dosky a zabodol sa presne tam, kde pred chvíľou bola Siriusova ruka, a zlovestne sa kýval.
„PREPÁNAJÁNA!“ kričala pani Weasleyová. „TO NEBOLO POTREBNÉ – UŽ MÁM TOHO DOSŤ – LEN PRETO, ŽE MÁTE ODNEDÁVNA DOVOLENÉ ČAROVAŤ, NEMUSÍTE SA OHÁŇAŤ PRÚTIKMI KVÔLI KAŽDEJ MALIČKOSTI!“
„Iba sme chceli ušetriť trochu času,“ namietal Fred a ponáhľal sa vytiahnuť nôž zo stola. „Prepáč, Sirius… nechcel som…“
Harry so Siriusom sa smiali, Mundungus, ktorý sa prevrátil aj so stoličkou dozadu, nadávajúc vstával, Krivolab nahnevane zaprskal a trielil pod kredenc, a v tme tam svietili iba jeho dve veľké žlté oči.
„Chlapci,“ pán Weasley zobral kotlík a postavil ho na prostriedok stola, „vaša mama má pravdu, už ste vo veku, keď by ste mohli prejaviť trochu zodpovednosti…“
„Ani jeden z vašich bratov nespôsoboval takéto problémy!“ zlostila sa pani Weasleyová na dvojčatá, keď tresla na stôl nový džbán s ďatelinovým pivom a rozliala pritom skoro toľko čo oni. „Bill necítil potrebu premiestňovať sa každých pár metrov! Charlie nezačaroval všetko, o čo sa potkol! Percy…“
Zmĺkla, ako keby uťal, a vystrašene pozrela na manžela, ktorý mal odrazu na tvári kamenný výraz.
„Poďme jesť,“ rýchlo ich vyzval Bill.
„Vyzerá to skvele,“ pochválil Lupin, nabral jej na tanier a podával jej ho.
Chvíľu bolo počuť iba cinkot tanierov a štrnganie príboru a vŕzganie stoličiek, keď sa všetci chystali jesť. Potom sa pani Weasleyová obrátila k Siriusovi.