„Prosím?“ ozval sa George. „To posledné som nezachytil.“
„Kreacher nič nepovedal,“ tvrdil škriatok, uklonil sa Georgeovi a celkom jasne dodaclass="underline" „a jeho dvojča – odporné beštie!“
Harry nevedel, či sa má smiať, alebo čo. Škriatok si všetkých zlovestne premeral a očividne presvedčený, že ho nepočujú, ďalej si mrmlal.
„… a tá humusáčka si tam stojí drzo ako opica, och, keby to moja pani vedela, och, ako by plakala, a je tu aj nejaký nový chlapec. Kreacher nepozná jeho meno. Čo tu robí? Kreacher nevie…“
„Toto je Harry, Kreacher,“ ohľaduplne ho oboznámila Hermiona. „Harry Potter.“
Kreacher vyvalil vodnaté oči a hundral si rýchlejšie a zlovestnejšie než predtým.
„Tá humusáčka sa rozpráva s Kreacherom, akoby bola moja priateľka. Keby pani videla Kreachera v takej spoločnosti, och, čo by len povedala…“
„Nevolaj ju humusáčka!“ vyhŕkli Ron a Ginny naraz veľmi nahnevane.
„Na tom nezáleží,“ zašepkala Hermiona, „nemá zdravý rozum, nevie, čo ho…“
„Neklam samu seba, Hermiona, on presne vie, čo hovorí,“ povedal Fred a premeriaval si Kreachera s veľkou nevôľou.
Kreacher si stále hundral a nespúšťal z Harryho oči.
„Je to pravda? Toto je Harry Potter? Kreacher vidí jazvu, musí to byť pravda, to je ten chlapec, čo zastavil Temného pána, Kreacher by bol zvedavý ako…“
„Aj my, Kreacher,“ povedal Fred.
„Čo vlastne chceš?“ spýtal sa George.
Kreacherove veľké oči sa obrátili k Georgeovi.
„Kreacher upratuje,“ odpovedal vyhýbavo.
„Tomu sa tak dá veriť,“ ozvalo sa spoza Harryho.
Sirius sa vrátil a zo dverí sa mračil na domáceho škriatka. Hluk v predsieni utíchol, možno sa pani Weasleyová a Mundungus prešli hádať dolu do kuchyne. Len čo Kreacher zbadal Siriusa, hneď sa smiešne hlboko uklonil, až si rypákovitý nos prilepil o dlážku.
„Postav sa rovno,“ netrpezlivo sa naňho oboril Sirius. „Tak čo máš za lubom?“
„Kreacher upratuje,“ opakoval škriatok. „Kreacher žije, aby slúžil pánu domu urodzeného rodu Blackovcov…“
„A dom je čoraz neurodzenejší, je tu špina,“ odsekol Sirius.
„Pán vždy rád žartoval,“ zľahčil Siriusove výčitky Kreacher, znova sa ukláňajúc, a potichu pokračovaclass="underline" „Pán bol vždy odporný nevďačný darebák, ktorý zlomil svojej matke srdce…“
„Moja matka nemala srdce, Kreacher,“ zdôraznil Sirius. „Ju udržiavala pri živote číra nenávisť.“
Kreacher sa uklonil znova.
„Ako pán povie,“ zahundral zlostne. „Pán nie je hoden ani utrieť blato z topánok svojej matky, och, chudera moja pani, čo by povedala, keby vedela, že Kreacher mu slúži, ako by ho nenávidela, aká by bola sklamaná…“
„Pýtal som sa ťa, čo máš za lubom,“ chladne opakoval Sirius. „Zakaždým, keď sa ukážeš, predstieraš, že upratuješ, no vždy niečo ukradneš a odnesieš si to do svojej izby, aby sme to nemohli vyhodiť…“
„Kreacher by v pánovom dome nič nepreniesol z miesta, kde to patrí,“ odporoval škriatok urazene a veľmi rýchlo zahundraclass="underline" „Pani by Kreacherovi nikdy neodpustila, keby ten gobelín vyhodili. Sedem storočí bol v rodine, Kreacher ho musí zachrániť. Kreacher nedovolí pánovi a tým zradcom a faganom, aby ho zničili…“
„Myslel som si to,“ pokýval Sirius hlavou a pohŕdavo pozrel na protiľahlú stenu. „Určite aj ten zakliala trvanlivým lepidlom k stene, o tom nepochybujem, ale ak sa ho budem môcť zbaviť, tak to určite urobím. A teraz choď preč, Kreacher.“
Zdalo sa, že Kreacher sa neodváži neposlúchnuť priamy rozkaz, no keď šuchtavo prechádzal popri Siriusovi, vrhol naňho pohľad plný najhlbšej nenávisti a hundral celou cestou z izby.
„...vráti sa z Azkabanu a komanduje Kreachera. Čo by povedala pani, keby dom videla teraz, aká spodina v ňom býva, ako vyhadzujú jej poklady. Prisahala, že to nie je jej syn, a on sa vrátil a vraj je to vrah…“
„Len si ešte niečo zamrmli a naozaj budem vrah!“ podráždene vyhlásil Sirius a zatresol za škriatkom dvere.
„Sirius, on to nemá v hlave v poriadku,“ obhajovala ho Hermiona. „Myslím, že si neuvedomuje, že ho počujeme.“
„Bol pridlho sám,“ vysvetľoval Sirius, „prijímal bláznivé príkazy od matkinho portrétu a zhováral sa sám so sebou, ale vždy to bol malý mizerný…“
„Keby ste ho len mohli oslobodiť,“ s nádejou navrhovala Hermiona, „možno…“
„Nemôžeme ho oslobodiť, vie o ráde priveľa,“ uzavrel Sirius stručne. „A okrem toho, ten šok by ho zabil. Navrhni mu, aby z tohto domu odišiel, a uvidíš, ako to prijme.“
Sirius prešiel po izbe k veľkému gobelínu na stene, ktorý sa Kreacher pokúsil zachrániť. Harry a ostatní šli za ním.
Zrejme veľmi starý gobelín bol vyblednutý a vyzeral, akoby ho miestami ohlodali černožienky. Napriek tomu zlatá niť, ktorou bol vyšívaný, sa leskla dostatočne jasne, aby videli (pokiaľ to Harry vedel odhadnúť) rozvetvený rodokmeň rodiny až od stredoveku. Celkom navrchu svietilo vyšité veľkými písmenami:
Urodzený a starobylý rod Blackovcov „Tojours pur“
„Ty tu nie si!“ skonštatoval Harry, keď si prezrel spodok gobelínu.
„Kedysi som tam bol,“ odvetil Sirius a ukázal na malú okrúhlu vypálenú dieru akoby od horiacej cigarety. „Moja drahá mamička ma vypálila po úteku z domu – Kreacher si tú historku s obľubou rozpráva popod nos.“
„Ty si utiekol z domu?“
„Asi v šestnástich,“ povedal Sirius. „Už som toho mal dosť.“
„Kam si išiel?“ Harry nespúšťal z neho oči.
„Do domu tvojho otca,“ odvetil Sirius. „Tvoji starí rodičia zachovali naozaj pekne, takmer ako keby ma adoptovali svojho druhého syna. Áno, cez prázdniny som býval tvojho otca a v sedemnástich som si kúpil vlastný dom. Strýko Alphard mi zanechal slušnú kôpku zlata – aj jeho odtiaľto odstránili, asi preto – skrátka, odvtedy som sa o seba staral sám. Ale v nedeľu som vždy chodieval na obed k Potterovcom.“
„Ale… prečo si…?“
„Odišiel?“ Sirius sa trpko usmial a prstami si prehrabal dlhé neupravené vlasy. „Lebo som ich všetkých nenávidel – svojich rodičov posadnutých čistou krvou a presvedčených, že byť Blackom je niečo, ako mať kráľovskú krv… i brata, takého prostoduchého, že im veril… to je on.“
Sirius ďobol prstom naspodok rodokmeňa, kde bolo meno Regulus Black. Po dátume narodenia nasledoval dátum smrti (asi pred pätnástimi rokmi).
„Bol odo mňa mladší,“ povedal Sirius, „a oveľa lepší syn, čo mi ustavične vyhadzovali na oči.“
„Ale zomrel,“ podotkol Harry.
„Áno. Hlupák… pridal sa k smrťožrútom.“
„To nemyslíš vážne!“
„Ale no tak, Harry, veď si v tomto dome videl toho už dosť, aby ti bolo jasné, k akým čarodejníkom patrila moja rodina,“ podráždene zareagoval Sirius.
„Boli… aj tvoji rodičia boli smrťožrúti?“
„Nie, nie, ale ver mi, podľa nich bola Voldemortova myšlienka správna, boli za očistenie čarodejníckej rasy od tých, čo sa narodili v muklovských rodinách, chceli, aby všetko nahradili čistokrvní. Neboli sami, bolo dosť takých, čo si mysleli, že Voldemort má o všeličom správnu predstavu, kým neukázal svoju pravú tvár… zľakli sa, keď zistili, čo sa chystá urobiť, keď sa dostane k moci. Ale stavím sa, že moji rodičia považovali spočiatku Regulusa za hrdinu, keď sa k nemu pridal.“
„Zabil ho auror?“ opatrne sa spýtal Harry.
„Och, nie. Zabil ho Voldemort. Či skôr odstránili ho na Voldemortov rozkaz, pochybujem, že by Regulus bol taký dôležitý, aby ho zabil Voldemort osobne. Podľa toho, čo som sa dozvedel po jeho smrti, dostal sa medzi nich a potom, keď zistil, čo od neho žiadajú, spanikáril a pokúsil sa vycúvať. Lenže buď im slúžiš do smrti, alebo zomrieš.“