Opatrne sa uhla a aj ona zdvihla sprej.
„Teraz – striekajte!“
Harry striekal iba pár sekúnd, keď z jedného záhybu vyletela dospelá černožienka, ligotavé chrobačie krídla jej bzučali, čerila ostré zúbky tenké ako ihly, vílie telíčko mala porastené čiernymi chĺpmi a štyri malé pastičky zovreté od zlosti. Harry ju sprejom zasiahol rovno do tváre. Zmeravela vo vzduchu a spadla na zodratý koberec, až to prekvapujúco nahlas žuchlo. Harry ju zdvihol a hodil do vedra.
„Fred, čo to robíš?“ príkro sa na syna oborila pani Weasleyová. „Okamžite ich postriekaj a zahoď!“
Harry sa obzrel. Fred medzi ukazovákom a palcom stískal brániacu sa černožienku.
„Jasne,“ odvetil Fred veselo, rýchlo strekol sprej černožienke do tváre, takže zamdlela, no len čo sa pani Weasleyová obrátila, žmurkol na Harryho a strčil si ju do vrecka.
„Chceme experimentovať s jedom černožienok na naše ulievacie maškrty,“ zašepkal George Harrymu.
Harry šikovne pokropil dve černožienky, ktoré leteli rovno na jeho nos, podišiel k Georgeovi a kútikom úst sa spýtal. „Čo sú to ulievacie maškrty?“
„Sada cukríkov na ochorenie,“ zašepkal George a ostražito sledoval chrbát pani Weasleyovej. „Jasne, že nie vážne, len tak, aby si sa dostal z vyučovania, keď potrebuješ. Vyvíjali sme ich s Fredom toto leto. Sú to dvojfarebné želatínové bonbóny. Ak zješ oranžovú polovicu vracačiek, zvraciaš. Len čo ťa poženú z triedy do nemocničného krídla, prehltneš fialovú polovicu…“
„… ktorá ti úplne navráti zdravie a namiesto toho, aby si sa hodinu nezmyselne nudil, môžeš sa vo voľnom čase venovať činnosti podľa vlastného uváženia. Tak to uvádzame v reklame,“ šepkal Fred a pritom sa posúval zo zorného poľa pani Weasleyovej, zametal popadané černožienky z podlahy a strkal si ich do vrecka. „Lenže ešte potrebujeme na nich popracovať. Momentálne majú naši pokusní pacienti problém s prerušením vracania, kým stihnú prehltnúť fialovú časť.“
„Pokusní pacienti?“
„My dvaja,“ vysvetlil Fred. „Striedame sa. George skúšal zamdlievačky a obaja sme skúšali nugát na krvácanie nosa…“
„Mama si myslela, že sme sa bili,“ šepkal George.
„Takže obchod so žartovnými pomôckami je stále aktuálny?“ takisto šeptom sa spýtal Harry, predstierajúc, že si opravuje dýzu na spreji.
„Zatiaľ sme nemali príležitosť zohnať nejaké priestory,“ povedal Fred a ešte stíšil hlas, lebo pani Weasleyová si pred novým útokom práve utierala šatkou pot z čela, „takže momentálne fungujeme ako zasielateľská služba. Minulý týždeň sme mali v Dennom Prorokovi reklamu.“
„A to všetko vďaka tebe, kamoško,“ povedal George. „Neboj sa… Mama o tom netuší. Denného Proroka už nechce ani vidieť, lebo v ňom klamú o tebe i o Dumbledorovi.“
Harry sa uškrnul. Donútil weasleyovské dvojčatá vziať si tisíc galleónov, výhru na Trojčarodejníckom turnaji, a tak im pomohol uskutočniť veľký sen – otvoriť si obchod so žartovnými pomôckami, no aj tak bol rád, že pani Weasleyová nevie o jeho podpore. Podľa nej vedenie obchodu so žartovnými pomôckami nie je kariéra vhodná pre jej synov.
Odstraňovanie černožienok zo závesov im zabralo väčšinu predpoludnia. Poludnie už bolo dávno preč, keď si pani Weasleyová zložila z tváre šatku a klesla do vysedeného kresla, ale vzápätí znechutene vyskočila, lebo si sadla na vrece mŕtvych potkanov. Závesy už nebzučali, ale ochabnuto viseli, vlhké od hojného postrekovania. Vo vedre vedľa nich ležali bezvedomé černožienky a miska ich čiernych vajíčok, ktorú Krivolab práve oňuchával a Fred s Georgeom na ňu vrhali žiadostivé pohľady.
„Myslím, že do tamtých sa pustíme po obede,“ pani Weasleyová ukazovala na zaprášené zasklené skrinky po oboch stranách kozuba. Obsahovali všelijaké čudné predmety: zbierku hrdzavých dýk, pazúry, zvinutú hadiu kožu, niekoľko matných strieborných škatuliek s nápismi v jazykoch, ktorým Harry nerozumel, a najnepríjemnejšie zo všetkého pôsobila ozdobná krištáľová fľaška s veľkým opálom vsadeným do zátky, plná tekutiny, o ktorej Harry takmer s istotou usúdil, že je to krv.
Znova sa rozľahlo zvonenie pri dverách. Všetci pozreli na pani Weasleyovú.
„Zostaňte tu,“ prikázala prísne a schytila vrece s potkanmi, keď zdola znova doletel škrekot pani Blackovej. „Prinesiem chlebíčky.“
Vyšla z izby a starostlivo za sebou zavrela dvere. Všetci sa okamžite vrhli k oknu pozrieť sa, kto stojí pred vchodom. Videli iba vrch strapatej červenkastej hlavy a kopu nebezpečne naukladaných kotlíkov.
„Mundungus!“ zvolala Hermiona. „Načo priniesol všetky tie kotlíky?“
„Asi hľadá bezpečné miesto, kam by si ich mohol uložiť,“ povedal Harry. „Veď práve, namiesto toho, aby ma sledoval niekde zbieral akési kotlíky pochybného pôvodu.“
„Áno, máš pravdu!“ prikyvoval Fred, keď sa vchodové dvere otvorili. Mundungus cez ne pretlačil kotlíky a už ho nevideli. „Dám na to krk, že mame sa to nebude páčiť…“
Šli s Georgeom ku dverám a načúvali. Pani Blacková prestala vrieskať.
„Mundungus sa rozpráva so Siriusom a s Kingsleym,“ šeptom referoval Fred. A od sústredenia sa až mračil. „Nepočujem poriadne… myslíte, že by sme to mali risknúť s predlžovacími ušami?“
„Mohlo by to stáť za to,“ súhlasil George. „Odkradnem sa po jedny do izby…“
Lenže práve vtedy sa zdola ozval taký výbuch, že predlžovacie uši boli celkom zbytočné. Všetci dobre počuli, čo z plných pľúc kričí pani Weasleyová.
„TU NIE JE NIJAKÉ PRIEKUPNÍCKE SKLADISKO UKRADNUTÝCH VECÍ!“
„Milujem, keď mamka kričí na niekoho iného, a nie na mňa,“ spokojne sa usmieval Fred a kúsok pootvoril dvere, aby hlas pani Weasleyovej prenikol do izby v plnej sile, „je to veľmi príjemná zmena.“
„SI ABSOLÚTNE NEZODPOVEDNÝ! AKO KEBY SME NEMALI DOSŤ STAROSTÍ AJ BEZ TVOJICH KRADNUTÝCH KOTLÍKOV…“
„Tí hlupáci jej dovolia, aby sa dostala do ráze,“ krútil hlavou George. „Treba ju zavčasu zaraziť, inak naberie paru a vydrží celé hodiny. Odkedy zdúchol, keď ťa mal strážiť, Harry, striehla na príležitosť, aby mu to mohla pekne zrátať… Siriusova mama zase spustila.“
Hlas pani Weasleyovej celkom zanikol v novom vreskote a škriekaní portrétov v predsieni.
George chcel zavrieť dvere, aby stlmil hluk, ale kým to stihol do izby prekĺzol domáci škriatok.
Okrem špinavej utierky uviazanej na bokoch bol celkom nahý. Zdalo sa, že je veľmi starý. Kožu akoby mal niekoľkokrát väčšiu než telo a hoci bol plešatý ako všetci domáci škriatkovia, z veľkých netopierích uší mu vyrastali chumáče bielych chlpov. Sivé vodnaté oči mal podliate krvou a jeho veľký nos pripomínal rypák.
Škriatok si Harryho a ostatných absolútne nevšímal. Správal sa, akoby ich nevidel, zhrbený pomaly a tvrdohlavo šuchtavým krokom kráčal na druhý koniec izby a stále si pritom hlbokým zachrípnutým hlasom niečo hundral.
„… smrdí ako stoka a cítiť z neho kriminál, ale ona nie je o nič lepšia, protivná stará zradkyňa, a tí jej fagani špinia dom mojej panej, och, chuderka pani, keby vedela, akú zberbu pustili do jej domu, čo by len povedala starému Kreacherovi, och, hanba, humusáci a vlkolaci, zradcovia a zlodeji, čo už len chudák Kreacher môže urobiť…“
„Ahoj, Kreacher,“ nahlas ho pozdravil Fred a zabuchol dvere.
Domáci škriatok znehybnel, prestal hundrať a veľmi výrazne, ale veľmi nepresvedčivo sa strhol akože od prekvapenia.
„Kreacher nevidel mladého pána,“ povedal, otočil sa a uklonil sa Fredovi. Potom s pohľadom upretým na koberec celkom počuteľne dodaclass="underline" „Odporný fagan toho zradcu.“