„Takže si sa vrátil, nie?“ naliehavo hovoril Harry. „Ľudia sa môžu vrátiť, však? Ako duchovia. Nemusia úplne zmiznúť. No?“ dodal netrpezlivo, keď Nick stále nič nevravel.
Takmer bezhlavý Nick váhal, potom povedaclass="underline" „Nie všetci sa môžu vrátiť ako duchovia.“
„Ako to myslíš?“ rýchlo sa spýtal Harry.
„Iba… iba čarodejníci.“
„Och,“ Harry sa skoro rozosmial, ako sa mu uľavilo. „No tak potom je to v poriadku, lebo osoba, na ktorú sa spytujem, je čarodejník. Takže môže sa vrátiť?“
Nick sa otočil od okna a smutne pozrel na Harryho.
„On sa nevráti.“
„Kto?“
„Sirius Black,“ povedal Nick.
„Ale ty si sa vrátil!“ nahnevane vykríkol Harry. „Ty si sa vrátil -si mŕtvy, a nezmizol si…“
„Čarodejníci môžu na zemi nechať svoju stopu, ich nejasná silueta sa môže pohybovať po miestach, kde ako živí chodili,“ nešťastne povedal Nick. „No len málo čarodejníkov si zvolí túto cestu.“
„Prečo?“ spýtal sa Harry. „Vlastne, to je jedno, Siriusovi bude jedno, že je to nezvyčajné, on sa vráti, ja viem, že sa vráti!“
A jeho viera bola taká silná, že sa naozaj otočil k dverám a na okamih si bol istý, že uvidí Siriusa, perlovobieleho a priesvitného, ale usmiateho, ako kráča k nemu.
„On sa nevráti,“ zopakoval Nick. „On bude musieť… ísť ďalej.“
„Ako to myslíš – ísť ďalej?“ rýchlo sa spýtal Harry. „Kam ísť? Počuj – čo sa vlastne stane, keď človek umrie? Kam ide? Prečo sa každý nevráti? Prečo tento dom nie je plný duchov? Prečo…?“
„Na to nemôžem odpovedať,“ povedal Nick.
„Ty si mŕtvy, či nie?“ rozčuľoval sa Harry. „Kto na to môže odpovedať lepšie než ty?“
„Ja som sa smrti bál,“ potichu priznal Nick. „Rozhodol som sa zostať. Niekedy rozmýšľam, či som nemal… takto to nie je ani tu, ani tam… vlastne ja nie som ani tu, ani tam…“ Potichu sa smutne zasmial. „Ja o tajomstvách smrti neviem nič, Harry, lebo som si namiesto nej vybral chabú napodobeninu života. Myslím, že učení čarodejníci na Oddelení záhad študujú túto záležitosť…“
„Nespomínaj mi to miesto!“ zlostne vybuchol Harry.
„Mrzí ma, že som ti viac nepomohol,“ láskavo povedal Nick. „No… a teraz mi prepáč… hostina, vieš…“
Odišiel z učebne a Harry tam zostal sám a upieral prázdny pohľad na stenu, cez ktorú zmizol Nick.
Keď Harry stratil nádej, že možno ešte raz krstného otca uvidí a bude sa s ním môcť rozprávať, mal pocit, akoby ho stratil znova. Pomaly a nešťastne sa vracal cez prázdny hrad a rozmýšľal, či ešte niekedy bude veselý.
Zabočil za roh do chodby Tučnej panej a zbadal, že niekto na oznamovaciu tabuľu na stene pripína lístok. Prizrel sa bližšie a videl, že je to Luna. Nablízku nebol nijaký vhodný úkryt, už musela počuť jeho kroky a v každom prípade Harry by v tejto chvíli sotva našiel v sebe toľko energie, aby sa niekomu vyhol.
„Ahoj,“ bezvýrazne ho pozdravila, a keď odstúpila od tabule, obzrela sa.
„Ako to, že nie si na hostine?“ spýtal sa jej Harry.
„Zmizli mi veci,“ pokojne odvetila Luna. „Vieš, ľudia mi ich berú a schovávajú. Ale pretože je posledný večer, naozaj by som ich potrebovala, tak vešiam oznamy.“
Ukázala na oznamovaciu tabuľu s pripnutým zoznamom všetkých chýbajúcich kníh a oblečenia s prosbou, aby jej ich vrátili.
Harrym prenikol zvláštny pocit, celkom iný než hnev alebo žiaľ, ktorý ho napĺňal od Siriusovej smrti. Až o chvíľu si uvedomil, že mu je Luny ľúto.
„Prečo ti decká schovávajú veci?“ spýtal sa jej zamračený.
„Och… no vieš…“ pokrčila plecami. „Myslia si, že som trochu čudná. Vlastne niektorí ma volajú Šaluna Lovegoodová.“
Harry pozrel na ňu, a ten nový pocit ľútosti v ňom dosť bolestne zosilnel.
„To nie je dôvod, aby ti brali veci,“ povedal rovno. „Mám ti pomôcť ich hľadať?“
„Och, nie,“ usmiala sa naňho. „Vrátia sa, vždy sa nakoniec vrátia. Iba som sa chcela dnes večer zbaliť. Mimochodom, prečo nie si na hostine ty?“
Harry pokrčil plecami: „Nemal som chuť.“
„Nie,“ prikývla Luna a hľadela naňho tými svojimi čudne zahmlenými a vypúlenými očami. „Asi nie. Ten muž, ktorého smrťožrúti zabili, bol tvoj krstný otec, však? Ginny mi to povedala.“
Harry krátko prikývol, ale zistil, že z nejakých dôvodov mu neprekáža, že Luna hovorí o Siriusovi. Práve si spomenul, že aj ona vidí testraly.
„Ty si…“ začal. „Teda… zomrel niekedy niekto, koho si poznala?“
„Áno,“ stroho odpovedala Luna, „moja mama. Bola to dosť výnimočná čarodejnica, ale rada robila pokusy a jedno z jej zaklínadiel jedného dňa dopadlo veľmi zle. Mala som deväť.“
„To mi je ľúto,“ zašepkal Harry.
„Áno, bolo to dosť strašné,“ nenúteným tónom pokračovala Luna. „Ešte stále mi je za ňou niekedy smutno. Ale mám ešte ocka. A veď to nie je tak, akoby som mamu už nikdy nemala vidieť, no nie?“
„Eh… a nie je?“ neisto sa spýtal Harry.
Neveriacky pokrútila hlavou.
„Ale no tak. Veď si ich počul za tým závojom, či nie?“
„Myslíš…“
„V tej miestnosti s oblúkom. Iba sa tam schovávali. Počul si ich.“
Pozreli na seba. Luna sa trochu usmiala. Harry nevedel, čo povedať, ani čo si má myslieť. Luna verila toľkým zvláštnym veciam… a predsa si bol istý, že aj on za závojom počul hlasy.
„Určite ti nemám pomôcť hľadať tie veci?“ spýtal sa.
„Och, nie. Nie, myslím, že pôjdem dolu, dám si múčnik a počkám, kým sa mi všetky vrátia… na konci sa vždy vrátia… no a želám ti pekné prázdniny, Harry.“
„Áno… áno, aj ja tebe.“
Hľadel za ňou, ako odchádza, a zistil, že tá strašná ťarcha, ktorá ho ťažila až kdesi v žalúdku, je trochu ľahšia.
Na druhý deň bola cesta domov v Rokfortskom exprese dosť rušná. Najprv Malfoy, Crabbe a Goyle, ktorí očividne celý týždeň čakali na príležitosť zaútočiť mimo dosahu učiteľov, sa pokúsili prepadnúť Harryho vo vlaku na ceste z toalety. Možno by bol ich útok úspešný, nebyť toho, že si nevedomky vybrali miesto útoku rovno pred kupé s členmi DA, ktorí cez sklo videli, čo sa deje, a do jedného sa vrhli Harrymu na pomoc. Kým Ernie Macmillan, Hannah Abbottová, Susan Bonesová, Justin Finch-Fletchley, Anthony Goldstein a Terry Boot dokončili množstvo zaklínadiel a kúzel, ktoré ich Harry naučil, Malfoy, Crabbe a Goyle sa podobali trom obrovským slimákom natlačeným do rokfortskej uniformy a Harry, Ernie a Justin ich vyložili na batožinovú policu a nechali ich tam.
„Musím povedať, že sa už teším, ako sa bude tváriť Malfoyova mamka, keď jej synáčik vystúpi z vlaku,“ poznamenal Ernie spokojne a hľadel, ako sa Malfoy nad ním zamrvil. Ernie mu nemohol zabudnúť to poníženie, keď za svojho krátkeho pôsobenia v Inkvizičnej čate strhol Bifľomoru body.
„Ale Goylova mamka sa určite poteší,“ vyhlásil Ron, ktorý prišiel prešetriť, čo znamenal ten rozruch. „Teraz vyzerá oveľa lepšie… Mimochodom, Harry, práve prišiel vozík s jedlom. Keby si niečo chcel…“
Harry sa ostatným poďakoval a vrátil sa s Ronom do ich kupé, kde nakúpil veľkú kopu kotlíkových koláčikov a tekvicových pirohov. Hermiona zase čítala Denného Proroka, Ginny vypĺňala kvíz v Sršni a Neville hladkal Mimbulus mimbletoniu, ktorá za ten rok kus podrástla a teraz si pod jeho dotykom potichu pohmkávala.
Harry a Ron väčšinu cesty strávili pri čarodejníckom šachu, pričom im Hermiona čítala úryvky z Proroka. Teraz bol plný článkov o tom, ako zahnať dementorov, o pokusoch ministerstva vystopovať smrťožrútov, a hysterických listov, v ktorých pisatelia tvrdili, že videli lorda Voldemorta práve v ten deň ráno prechádzať popred ich dom.