Harry nadvihol obočie.
„Zvláštne, ale myslím, že to by som tu asi nechodil…“
Harry ešte nikdy nevidel Malfoya takého nahnevaného a pri pohľade na tú bledú špicatú tvár skrivenú od zúrivosti cítil akúsi ľahostajnú spokojnosť.
„Za to zaplatíš,“ takmer zašepkal Malfoy. „Donútim ťa zaplatiť za to, čo si urobil môjmu otcovi…“
„Už sa bojím,“ posmešne odpinkol Harry. „S lordom Voldemortom to v porovnaní s vami tromi zrejme bolo iba zahrievacie kolo. Čo sa stalo?“ dodal, lebo Malfoy, Crabbe a Goyle sa pri tom mene zatvárili zdesene. „Je to predsa kamarát tvojho tatka, nie? Hádam sa ho len nebojíš.“
„Myslíš si o sebe, aký si dôležitý, čo, Potter?“ Malfoy sa blížil aj v sprievode Crabba a Goyla. „Len počkaj. Doplatíš na to. Nemôžeš dostať môjho otca do väzenia…“
„Myslel som si, že tam už je,“ povedal Harry.
„Dementori z Azkabanu odišli,“ šepkal Malfoy. „Otec a ostatní budú onedlho vonku…“
„Áno, predpokladám to,“ odvetil Harry. „No aj tak, aspoň teraz všetci vedia, akí sú to lotri…“
Malfoyova ruka letela k prútiku, ale Harry bol preňho prirýchly, vytiahol prútik prv, než Malfoy vôbec siahol do vrecka habitu.
„Potter!“
Ten hlas sa ozýval po celej vstupnej hale. Na schodoch zo svojej pracovne sa vynoril učiteľ elixírov a pri pohľade naňho Harry pocítil príval nenávisti mnohonásobne presahujúcej to, čo cítil k Malfoyovi… nech povedal Dumbledore čokoľvek, on Snapovi nikdy neodpustí, nikdy…
„Čo robíte, Potter?“ spýtal sa Snape chladne ako vždy, keď podišiel k štvorici.
„Snažím sa rozhodnúť, aké zaklínadlo použiť na Malfoya, pane,“ zlostne odvetil Harry.
Snape hľadel naňho.
„Okamžite odložte ten prútik,“ prikázal úsečne. „Strhávam Chrabromilu desať…“
Snape pozrel na obrovské presýpacie hodiny na stenách a ironicky sa uškrnul.
„Ach. Vidím, že Chrabromilu už niet čo strhnúť. V tom prípade, Potter, jednoducho budeme musieť…“
„Nejaké pridať?“
Profesorka McGonagallová práve ťažkým krokom vyšla po kamenných schodoch a vošla do haly. V jednej ruke niesla cestovnú tašku z kockovanej látky a druhou sa opierala o palicu, ale inak vyzerala celkom dobre.
„Profesorka McGonagallová!“ oslovil ju Snape a vykročil k nej. „Vidím, že vás už pustili od svätého Munga.“
„Áno, pán profesor,“ prikývla a zhodila z pliec cestovný plášť. „Zas ma postavili na nohy. Vy dvaja – Crabbe… Goyle…“
Panovačne im kývla, a oni podišli k nej, vlečúc za sebou veľké nohy, a tvárili sa rozpačito.
„Tu máte,“ profesorka McGonagallová hodila Crabbovi na prsia tašku, Goylovi plášť, „toto mi zaneste do pracovne.“
Otočili sa a odchádzali po mramorovom schodisku.
„Tak dobre,“ povedala profesorka McGonagallová a pozrela na presýpacie hodiny na stene. „Myslím, že Potter a jeho priatelia by mali dostať po päťdesiat bodov za to, že upozornili svet na návrat Veď-Viete-Koho! Čo poviete, pán profesor?“
„Čože?“ vyhŕkol Snape, hoci Harrymu bolo jasné, že veľmi dobre rozumel. „Och… no… myslím…“
„Takže to je po päťdesiat pre Pottera, oboch Weasleyovcov, Longbottoma a slečnu Grangerovú,“ vyratúvala profesorka McGonagallová a do spodnej časti chrabromilských presýpacích hodín pritom padala spŕška rubínov. „Ach, myslím, že ešte päťdesiat pre slečnu Lovegoodovú,“ dodala a do bystrohlavskej nádoby padali zafíry. „Tak, myslím, pán profesor, že ste práve chceli pánu Potterovi strhnúť desať bodov, takže nech sa páči…“
Zopár rubínov sa vrátilo do hornej polovice, ale napriek tomu ich úctyhodné množstvo zostalo pod ňou.
„No tak, Potter, Malfoy, myslím, že v takýto nádherný deň by ste mali byť vonku,“ energicky vyhlásila profesorka McGonagallová.
Harrymu to nebolo treba hovoriť dva razy, zastrčil si prútik naspäť do habitu a nepozerajúc ani na Snapa, ani na Malfoya, zamieril k dverám.
Cestou k Hagridovej chalupe naňho pražilo slnko. Na trávniku polihovali študenti, opaľovali sa, rozprávali, čítali Denného Proroka a jedli sladkosti. Keď Harry prechádzal okolo, zdvihli hlavy, niektorí naňho zavolali alebo mu zakývali a očividne chceli dať najavo, že tak ako Prorok aj oni sa rozhodli, že je hrdina. Harry nikomu nič nepovedal. Netušil, koľko vedia o tom, čo sa stalo pred tromi dňami, a doteraz sa vyhýbal otázkam a bol by radšej, keby to tak zostalo.
Zaklopal na dvere Hagridovej chalupy. Najprv si myslel, že domáci pán nie je doma, ale potom spoza rohu vybehol Tesák a skoro ho prevrátil, čo ho tak nadšene vítal. Ukázalo sa, že Hagrid vzadu v záhrade zbiera fazuľu.
„Šmária, Harry!“ usmieval sa, keď Harry prichádzal k plotu. „Poď ďalej, poď, dáme si pohár púpavového džúsu…
Jako sa máš?“ spýtal sa ho Hagrid a s pohármi ľadového džúsu sa usadili za stôl. „No… cítiš sa… dobre?“
Harry na ustaranom Hagridovom pohľade videl, že sa nespytuje na jeho fyzické zdravie.
„Dobre,“ rýchlo odvetil Harry, lebo by nezniesol, keby rozoberali to, čo mal Hagrid na mysli. „Tak kde si bol?“
„Skrýval som sa v horách. Hore v jaskyni jako Sirius, keď…“
Hagrid zmĺkol, drsne si odkašlal, pozrel na Harryho a dal si veľký dúšok džúsu.
„No ale už som naspäť,“ dodal neisto.
„Vyzeráš lepšie,“ poznamenal Harry, ktorý sa rozhodol odvrátiť rozhovor od Siriusa.
„Čo?“ Hagrid zdvihol mohutnú ruku a ohmatával si tvár. „Och… no áno. Vieš, Grawpík je už o moc lepší, o moc. Vyzeral, že sa teší, keď som sa vrátil, jak ti mám povedať pravdu. Je to vlastne dobrý chlapec… Tak som myslel, že mu skúsim nájsť kamarátku, teda…“
Za normálnych okolností by bol Harry okamžite presviedčal Hagrida, aby sa tej myšlienky ihneď vzdal. Predstava, že by sa v lese usadil ďalší obor, možno ešte divší a brutálnejší než Grawp, bola rozhodne znepokojivá, ale Harry akosi nemohol pozbierať energiu, aby sa s ním o tom škriepil. Už si zase prial byť sám, a mysliac na to, že urýchli svoj odchod, dal si niekoľko výdatných dúškov púpavového džúsu a napoly vyprázdnil pohár.
„Teraz všetci vedia, že si hovoril pravdu, Harry,“ ozval sa Hagrid potichu a nečakane. „Je to lepšie, čo?“
Harry pokrčil plecami.
„Pozri…“ Hagrid sa k nemu naklonil ponad stôl, „ja som poznal Siriusa dlhšie jako ty… zomrel v boji – tak by to bol chcel…“
„On vôbec nechcel zomrieť!“ nahnevane odsekol Harry. Hagrid sklonil veľkú strapatú hlavu.
„Nie, myslím, že nie,“ hromovo zašepkal. „Ale aj tak, Harry… on nikdy nebol z tých, čo by sedeli doma, a nech ostatní bojujú. Nedokázal by žiť sám so sebou, keby nebol išiel na pomoc…“
Harry vyskočil.
„Ja už musím ísť za Ronom a Hermionou do nemocničného krídla,“ automaticky odrapotal.
„Och,“ Hagrid sa tváril dosť znepokojene. „No tak teda dobre, Harry… tak si dávaj na seba pozor, a zastav sa, jak budeš mať…“
„Áno… jasné…“
Harry šiel čo najrýchlejšie k dverám a otvoril ich. Už bol zase vonku na slnku, ledva sa s ním Hagrid stihol rozlúčiť. A odchádzal po trávniku. Cestou za ním študenti zase volali. Na chvíľu zavrel oči a želal si, aby všetci zmizli, aby mo hol otvoriť oči a bol by v areáli sám…
Pred niekoľkými dňami, predtým než sa skončili skúšky a on mal vidinu, ktorú mu prepašoval do mysle Voldemort, by bol dal takmer čokoľvek za to, aby čarodejnícky svet vedel, že hovorí pravdu, aby uverili, že Voldemort sa vrátil, a vedeli, že nie je ani blázon, ani klamár. Teraz však…
Šiel skratkou okolo jazera, sadol si na breh, skrytý pred pohľadmi okoloidúcich spleťou kríkov, hľadel na lesknúcu sa hladinu a premýšľal…