Harry sa nemusel spytovať, na čo Ron myslel.
„Nepovedali nám oveľa viac, než by sme sa aj sami dovtípili, nie?“ v duchu si premietal, čo všetko dole počuli. „Vlastne nám povedali iba to, že rád sa usiluje zabrániť ľuďom, aby sa pridali k Vol…“
Ron sa prudko nadýchol.
„… demortovi,“ energicky dokončil Harry. „Kedy ho už začneš menovať? Sirius a Lupin tak robia.“
Ron poslednú poznámku ignoroval.
„Máš pravdu, skoro všetko, čo nám povedali, sme už vedeli vďaka predlžovacím ušiam. Jediné nové bolo to…“
TRESK!
„Au!“
„Ticho, Ron, lebo mama tu bude ako na koni.“
„Práve ste sa mi primiestnili na kolená!“
„V tme je to ťažšie.“
Harry rozoznával nejasné siluety Freda a Georgea, zoskakujúce z Ronovej postele. Pružiny zastonali a Harryho matrac trochu klesol, keď si mu George sadol k nohám.
„Tak čo, už ste sa k tomu prepracovali?“ nedočkavo sa spýtal George.
„K zbrani, čo spomínal Sirius?“ spýtal sa Harry.
„Či skôr sa preriekol,“ upresnil Fred s pôžitkom, sediac vedľa Rona. „O tom sme veru cez predlžovacie uši nepočuli.“
„Čo myslíte, čo je to?“ spýtal sa Harry.
„Môže to byť hocičo,“ skonštatoval Fred.
„Ale nič nemôže byť horšie ako kliatba Avada Kedavra, alebo áno?“ nahlas uvažoval Ron. „Čo je horšie než smrť?“
„Možno je to niečo, čo môže usmrtiť množstvo ľudí naraz,“ hádal George.
„Alebo je to nejaký zvlášť bolestivý spôsob zabíjania,“ vystrašene poznamenal Ron.
„Na spôsobovanie bolesti je predsa kliatba Cruciatus,“ povedal Harry, „nič účinnejšie nepotrebuje.“
Nastalo ticho a Harry vedel, že ostatní tak ako on premýšľajú, aké hrôzy môže tá zbraň spôsobiť.
„A čo myslíte, kto ju má teraz?“ spýtal sa George.
„Dúfam, že je na našej strane,“ vyjadril Ron trochu nervózne svoj názor.
„Ak áno, tak ju pravdepodobne uchováva Dumbledore,“ usudzoval Fred.
„Kde?“ spýtal sa Ron rýchlo. „Na Rokforte?“
„Stavím sa, že áno!“ vyhŕkol George. „Tam schovával aj Kameň mudrcov.“
„Zbraň bude oveľa väčšia než kameň, nemyslíš?“ predpokladal Ron.
„Nemusí byť,“ uvažoval Fred.
„Áno, veľkosť nie je zárukou sily,“ potvrdil George. „Pozri na Ginny.“
„Ako to myslíš?“ nechápal Harry.
„Nikdy si nebol na strane príjemcu, keď použila odpaľovacie čary, však?“
„Pssst!“ tíšil ich Fred a dvíhal sa z postele. „Počúvajte!“
Zmĺkli. Po schodoch sa blížili kroky.
„Mama,“ vyhŕkol George a bez ďalších okolkov sa ozvalo hlasné TRESK! Harry cítil, ako ťarcha z jeho postele zmizla. Vzápätí začuli, ako za ich dverami zavŕzgali dosky – pani Weasleyová očividne načúvala, či sa nerozprávajú.
Hedviga a Kvik smutne zahúkali. Podlaha zase zavŕzgala – pani Weasleyová išla hore skontrolovať Freda s Georgeom.
„Vieš, vôbec nám neverí,“ ľútostivo konštatoval Ron.
Harry si bol istý, že sa mu nepodarí zaspať. Veď večer bol tak nabitý udalosťami, nad ktorými bolo treba rozmýšľať, očakával, že nezaspí a v duchu sa bude nimi zaoberať. Chcel sa rozprávať s Ronom, ale pani Weasleyová už zase schádzala dolu, a keď odišla, jasne počul ostatných vystupovať hore schodmi, vlastne za dverami izby hore-dolu pobehovali bytosti s mnohými nohami a Hagrid, učiteľ starostlivosti o zázračné tvory, hovoriclass="underline" „Krásni sú, šak, Harry? Tento polrok budeme študovať zbrane…“ a Harry videl, že tie tvory majú namiesto hláv kanóny a otáčajú sa proti nemu… uhol sa…
Vzápätí precitol schúlený v teple pod prikrývkou a v izbe sa ozýval Georgeov krik.
„Mama vám odkazuje, aby ste vstali, a že raňajky máte v kuchyni a potom vás potrebuje v salóne. Je tam oveľa viac černožienok, než si myslela, a pod gaučom našla aj hniezdo s mŕtvymi chumáčikmi.“
O pol hodiny už Harry a Ron, ktorí sa rýchlo obliekli a naraňajkovali, vošli do salóna, dlhej miestnosti na prízemí, s vysokým stropom a olivovozelenými stenami prikrytými špinavými gobelínmi. Pri každom ich kroku koberec vydychoval obláčiky prachu a dlhé, machovozelené zamatové závesy bzučali, akoby sa v nich rojili neviditeľné včely. Práve pri nich stála pani Weasleyová s Hermionou, Ginny, Fredom a Georgeom a všetci vyzerali dosť čudne, lebo okolo nosov a úst mali uviazané utierky. Všetci držali v ruke veľké fľašky čiernej tekutiny s rozprašovačom.
„Prikryte si tváre a vezmite si sprej,“ zavelila pani Weasleyová Ronovi a Harrymu, len čo ich zbadala, pričom ukazovala na ďalšie dve fľašky čiernej tekutiny na stolíku s vretenovými nohami. „Hubí to černožienky. V živote som nevidela takto zamorené miesto – čo ten domáci škriatok robil celých desať rokov…“
Hermioninu tvár napoly skrývala utierka, ale Harry jasne videl, aký vyčítavý pohľad vrhla na pani Weasleyovú.
„Kreacher je už starý, asi to nezvládal…“
„Bola by si prekvapená, čo Kreacher zvládne, keď chce Hermiona,“ ozval sa Sirius. Práve vošiel do izby so zakrvaveným vrecom, ktoré vyzeralo, akoby v ňom boli mŕtve potkany. „Kŕmil som Hrdozobca,“ dodal, akoby odpovedal na Harryho spýtavý pohľad. „Chovám ho hore v matkinej spálni. Mimochodom… ten písací stôl…“
Hodil vrece s potkanmi do kresla a sklonil sa, aby preskúmal zamknutú skrinku, ktorá sa trochu triasla, ako si Harry až teraz všimol.
„Som si istý, Molly, že je to prízrak,“ usúdil, nakúkajúc cez kľúčovú dierku, „ale možno by sme mali požiadať Divookého, aby sa na to pozrel, kým to vypustíme, lebo ako poznám svoju matku, mohlo by to byť niečo oveľa horšie.“
„Máš pravdu, Sirius,“ prikývla pani Weasleyová.
Obaja sa rozprávali starostlivo nenúteným tónom, zdvorilo, čo Harrymu celkom jasne prezrádzalo, že na svoju hádku zo včerajška nezabudli.
Dolu sa ozvalo zvučné, hlasné zazvonenie a po ňom kakofonický škrek a kvílenie, aké predchádzajúci večer spustila Tonksová, keď prevrátila stojan na dáždniky.
„Stále im opakujem, aby nezvonili!“ rozhorčene zvolal Sirius a ponáhľal sa z izby. Počuli ho bežať dolu schodmi a pritom sa po dome znova ozývali výkriky pani Blackovej.
„Vy hanebné špiny, odporní pankharti, zradcovia krvi, zrodení z hnusu…“
„Harry, prosím ťa, zatvor dvere,“ požiadala pani Weasleyová.
Harry to naťahoval, koľko mohol, lebo chcel zistiť, čo sa deje dole. Siriusovi sa zrejme podarilo zatiahnuť závesy na matkinom portréte, lebo vreskot stíchol. Počul, ako Sirius kráča po predsieni, potom zahrkotala reťaz na vchodových dverách a hlboký bas, v ktorom spoznal hlas Kingsleyho Shacklebolta, hovoriclass="underline" „Práve ma vystriedala Hestia, takže teraz má Moodyho plášť ona. Chcem tu nechať správu pre Dumbledora…“
Harry cítil na chrbte oči pani Weasleyovej, a tak s ľútosťou zavrel dvere a znovu sa pripojil k skupinke ničiteľov černožienok.
Pani Weasleyová sa skláňala nad príručkou Gilderoya Lockharta Ako sa zbaviť domácich škodcov, ktorá ležala na gauči otvorená na stránke venovanej černožienkam.
„Musíte si dávať pozor, decká, lebo černožienky hryzú a ich uhryznutia sú jedovaté. Mám tu fľašku s protijedom, ale bola by som radšej, keby ho nikto nepotreboval.“
Vystrela sa, postavila sa priamo pred závesy a všetkých privolala dopredu.
„Keď poviem, okamžite začnite striekať. Predpokladám, že na nás vyletia, ale na sprejoch sa píše, že poriadna dávka postreku ich paralyzuje. Keď znehybnejú, hoďte ich tamto do vedra.“