„Áno,“ potvrdil Harry a teraz to hovoril priamo tete Petunii. „Asi pred mesiacom sa vrátil. Videl som ho.“
Teta nahmatala Dudleyho mohutné plecia v koženej bunde a pevne sa ich držala.
„No počkaj,“ povedal strýko Vernon, hľadiac na manželku, potom pozrel na Harryho a zase na ňu, viditeľne omráčený a popletený nevídaným pochopením, ktoré medzi nimi očividne nastalo. „No moment. Hovoríš, že ten lord Voldy-neviemčo sa vrátil?“
„Áno.“
„Ten, čo zavraždil tvojich rodičov?“
„Áno.“
„A teraz posiela za tebou detremberov?“
„Vyzerá to tak,“ prikývol Harry.
„Aha,“ strýko Vernon pozrel na manželku, bielu ako stena, potom na Harryho a nadvihol si nohavice. Vyzeral, akoby opúchal a jeho veľká fialová tvár sa rozťahovala Harrymu pred očami. „A tým je to vyriešené,“ vyhlásil a predok košele sa mu napínal, „Môžeš vypadnúť z tohto domu, chlapče!“
„Čo?“ spýtal sa Harry.
„Počul si ma – VON!“ zreval strýko Vernon a ešte aj teta Petunia a Dudley nadskočili. „VON! VON! Mal som to urobiť už pred rokmi! Sovy si z tohto domu urobili prestupnú stanicu, vybuchujú tu pudingy, polovica obývačky je zničená, Dudley má chvost, Marge nadskakuje pod stropom a ten lietajúci Ford Anglia – VON! VON! Skoncoval som s tebou! Si minulosť! Ak ide po tebe nejaký šialenec, nezostaneš tu, nebudeš ohrozovať moju manželku a syna, nebudeš nám robiť problémy. Ak mieniš ísť tou istou cestou ako tvoji naničhodní rodičia, skončil som s tebou. VON!“
Harry stál na mieste, akoby zapustil korene. Všetky listy z ministerstva, od pána Weasleyho a Siriusa, krčil v ľavej ruke. ‚Nech sa deje čokoľvek, nevychádzaj z domu. NEOPÚŠŤAJ STRÝKOV A TETIN DOM.‘
„Počul si ma?!“ strýko Vernon sa nakláňal dopredu a jeho fialová mohutná tvár bola tak blízko Harryho tváre, že cítil jeho sliny. „Hýb sa! Ešte pred pol hodinou si sa nemohol dočkať, kedy vypadneš! Zmizni a už nikdy viac nezašpiň svojou nohou náš prah! Vôbec nechápem, prečo sme ťa tu nechali. Marge mala pravdu, mal si ísť do sirotinca. Boli sme primäkkí a sami sme si na vine. Myslel som si, že to z teba vytlčieme, že z teba vychováme normálneho človeka, ale ty si bol skazený od samého začiatku. Už mám toho dosť… sovy!“
Komínom vletela dnu piata sova tak rýchlo, že len čo sa dotkla zeme, znova vzlietla a pritom hlasno zaškriekala. Harry sa načiahol, že chytí list v šarlátovočervenej obálke, ale sova mu preletela ponad hlavu rovno k tete Petunii, ktorá vykríkla a uhla sa, prikrývajúc si tvár rukami. Sova jej pustila červenú obálku na hlavu, otočila sa a letela naspäť do komína.
Harry sa vrhol za listom, ale teta Petunia ho predbehla.
„Môžeš ho otvoriť, keď chceš,“ povedal Harry, „ale aj tak budem počuť, čo v ňom je. Je to vrešťadlo.“
„Pusti to, Petunia!“ zreval strýko Vernon. „Nedotýkaj sa toho, môže to byť nebezpečné.“
„Je adresovaný mne,“ trasúcim sa hlasom povedala teta Petunia. „Je adresovaný mne, Vernon, pozri! Pani Petunia Dursleyová, kuchyňa, dom číslo štyri, Privátna cesta…“
Zdesená zatajila dych. Z červenej obálky sa začalo dymiť.
„Otvor to!“ súril ju Harry. „Nech to máš za sebou! Aj tak sa to stane!“
„Nie.“
Tete Petunii sa triasla ruka. Splašene sa obzerala po kuchyni, akoby hľadala, kadiaľ ujsť, ale prineskoro – obálka vzbĺkla. Teta Petunia skríkla a pustila ju.
Kuchyňou sa z horiaceho listu na stole rozľahol strašný hlas a ozýval sa v tom uzavretom priestore.
„Pamätaj na to minulé, Petunia.“
Teta Petunia vyzerala, akoby mala už-už zamdlieť. Klesla na stoličku vedľa Dudleyho a tvár si zakryla rukami. Zvyšky obálky sa potichu premenili na popol.
„Čo je to?“ zachrípnutým hlasom sa spýtal strýko Vernon. „Čo… ja ne… Petunia?“
Teta Petunia nepovedala nič. Dudley s otvorenými ústami tupo hľadel na matku. Ticho sa strašidelne prehlbovalo. Harry absolútne ohromený sledoval svoju tetu a v hlave mu hučalo, akoby mu mala prasknúť.
„Petunia, drahá!“ krotko ju oslovil strýko Vernon. „P-petunia?“
Zdvihla hlavu. Ešte stále sa triasla. Preglgla. „Ten chlapec… ten chlapec tu musí zostať, Vernon,“ povedala slabým hlasom.
„Č-čo?“
„Zostane,“ vyhlásila. Nepozrela na Harryho. Znova vstala.
„On… ale, Petunia…“
„Keby sme ho vyhodili, susedia by mali reči,“ vravela. Rýchlo sa vracala k svojmu zvyčajnému energickému nevľúdnemu správaniu, hoci ešte stále bola veľmi bledá. „Mali by trápne otázky, chceli by vedieť, kam išiel. Musíme si ho nechať.“
Strýko Vernon vyfučal ako stará pneumatika.
„Ale, drahá Petunia…“
Teta Petunia ho ignorovala. Otočila sa k Harrymu.
„Zostaneš vo svojej izbe. Nebudeš vychádzať z domu. A teraz choď spať.“
Harry sa ani nepohol.
„Od koho bolo to vrešťadlo?“
„Nevypytuj sa,“ odsekla teta Petunia.
„Ste v spojení s čarodejníkmi?“
„Povedala som ti, že máš ísť spať!“
„Čo to znamenalo? Máš si pamätať minulé čo?“
„Choď do postele!“
„Ako to, že…?“
„POČUL SI TETU A TERAZ CHOĎ SPAŤ!“
3
Predvoj
‚Práve ma napadli dementori a možno ma vylúčia z Rokfortu. Chcem vedieť, čo sa deje a kedy sa odtiaľto dostanem.‘
Harry napísal tieto slová na tri kusy pergamenu, len čo si sadol za stôl vo svojej tmavej izbe. Prvý adresoval Siriusovi, druhý Ronovi a tretí Hermione. Jeho sova Hedviga bola práve na love, jej prázdna klietka stála na stole. Harry sa prechádzal sem a ta po izbe a čakal na jej návrat, srdce mu prudko tĺklo a mozog mu pracoval naplno, takže by nezaspal, hoci oči ho štípali a svrbeli od únavy. Bolel ho chrbát od toho, čo vliekol Dudleyho domov a v dvoch hrčiach na hlave – jednej od okna a druhej od Dudleyho úderu – mu pulzovala bolesť.
Prechádzal sa sem a ta plný hnevu a pocitu márnosti, škrípal zubami, zatínal päste a nahnevane pozeral na prázdnu, hviezdami posiatu oblohu zakaždým, keď prešiel okolo okna. Poslali naňho dementorov, pani Figgová a Mundungus Fletcher ho tajne sledovali, je dočasne vylúčený z Rokfortu, čaká ho výsluch na Ministerstve mágie – a napriek tomu mu nikto nepovie, čo sa deje.
A čo malo znamenať to vrešťadlo? Čí hlas sa to tak strašne, hrozivo ozýval v kuchyni?
Prečo tu musí trčať celkom bez informácií? Prečo s ním všetci zaobchádzajú ako s neposlušným deckom? ‚Už viac nečaruj, zostaň v dome…‘
Kopol do školského kufra, keď prechádzal okolo neho, ale vôbec si tým neuľavil v hneve, ba cítil sa ešte horšie, pretože teraz ho okrem všetkého iného bolel aj palec na nohe.
Práve keď krivkal popri okne, vletela dnu Hedviga a ticho zašuchotala krídlami ako malý duch.
„Už bolo načase!“ zavrčal Harry, len čo pristála na klietke „Môžeš to odložiť, mám pre teba prácu!“
Hedvigine veľké okrúhle jantárové oči vyčítavo naňho hľadeli sponad mŕtvej žaby, ktorú držala v zobáku.