Mesiac, hviezdy a pouličné lampy odrazu znovu ožili. Uličkou preletel teplý vánok. Stromy v susedných záhradách zašumeli a zvyčajný hukot áut na Magnóliovom oblúku znovu zaplnil povetrie. Harry stál celkom nehybne, všetky zmysly sa mu chveli a vnímali náhly návrat do zvyčajného života. Po chvíli si uvedomil, že tričko, do nitky premočené od potu, sa mu prilepilo na telo. Nemohol uveriť tomu, čo sa práve stalo. Dementori… a tu v Malých Neradostniciach.
Dudley skrútený ležal na zemi, fňukal a triasol sa. Harry sa k nemu zohol, aby zistil, či dokáže vstať, ale vtedy začul za sebou hlasné rýchle kroky. Inštinktívne znova zdvihol prútik a zvrtol sa, aby bol zoči-voči bežiacemu.
Zjavila sa pred ním zadychčaná bláznivá stará susedka, pani Figgová. Spod sieťky na vlasy jej vykĺzli sivé pramene, na zápästí jej visela nákupná sieťovka a kockované teplé papuče sa jej vyzúvali. Harry chcel rýchlo skryť prútik, ale…
„Neodkladaj ho, ty hlupák!“ zvreskla. „Čo ak ich je tu viac? Och, ja toho Mundungusa Fletchera zabijem!“
2
Zálety sov
„Čo?“ neprítomne vyhŕkol Harry.
„Odišiel!“ vysvetľovala pani Figgová, zalamujúc rukami. „Odišiel za kýmsi pozrieť si hromadu kotlíkov. Vraj spadli z metly! Hovorila som mu, že z neho zaživa stiahnem kožu, keď odíde, a pozri sa na to! Dementori! Ešte šťastie, že som na ten prípad nasadila pána Tibblesa. Lenže nemáme čas tu postávať! Ponáhľaj sa, musíš sa vrátiť. Och, z tohto budeme mať veľké nepríjemnosti! Ja ho zabijem!“
„Ale…“ Odhalenie, že táto bláznivá stará susedka posadnutá mačkami vie, čo sú to dementori, bolo pre Harryho rovnako veľkým šokom ako to, že dvoch z nich stretol v priechodnej uličke. „Vy ste… vy ste čarodejnica?“
„Som šmukel. Obaja moji rodičia boli čarodejníci, ale ja som, žiaľ, ich schopnosti nezdedila. A Mundungus to veľmi dobre vie, tak ako som ti mala pomáhať brániť sa pred dementormi? Nechal ťa absolútne bez ochrany a ja som ho pritom varovala…“
„Ten Mundungus ma sledoval? No počkajte… tak teda to bol on! On sa odmiestnil pred naším domom!“
„Áno, áno, ale, našťastie, som umiestnila pána Tibblesa pod auto, pre každý prípad, a pán Tibbles ma prišiel varovať, lenže kým som sa dostala k vášmu domu, bol si preč a teraz… Och, čo nám len povie Dumbledore? Hej, ty!“ skríkla na Dudleyho, ktorý ešte stále nehybne ležal v uličke na zemi. „Zdvihni ten tučný zadok, a rýchlo!“
„Vy poznáte Dumbledora?“ civel na ňu Harry.
„Samozrejme, že poznám Dumbledora, kto by nepoznal Dumbledora? Ale pohnime sa. Ja ti nepomôžem, keď sa vrátia, nikdy v živote som netransfigurovala ani vrecko čaju.“
Sklonila sa, zošúverenou rukou chytila Dudleyho za tučné rameno a potiahla.
„Vstávaj, ty vrece zemiakov, vstávaj!“
No Dudley sa buď nemohol, alebo nechcel pohnúť. Zostal na zemi, celý sa triasol, tvár mal popolavú a ústa pevne stisnuté.
„Ja ho zdvihnem.“ Harry chytil Dudleyho za ruku a dvíhal ho. S obrovským úsilím sa mu podarilo postaviť ho. Dudley vyzeral, že už-už zamdlie. Maličké očká sa mu prevracali v jamkách, na tvári mal kropaje potu a len čo ho Harry pustil, nebezpečne sa zatackal.
„Ponáhľaj sa!“ hystericky ho súrila pani Figgová.
Harry si vyložil jedno mohutné Dudleyho rameno na plece a vliekol ho k ceste, prehýbajúc sa pod tou váhou. Pani Figgová tackavo kráčala pred nimi, nervózne vykúkajúc za roh.
„Prútik nepúšťaj z ruky,“ varovala Harryho, keď vošli do Wistériovej aleje. „Teraz sa vykašli na zákon o utajení, aj tak z toho bude peklo, takže je to jedno. A keď už hovoríme o Nariadení obmedzujúcom čary mladistvých, presne tohto sa Dumbledore obával. Čo je to tam na konci ulice? Ach, to je len pán Prentice… neodkladaj prútik, chlapče, nehovorím ti, že ja som nanič?“
Nebolo ľahké pevne držať prútik a zároveň vliecť Dudleyho. Harry netrpezlivo štuchol bratanca pod rebrá, ale Dudley zrejme celkom stratil chuť hýbať sa samostatne. Visel Harrymu na pleci a velikánske nožiská vliekol po zemi za sebou.
„Prečo ste mi nepovedali, že ste šmukel, pani Figgová?“ spýtal sa Harry a dychčal od námahy. „Koľkokrát som bol u vás, a vy ste nič nepovedali!“
„Tak prikázal Dumbledore. Mala som na teba dozerať, ale nič nepovedať, bol si primladý. Mrzí ma, že ti bolo so mnou tak nepríjemne, Harry, ale Dursleyovci by ťa vôbec neboli pustili, keby si mysleli, že sa ti to páči. Vieš, nebolo to ľahké ale… prepána,“ zvolala tragicky a znova zalamovala rukami, „keď sa o tom Dumbledore dopočuje – ako mohol Mundungus odísť, keď mal mať službu až do polnoci – kde je? Ako oznámim Dumbledorovi, čo sa stalo? Ja sa nemôžem premiestňovať.“
„Mám sovu, môžete si ju požičať.“ Harry zastonal a rozmýšľal, či mu pod Dudleyho ťarchou nepraskne chrbtica.
„Harry, ty to nechápeš! Dumbledore musí konať čo najrýchlejšie, lebo ministerstvo má vlastné cestičky pri odhaľovaní čarovania neplnoletých. Tí to už vedia, ver mi.“
„Musel som sa predsa zbaviť dementorov, musel som použiť čary – viac ich určite bude trápiť, čo hľadali dementori na Wistériovej aleji.“
„Och, milý môj, keby to tak bolo, ale obávam sa—MUNDUNGUS FLETCHER, JA ŤA ZABIJEM!“
Ozvalo sa hlasné PRÁSK a ovzdušie naplnil silný pach alkoholu zmiešaný s tabakovou zatuchlinou, keď sa pred nimi sčista-jasna zjavil územčistý neoholený muž v obnosenom kabáte. Mal krátke, krivé nohy, dlhé strapaté červenkasté vlasy a krvou podliate oči s vačkami, takže vyzeral smutne ako jazvečík. V ruke držal strieborný uzlík, v ktorom Harry ihneď spoznal neviditeľný plášť.
„Čo sa deje, Figgová?“ spýtal sa, preskakujúc pohľadom z pani Figgovej na Harryho a Dudleyho. „Nemala si zostať v utajení?“
„Ja ti dám utajenia!“ kričala pani Figgová. „Dementori, ty naničhodný ulievačský pašerák a zlodej!“
„Dementori?“ zopakoval Mundungus zdesene. „Dementori? Tu?“
„Áno, tu, ty darobná kopa netopierieho trusu, tu!“ škriekala pani Figgová. „Dementori napadli chlapca, ktorého si mal strážiť!“
„No, doparoma,“ chabo vyhŕkol Mundungus, pozrel na pani Figgovú, na Harryho a potom zase na pani Figgovú. „Doparoma, ja…“
„A ty si odídeš nakupovať kradnuté kotlíky! Nehovorila som ti, že nesmieš nikam chodiť? Nehovorila?“
„Ja… no… ja…“ bolo vidieť, že Mundungus je celý nesvoj. „Keď to bola taká dobrá obchodná príležitosť, vieš…“
Pani Figgová zdvihla ruku, na ktorej jej visela nákupná sieťovka, a tresla ňou Mundungusa po tvári a po krku a usudzujúc podľa štrngotu, ktorý to narobilo, bola plná konzerv pre mačky.
„Au! Prestaň, ty stará bláznivá babizňa! Prestaň! Niekto to musí povedať Dumbledorovi.“
„Áno, to musí!“ kričala pani Figgová a mlátila Mundungusa taškou s mačacími konzervami, kam ho len zasiahla. „A budeš – to -ty – a hneď – aj – mu – povieš – prečo – si – tu – nebol – a nepomohol mu!“
„Daj si tú sieťku na hlavu!“ Mundungus si zakrýval hlavu rukami. „Už idem! Už idem!“
Znovu sa ozvalo hlasné PRÁSK a zmizol.
„Dúfam, že ho Dumbledore zabije!“ zlostne si uľavila pani Figgová. „No tak poďme, Harry, na čo čakáš?“
Harry sa rozhodol, že nebude plytvať dychom na pripomienku, že pod ťarchou Dudleyho tela ledva prepletá nohami. Nadvihol polozamdletého Dudleyho a tackal sa ďalej.
„Odprevadím ťa k dverám,“ ponúkla sa pani Figgová, keď zabočili na Privátnu cestu, „pre prípad, že by sa tu ešte nejakí potulovali… och, prepána, to je hotová katastrofa… a ty si proti nim musel bojovať celkom sám… a Dumbledore nám kázal, že ti za každú cenu máme zabrániť, aby si čaroval… lenže už je asi zbytočné plakať nad rozliatym elixírom… no čo, už sme vypustili piadimužíkov.“