„Ako si to, doparoma, predstavuješ, chalanisko?“ spýtal sa strýko Vernon.
„Čo ako si predstavujem?“ pokojne reagoval Harry. Stále sa obzeral na jednu i na druhú stranu ulice, dúfajúc, že objaví človeka, čo spôsobil ten zvuk.
„Narobiť rachot ako so štartovacou pištoľou rovno pod naším…“
„Ja som to neurobil,“ rozhodne vyhlásil Harry.
Vedľa širokej červenej tváre strýka Vernona sa v okne zjavila chudá konská tvár tety Petunie. Tvárila sa zlostne.
„Prečo si špehoval pod naším oknom?“
„Áno, áno, pravda, Petunia! Čo si hľadal pod naším oknom, chlapče?“
„Počúval som správy,“ rezignovane odvetil Harry.
Teta so strýkom si vymenili pobúrené pohľady.
„Počúval si správy?! Zase?“
„Ale veď predsa každý deň sú iné.“
„Nechytráč, chlapče! Chcem vedieť, čo máš za lubom, a nechcem viac počuť tie nezmysly o počúvaní správ. Veľmi dobre vieš, že tvoji kumpáni…“
„Opatrne, Vernon!“ vyhŕkla teta Petunia a strýko Vernon stíšil hlas tak, že ho Harry ledva počuclass="underline" „… že tvoji kumpáni sa do našich správ nedostanú!“
„To si myslíte vy.“
Dursleyovci chvíľu naňho zízali a potom teta Petunia povedala: „Ty bezočivý malý klamár. A čo robia všetky tie…“ aj ona tak stíšila hlas, že Harry jej musel ďalšie slová doslova čítať z perí, „sovy, ak ti neprinášajú správy?“
„Ha!“ víťazoslávne zašepkal strýko Vernon. „Z toho sa nevykrútiš, chlapče! Ako keby sme nevedeli, že všetky správy dostávaš od tých otravných vtákov!“
Harry chvíľu váhal. Tentoraz mal čo robiť, aby im povedal pravdu, hoci teta so strýkom nemohli vedieť, ako mu to priznanie padne nepríjemne.
„Sovy… mi nenosia správy,“ odvetil bezvýrazne.
„Neverím,“ okamžite vyhlásila teta Petunia.
„Ani ja,“ energicky sa pridal strýko Vernon.
„Vieme, že chystáš nejaké darebáctvo,“ pokračovala teta Petunia.
„Nie sme hlúpi, aby si vedel,“ dodal strýko Vernon.
„No tak to je pre mňa novina,“ odsekol Harry, ktorému sa búrila žlč, a prv ako by ho Dursleyovci stihli zavolať naspäť, zvrtol sa, prešiel krížom cez trávnik pred domom, prekročil nízky záhradný múrik a vykračoval si po ulici.
Zavaril si a vedel to. Neskôr ho čaká konfrontácia s tetou a strýkom a zaplatí za svoju bezočivosť, ale práve teraz mu to bolo jedno, myslel na naliehavejšie záležitosti.
Harry si bol istý, že ten praskot spôsobil niekto, kto sa primiestnil alebo odmiestnil. Znelo to presne tak, ako keď sčista-jasna zmizol domáci škriatok Dobby. Je možné, že by bol Dobby tu na Privátnej ceste? Že by ho práve teraz sledoval? Pri tejto myšlienke sa zvrtol a premeriaval si Privátnu cestu, ale bola celkom pustá a Harry si bol istý, že Dobby nevie byť neviditeľný.
Kráčal ďalej, sotva si uvedomujúc, kade ide, lebo v poslednom čase prešiel tieto ulice toľkokrát, že nohy ho niesli na obľúbené miesta automaticky. Po každých pár krokoch sa obzrel. Bol si istý, že keď ležal medzi vysychajúcimi begóniami tety Petunie, nachádzal sa vedľa neho niekto čarovný. Prečo sa mu neprihovoril, prečo sa nekontaktoval, prečo sa teraz skrýva?
No ako v ňom narastal pocit márnosti, už si tým nebol taký istý.
Možno to vôbec nebol čarovný zvuk. Možno tak zúfalo túži po hoci najnepatrnejšom kontakte zo sveta, do ktorého patrí, že jednoducho zveličuje celkom obyčajné zvuky. Určite sa niečo rozbilo v dome u susedov, a to bol ten zvuk.
Harry pocítil tupé skľučujúce zovretie v žalúdku a ani nevedel ako, znova ho pohltila beznádej, ktorá ho trápila celé leto.
Zajtra ráno o piatej ho zobudí budík, aby mohol zaplatiť sove -doručovateľke Denného Proroka, lenže má vôbec zmysel ďalej ho odoberať? Harry po tieto dni iba pozrel na titulnú stranu a potom ho odhodil. Keby si tí idioti, čo robia tie noviny, uvedomili, že Voldemort sa vrátil, bolo by to v hlavných správach, a Harryho zaujímalo iba to.
Keby mal šťastie, sovy by mu priniesli správy od jeho najlepších priateľov Rona a Hermiony, hoci sa už vzdal nádeje, že sa z ich listov dozvie niečo nové.
‚Nemôžeme Ti toho veľa napísať o Veď-Vieš-Kom, to je jasné…‘ ‚Povedali nám, že nemáme písať o ničom dôležitom, pre prípad, že by naše listy niekam zablúdili…‘ ‚Máme tu dosť práce, ale podrobnosti Ti teraz nemôžeme napísať…‘ ‚Deje sa toho veľa a všetko Ti porozprávame, keď sa uvidíme…‘
Ale kedy sa uvidia? Nikto sa neobťažoval napísať mu presný dátum. Hermiona mu do pozdravu k narodeninám načmárala : ‚Predpokladám, že sa onedlho stretneme… ‘ lenže čo je to onedlho? Pokiaľ Harry usudzoval podľa nejasných náznakov v listoch, Hermiona a Ron boli niekde spolu, pravdepodobne v dome Ronových rodičov. Takmer nezniesol pomyslenie na to, ako si tí dvaja lebedia v Brlohu, kým on trčí na Privátnej ceste. Vlastne bol na nich taký nahnevaný, že odhodil dve bonboniéry z Medových labiek, ktoré mu poslali na narodeniny, ani ich neotvoril. Neskôr to oľutoval, keď mu teta Petunia na večeru predložila zvädnutý šalát.
A čím sú Ron s Hermionou takí zaneprázdnení? A prečo on, Harry, nemá čo robiť? Veď sa predsa ukázalo, že zvládne oveľa viac než oni. Hádam všetci nezabudli, čo urobil? Nebol to on na tom cintoríne a nevidel, ako zavraždili Cedrica? To jeho priviazali k náhrobnému kameňu a skoro prišiel o život.
Nemysli na to, prísne sa hrešil Harry už po stý raz v toto leto. Stačilo, že sa na ten cintorín vracia v nočných morách, nemusí na to myslieť ešte aj za bieleho dňa.
Zabočil za roh na Magnóliový oblúk, v polovici prešiel okolo úzkej uličky pri garáži, kde prvý raz zbadal svojho krstného otca. Aspoň že Sirius chápe, ako sa cíti. Lenže v jeho listoch rovnako chýbali akékoľvek správy ako v Ronových a Hermioniných, ale namiesto mučivých narážok aspoň obsahovali varovania a slová útechy. ‚Viem, že to pre Teba musí byť otravné…‘ ‚Len si dávaj pozor a všetko bude v poriadku. Buď opatrný a nekonaj unáhlene…‘
Keď Harry prešiel cez Magnóliový oblúk, vyšiel na Magnóliovú cestu a zamieril k detskému ihrisku v parku, ktoré pomaly prikrývala tma, pomyslel si, že celkove sa drží Siriusovej rady. Prinajmenšom odolal pokušeniu priviazať kufor o metlu a vybrať sa do Brlohu. Vlastne Harry považoval svoje správanie za veľmi dobré, ak vezme do úvahy, aký je sklamaný a nahnevaný za to, že tak dlho trčí na Privátnej ceste a musí sa skrývať v kvetinových záhonoch v nádeji, že sa dopočuje niečo, z čoho by mohol vyvodiť, čo asi lord Voldemort robí. No aj tak ho dosť rozčuľovala rada nekonať unáhlene od človeka, ktorý strávil dvanásť rokov v čarodejníckom väzení v Azkabane, utiekol, pokúsil sa spáchať vraždu, z ktorej bol obvinený a potom unikol na ukradnutom hipogrifovi.
Harry preskočil zamknutú bránku parku a vykročil po vyschnutej tráve. Park bol prázdny rovnako ako okolité ulice. Keď prišiel k hojdačkám, usadil sa na tú jedinú, ktorú Dudley s kamarátmi ešte nestihli pokaziť, ovinul si ruku okolo reťaze a mrzuto hľadel do zeme. Už sa nebude môcť skrývať v záhone pod oknami Dursleyovcov. Zajtra si musí vymyslieť nejaký nový spôsob, ako počúvať správy. Nemá sa na čo tešiť, čaká ho ďalšia nepokojná noc, lebo aj keby sa vyhol nočnej more o Cedricovi, mával znepokojivé sny o dlhých tmavých chodbách so slepým koncom a zamknutými dverami a usúdil, že to asi súvisí s pocitom, že je tu ako v pasci, ktorý ho trápi vo dne. Stará jazva na čele ho často nepríjemne pichala, ale nenamýšľal si, že sa to Ronovi, Hermione alebo Siriusovi ešte bude zdať zaujímavé. Keď ho jazva bolela v minulosti, varovalo ho to, že Voldemort zase získava silu, lenže teraz, keď sa Voldemort vrátil, povedali by mu, že táto pravidelne sa opakujúca nepríjemnosť sa dala čakať… s tým si netreba robiť starosti… nie je to nič nové…