Pocit krivdy, ktorý to v ňom vyvolávalo, tak narastal, že by sa najradšej od zlosti rozkričal. Keby nebolo jeho, nikto by ani nevedel, že sa Voldemort vrátil! A za odmenu za to celé štyri týždne tvrdne v Malých Neradostniciach celkom odrezaný od čarodejníckeho sveta, musí sa krčiť medzi vykapínajúcimi kvetmi, aby mohol počúvať o andulkách na vodných lyžiach! Ako naňho mohol Dumbledore tak ľahko zabudnúť? Prečo sú Ron a Hermiona spolu, a jeho nepozvali? Ako dlho má ešte trpieť Siriusove slová o tom, že tu má sedieť a slušne sa správať; alebo odolávať pokušeniu napísať do toho hlúpeho Denného Proroka a upozorniť ich, že sa lord Voldemort vrátil? Takéto zlostné myšlienky vírili Harrymu hlavou a prekypoval hnevom, keď navôkol sadal dusný zamatový večer a vo vzduchu voňala teplá, suchá tráva a jediným zvukom, ktorý počul, bol tlmený šum premávky na ceste za plotom parku.
Nevedel, ako dlho sedel na hojdačke, keď ho zo zadumania vyrušili nejaké hlasy a zdvihol pohľad. Lampy z okolitých ulíc vrhali len tlmené svetlo, no dostatočné na to, aby bolo vidieť siluety skupinky ľudí prechádzajúcich cez park. Jeden z nich nahlas vyspevoval vulgárnu pesničku. Ostatní sa smiali. Drahé pretekárske bicykle, ktoré ťahali vedľa seba, ticho bzučali.
Harry vedel, kto to je. Postava vpredu bol nepochybne jeho bratanec Dudley Dursley uberajúci sa domov v sprievode svojej vernej bandy.
Dudley bol rozmerný ako vždy, ale rok prísnej diéty a novoobjavený talent ho fyzicky zmenili. Ako strýko Vernon s potešením vykladal každému, kto ho počúval, Dudley sa nedávno stal juniorským majstrom v ťažkej váhe na medziškolských majstrovstvách juhovýchodu v boxe. Vďaka tomuto „vznešenému športu“, ako ho strýko Vernon nazýval, sa Dudley stal ešte hroznejším, než sa Harrymu zdal na prvom stupni základnej školy, keď mu slúžil ako prvé boxovacie vrece. Harry sa bratanca už ani zďaleka nebál, no ani tak si nemyslel, že by bolo treba oslavovať, keď sa Dudley naučil udierať silnejšie a presnejšie. Deti zo širokého okolia sa ho desili – dokonca viac než „toho Potterovie chlapčiska“, ktorý, ako ich varovali, je všetkými masťami mazaný chuligán a chodí do Nápravného centra svätého Brutusa pre nenapraviteľných mladistvých delikventov.
Harry sledoval tmavé postavy prechádzajúce cez trávnik a bol zvedavý, koho dnes stĺkli. Pri pohľade na nich sa prichytil pri tom, ako si v duchu hovorí: Obzrite sa. No tak… obzrite sa… sedím tu sám… poďte… zabavte sa…
Keby ho tam Dudleyho kamoši uvideli, určite by zamierili rovno k nemu, a čo by potom urobil Dudley? Nechcel by pred bandou stratiť tvár, lenže bál by sa provokovať Harryho… bola by to zábava sledovať, ako Dudley vyrieši tú dilemu… podpichovať ho a hľadieť, aký je bezmocný… a keby Harryho udrel niektorý z chalanov, je pripravený, má prútik. Len nech to skúsia… s radosťou si vybije svoje sklamanie na chlapcoch, ktorí mu kedysi robili zo života peklo.
Lenže neotočili sa, nevideli ho, boli už skoro pri plote. Harry ovládol nutkanie zavolať na nich… vyhľadávať bitky nie je múdre… nesmie používať čary… zase by riskoval vylúčenie.
Hlasy Dudleyho bandy zanikli, už ich nebolo vidieť, šli po Magnóliovej ceste.
No vidíš, Sirius, otupene si povedal Harry. Nič unáhlené. Dávam si pozor. Presný opak toho, čo si robil ty.
Potom vstal a vystrel sa. Teta Petunia a strýko Vernon mali očividne pocit, že vždy keď príde Dudley, je ten správny čas na príchod domov, a kedykoľvek potom je už prineskoro. Strýko Vernon pohrozil, že Harryho zavrie do kôlne, ak príde ešte raz neskôr než Dudley, a tak Harry potlačil zívanie a trochu zamračený zamieril k bráne v parku.
Na Magnóliovej ceste rovnako ako na Privátnej stálo plno veľkých konzervatívnych domov s dokonale upravenými trávnikmi a ich veľkí konzervatívni majitelia sa vozili na veľmi čistých autách podobných autu strýka Vernona. Harrymu sa Malé Neradostnice väčšmi páčili v noci, keď zastreté okná žiarili v tme ako šperky a on sa nevystavoval nebezpečenstvu, že začuje pohoršené poznámky o svojom zločineckom výzore, keď prechádzal popri majiteľoch domov. Kráčal rýchlo, takže v polovici Magnóliovej cesty znovu uvidel Dudleyho bandu. Práve sa lúčili pri východe na Magnóliový oblúk. Harry ustúpil do tieňa veľkého orgovánu a čakal.
„...pišťal ako malé prasa, čo?“ hovoril Malcolm a ostatní sa rehotali.
„Pekný pravý hák, Veľký Dud,“ pochválil Piers.
„Zajtra o tom istom čase?“ spýtal sa Dudley.
„U nás, rodičia idú preč,“ navrhol Gordon.
„Tak sa majte,“ rozlúčil sa Dudley.
„Čau, Dud!“
„Maj sa, Veľký D!“
Harry počkal, kým sa ostatní členovia bandy rozišli, a šiel ďalej. Keď ich hlasy znova zanikli, zamieril za roh na Magnóliový oblúk, a pretože kráčal veľmi rýchlo, onedlho dobehol Dudleyho, ktorý si vykračoval z nohy na nohu a pospevoval si.
„Čau, Veľký D!“
Dudley sa otočil.
„Och, to si ty!“ zavrčal.
„Odkedy si Veľký D?“ spýtal sa Harry.
„Sklapni,“ zahučal Dudley a otočil sa.
„Skvelé meno,“ uškrnul sa Harry a zladil krok s bratancovým. „Ale pre mňa vždy budeš Maličký Dudulko.“
„Povedal som SKLAPNI!“ a ruky ako šunky sa mu zovreli do pästí.
„Chalani nevedia, ako ťa volá mamička?“
„Zavri hubu!“
„Jej nepovieš, aby si zavrela hubu. A čo Chrobáčik a Dudulík? Môžem ťa volať tak?“
Dudley mlčal. Zdalo sa, že sa musí ovládať zo všetkých síl, aby Harryho neudrel.
„Tak koho ste dnes večer stĺkli?“ spýtal sa Harry a úškrn z tváre mu zmizol. „Zase nejakého desaťročného? Viem, že pred dvoma dňami ste sa pustili do Marka Evansa…“
„Koledoval si o to,“ odsekol Dudley.
„Vážne?“
„Urazil ma.“
„Áno? Povedal ti, že vyzeráš ako prasa, ktoré naučili chodiť na zadných? Lebo to nie je urážka, Dud, to je pravda.“
Dudleymu mykalo svalom na čeľusti. Harryho nesmierne uspokojovalo, keď videl, čím môže Dudleyho rozzúriť, mal pocit, akoby prepumpoval vlastné sklamanie do svojho bratanca, jediného ventilu, ktorý mal.
Zabočili doprava do úzkej uličky, kde Harry po prvý raz uvidel Siriusa a ktorá tvorila skratku medzi Magnóliovým oblúkom a Wistériovou alejou. Bola prázdna a oveľa tmavšia ako ulice, ktoré spájala, lebo tam neboli lampy. Ich kroky tlmili steny garáže na jednej a vysoký plot na druhej strane.
„Myslíš si, že si niekto, keď nosíš tú vec?“ ozval sa Dudley po chvíli.
„Akú vec?“
„Tú… tú, čo skrývaš.“
Harry sa znova uškrnul.
„Nie si taký hlúpy, ako vyzeráš, však Dud? No ale keby si bol, zrejme by si nevedel rozprávať a kráčať zároveň.“
Harry vytiahol prútik. Videl, že Dudley naň úkosom pozrel.
„Nesmieš ho použiť,“ ihneď pripomenul Dudley. „Viem, že nesmieš. Vylúčili by ťa z tej tvojej mizernej školy.“
„Ako vieš, že nezmenili pravidlá, Veľký D?“
„Nezmenili,“ povedal Dudley, hoci to neznelo celkom presvedčivo.
Harry sa potichu zasmial.
„Nemáš odvahu pustiť sa do mňa bez tej veci, čo?“ zavrčal Dudley.
„Zatiaľ čo ty musíš mať za sebou štyroch kamošov, aby si mohol zbiť desaťročného chlapca. A ako to bolo s tým boxerským titulom, ktorým sa tak oháňaš? Koľko rokov mal tvoj súper? Sedem? Osem?“
„Len pre tvoju informáciu, mal šestnásť,“ škrípal zubami Dudley, „a ešte dvadsať minút po tom, čo som ho zložil, nevedel o svete, a vážil dva razy toľko čo ty. Len počkaj, až poviem tatkovi, že si vytiahol tú vec…“