„Bojí sa toho, čo chystá,“ dodal pán Weasley. „Fudge si myslí, že Dumbledore ho chce zvrhnúť a pripravuje sprisahanie. Myslí si, že sa chce stať ministrom mágie.“
„Ale on nechce…“
„Samozrejme, že nechce,“ pokračoval pán Weasley. „Nikdy nemieril na ministerské miesto, hoci veľa ľudí chcelo, aby ho prevzal, keď Millicent Bangold odišiel do dôchodku. Namiesto neho sa dostal k moci Fudge a nikdy celkom nezabudol, akú veľkú podporu mal Dumbledore, i keď ten sa o to miesto nikdy neuchádzal.“
„Kdesi v hĺbke duše Fudge vie, že Dumbledore je oveľa schopnejší než on, oveľa mocnejší čarodejník, a spočiatku ho ako minister večne žiadal o pomoc a rady,“ objasňoval Lupin. „Zdá sa však, že sa mu zapáčila moc a podarilo sa mu presvedčiť samého seba, že on je ten múdrejší a Dumbledore iba robí zbytočné problémy.“
„Ale ako si to môže myslieť?“ hneval sa Harry. „Ako si môže myslieť, že by si to Dumbledore všetko len vymyslel – že ja by som si to vymyslel?“
„Pretože keby priznal, že Voldemort sa vrátil, znamenalo by to pre ministerstvo problém, aký takmer štrnásť rokov nemuselo riešiť,“ trpko sa ozval Sirius. „Fudge jednoducho nie je schopný mu čeliť. Je oveľa pohodlnejšie presvedčiť samého seba, že Dumbledore klame, aby otriasol jeho pozíciou.
„Chápeš, o čo ide,“ hovoril Lupin. „Kým ministerstvo trvá na tom, že sa od Voldemorta netreba ničoho obávať, je ťažké presviedčať ľudí, že sa vrátil, najmä keď tomu v prvom rade nechcú veriť. A navyše, ministerstvo tvrdo nalieha na Denného Proroka, aby nepísali o klebetách, ktoré šíri Dumbledore, ako to nazývajú, takže väčšina čarodejníckej verejnosti ani nevie že sa niečo stalo, a o to sú ľahším cieľom smrťožrútov pri používaní Imperiusa.“
„Ale vy to ľuďom hovoríte, však?“ Harry hľadel na pána Weasleyho, Siriusa, Billa, Mundungusa, Lupina a Tonksovú. Aby sa dozvedeli, že sa vrátil?“
Všetci sa neveselo usmiali.
„Vzhľadom na to, že mňa všetci považujú za šialeného masového vraha a ministerstvo vypísalo na moju hlavu odmenu desaťtisíc galleónov, sotva sa môžem prechádzať po ulici a rozdávať letáky, čo povieš?“ nepokojne odvetil Sirius.
„A ja u väčšiny čarodejníckeho spoločenstva nie som obľúbeným hosťom pri večeri,“ podotkol Lupin. „To je riziko povolania, keď je človek vlkolak.“
„Tonksová a Artur by prišli o svoje miesta na ministerstve, keby začali rozprávať,“ vysvetľoval Sirius, „a je veľmi dôležité, aby sme tam mali špiónov, lebo sa môžeš staviť, že Voldemort ich má.“
„Podarilo sa nám však presvedčiť zopár ľudí,“ pridal sa pán Weasley. „Napríklad tuto Tonksovú – je primladá, preto nebola vo Fénixovom ráde, a mať na svojej strane aurorov je veľká výhoda. Kingsley Shacklebolt je tiež skutočným prínosom. Má na starosti pohon na Siriusa, takže ministerstvo informuje, že Sirius je v Tibete.“
„Ale ak nikto z vás nešíri správu, že sa Voldemort vrátil…“ začal Harry.
„A kto povedal, že nikto z nás tú správu nešíri?“ ozval sa Sirius. „Čo myslíš, prečo má Dumbledore také problémy?“
„Ak to myslíš?“ spýtal sa Harry.
„Usilujú sa ho zdiskreditovať,“ vysvetlil Lupin. „Nevidel si minulý týždeň Denného Proroka? Oznamovali, že ho zbavili predsedníctva Medzinárodnej konfederácie čarodejníkov lebo vraj starne a stráca svoje schopnosti, ale nie je to pravda. Odvolali ho z postu predsedu, keď vystúpil s prejavom v ktorom oznamoval Voldemortov návrat. Degradovali ho z funkcie predsedu Najvyššieho čarodejníckeho súdu Wizengamotu a rozpráva sa aj o tom, že mu odoberú Merlinov rad prvej triedy.“
„No Dumbledore vraví, že jemu je jedno, čo urobia, pokiaľ ho neodstránia z kartičiek v čokoládových žabkách,“ uškrnul sa Bill.
„To nie je na smiech,“ zavrátil ho pán Weasley. „Ak bude ďalej takto pohŕdať ministerstvom, mohol by skončiť v Azkabane, a to je to posledné, čo potrebujeme, aby Dumbledora zavreli. Kým Veď-Viete-Kto vie, že Dumbledore je vonku a pozná jeho plány, musí byť opatrný. Keby Dumbledora odpratali z cesty, Veď-Viete-Kto bude mať voľné pole.“
„Lenže ak sa Voldemort usiluje naverbovať ďalších smrťožrútov, musí vyjsť najavo, že sa vrátil, či nie?“ zúfalo sa spýtal Harry.
„Voldemort nepríde k niekomu domov a nezabúcha mu na dvere, Harry,“ vysvetľoval Sirius. „Používa úskoky, zaklínadlá, vydieranie. Má veľké skúsenosti s prácou v utajení. V každom prípade zhromažďovanie prívržencov je iba jedna z oblastí, ktoré ho zaujímajú. Má aj iné plány a tie môže spustiť celkom potichu a momentálne sa sústreďuje na ne.“
„O čo mu ide okrem prívržencov?“ rýchlo sa spýtal Harry. Zdalo sa mu, že zazrel, ako si Sirius s Lupinom vymenili letmý pohľad.
„O to, čo môže získať iba krádežou.“
Keď sa Harry neprestával tváriť zmätene, Sirius dodaclass="underline" „Niečo ako zbraň. Niečo, čo nemal minule.“
„Keď mal moc predtým?“
„Áno.
„Akú zbraň?“ vyzvedal Harry. „Niečo horšie než Avada Kedavra…“
„To stačilo!
Z tieňa pri dverách sa ozvala pani Weasleyová. Harry si nevšimol, kedy sa vrátila po tom, čo odviedla Ginny hore. Ruky mala prekrížené a tvárila sa nazlostene.
„A teraz spať. Všetci,“ dodala a pozrela na Freda, Georgea, Rona a Hermionu.
„Nemôžeš nás komandovať…“ začal Fred.
„To sa uvidí,“ zavrčala pani Weasleyová. Hľadela na Siriusa a trochu sa triasla. „Dal si Harrymu dosť informácií. Ešte viac a môžeš ho rovno zapojiť do rádu.“
„A prečo nie?“ rýchlo sa ozval Harry. „Ja sa pridám, chcem sa pridať, chcem bojovať.“
„Nie.“
Tentoraz to nepovedala pani Weasleyová, ale Lupin.
„Rád tvoria iba starší čarodejníci,“ povedal. „Absolventi školy,“ dodal, keď Fred s Georgeom už otvárali ústa. „Ide o nebezpečenstvá, o ktorých nemáte ani tušenie, nikto z vás… Myslím, že Molly má pravdu, Sirius. Povedali sme dosť.“
Sirius trochu pokrčil plecami, ale neškriepil sa. Pani Weasleyová panovačne kývla na synov a na Hermionu. Po jednom vstávali a Harry si uvedomil, že je porazený, a tak ich nasledoval.
6
Urodzený a starobylý rod Blackovcov
Pani Weasleyová šla za nimi hore a tvárila sa prísne. „Všetci rovno do postele a nijaké rozprávanie,“ vyhlásila na prvej plošine, „zajtra nás čaká rušný deň. Predpokladám, že Ginny už spí,“ dodala Hermione, „tak sa usiluj nezobudiť ju.“
„Vraj spí, no určite,“ potichu si zahundral Fred, keď im Hermiona zaželala dobrú noc a kráčali na ďalšie poschodie. „Ak Ginny nečaká Hermionu, aby jej dopodrobna porozprávala, čo sa dolu povedalo, tak som červoplaz…“
„Dobre, Ron, Harry,“ prikazovala pani Weasleyová na druhom poschodí, „odchod do postele.“
„Dobrú,“ rozlúčili sa Ron a Harry s dvojčatami.
„Sladké sny,“ žmurkol Fred.
Pani Weasleyová zavrela za Harrym dvere, až to plesklo. Izba vyzerala ešte zatuchnutejšia a pochmúrnejšia, než sa mu najprv zdalo. Prázdny obraz na stene teraz veľmi pomaly a zhlboka dýchal, akoby jeho neviditeľný obyvateľ spal. Harry si obliekol pyžamu, zložil okuliare a vliezol do studenej postele, kým Ron vyhadzoval na skriňu sovie pochúťky, aby utíšil Hedvigu a Kvíka, ktorí hrmotali a nepokojne mávali krídlami.
„Nemôžeme ich púšťať na lov každú noc,“ vysvetľoval a naťahoval si hnedú pyžamu. „Dumbledore nechce, aby po námestí poletovalo priveľa sov – bolo by to podozrivé. Ach – zabudol som…“
Šiel k dverám a zamkol.
„Prečo to robíš?“
„Kreacher,“ odvetil Ron a zhasol. „V prvú noc sa sem vkradol o tretej ráno. Ver mi, že by si sa nechcel zobudiť na to, ako sa ti zakráda po izbe. Pre každý prípad…“ vliezol do pošle uložil sa a potom sa v tme otočil k Harrymu. V mesačnom svetle, ktoré dopadalo do izby cez špinavé okno, sa pred Harrym črtala jeho silueta. „Čo ty na to?“