Predstavte si, Alexander Ivanovič, Jones neexistuje!“ „Neexistuje? Ako to? Čo sa mu stalo? Vari len nie je mŕtvy?“
„Pre nás áno. Na mieste, kde odletel, nik ho totiž nepozná — nijakú matku tam nemá a človek jeho mena sa tam ani nenarodil — ani nikdy nežil. Jones je vymyslené meno…“
4
PROXIMA CENTAURI HOVORÍ?
Akademik Čan-su je na Mesiaci už niekoľko rokov. Z poverenia Svetovej akadémie vied vedie veľké observatórium na severnom póle nášho spolupútnika. S kolektívom vedcov skúma severnú oblohu, kým akademik Cahén v druhom observatóriu na južnom póle Mesiaca študuje južnú oblohu.
Čan-su pracuje s nadšením. Koľkokrát mu už museli spolupracovníci pripomenúť, že odpočívať musí podľa dní na Zemi, a nie podľa kalendára na Mesiaci, kde deň trvá 14 dní — a práve taká dlhá je aj noc.
Dnes má Čan-su voľný deň, pravda, podľa zemského kalendára. Keď sa poobzeráme po jeho izbe, iste nás tento „deň“ prekvapí.
Veľkým oknom díva sa na nás do izby čierna obloha. A uprostred nej žiari — Slnce. Odtiaľ vyzerá trošku inak než zo Zeme.
Jeho tvár je zahalená do šľahajúceho plamenného závoja, ktorý vedci objavili zo Zeme pri zatmení Slnca a pomenovali ho korónou.
Skaly, roviny aj krátery ostro ožaruje slnečné svetlo — a na oblohe jasne žiaria milióny hviezd. Nemihotajú sa ako na Zemi. Žiaria pokojne a čisto, akoby boli narysované na čiernej tabuli.
Nízko nad obzorom nehybne stojí veľká guľa.
Zem…
Práve k nej zaletel Čan-suov pohľad. Rodnú planétu prezerá už najmenej stokrát. Z pologule, ktorá je ponorená do tieňa zemskej noci, preniká až sem na Mesiac žiara tisícov svetiel. Sú to svedectvá veľkej sily človeka, ktorý v týchto miestach rozsvietil svetlá veľkých miest.
Zem, more i mraky na ožiarenej pologuli sú ako pestrá maliarova paleta. Z indigovobelasej plochy Atlantického oceánu oslnivo žiari odraz Slnka.
Takmer celú Európu zahaľujú mraky. Vzduchoprázdny obal rozmazáva kontúry veľkého glóbusu…
Čan-su pozrel na hodinky.
Na Zemi — v jeho vlasti — je práve poludnie. Pekinská televízna stanica vysiela zprávy.
Akademik zapäl televízor a teraz so záujmom sleduje, čo nového vo svete.
Najprv reportážny prenos zo Sahary. Pred niekoľkými hodinami dokončili tridsiatu atómovú elektráreň pre čerpacie stanice. Dve tretiny púšte sú už zúrodnené.
Niekoľko záberov z Arktídy —
„A teraz radostná zpráva: Poďte s nami na chvíľku do Tarabkinových laboratórií…“
Na obrazovke sa zjavil celkový pohľad do veľkej sály. Kamera sa blíži k priezračnému sklenému hranolu…
Detail — hlava a hrudník krásne urasteného statného muža. Hrudník sa pomaly nadvihuje a klesá. Ústa sú pootvorené.
„Severson, účastník Amundsenovej záchrannej výpravy, žije,“ radostne znie hlas komentátora. „Veda slávi ďalšie víťazstvo nad klinickou smrťou! Sláva Tarabkinovi, jeho kolektívu a všetkým vedcom priekopníkom!“
Čan-su je dojatý. Prisadá bližšie k televízoru, aby mu z reportáže naozaj nič neušlo. Na obrazovke sa zjavuje Tarabkin. Usmieva sa.
„Áno, Severson naozaj žije,“ hovorí. „Zatiaľ ho umelo udržujeme v spánku — v duchu liečebnej metódy veľkého fyziológa I. P. Pavlova. Čaká nás ešte mnoho práce — mnoho zložitých zásahov. — Ale v tom hlavnom sme zvíťazili: život sme vrátili…“
Od radostného dojatia vstúpili Čan-suovi do očú slzy.
Vypäl televízor a ľahol si na pohovku. V myšlienkach zaletel cez vzduchoprázdny priestor do Moskvy, k Tarabkinovi. Moskvu našiel na obrovskom glóbuse ľahko. Svietila z neožiarenej pologule ako jasná hviezda.
Zo snenia vyrušili ho dve svetlá, ktoré sa nečakane mihli oblohou. O chvíľočku svetlá sa zjavili znova, no teraz už neďaleko observatória. Na rovnej ploche pred hlavnou budovou pristálo prúdové lietadlo valcovej podoby. Rozbehlo sa na pásových podvozkoch priamo k hangáru, kde už bol otvorený vjazd do vstupnej haly.
Veľké vráta sa vzduchotesne zavreli a za chvíľu naplnila sa komora vzduchom. Z lietadla vystúpili traja cestujúci.
„Kde je, prosím, akademik Čan-su?“ spýtal sa štíhly čiernovlasý muž, len čo zoskočil na dlažbu hangára.
„Dnes má voľný deň, je doma,“ odpovedal muž v kombinéze.
„Hádam mi odpustí, že ho na chvíľu vyruším. Dúfam, že nespí. Nesiem mu totiž dôležitú zprávu,“ vysvetľoval štíhly muž už v ceste. Prešiel krytou chodbou a zaklopal na dvere. Len čo začul výzvu k vstupu, vrútil sa do izby.
„Vítam vás, Cahén,“ usmial sa Čan-su a vstal z pohovky. „Čo vás sem priviedlo? Museli ste mať veľmi naponáhlo, keď ste svoju návštevu ani neohlásili. Mohli sme vám pripraviť pohostenie…“
Cahén si potriasol s Čan-suom pravicu, siahol do vrecka, mlčky vytiahol svitok filmu a roztiahol ho na stôl.
„Čo na to poviete?“ prešiel prstom po celuloidovom páse.
„Že je to záznam o zachytených rádiových vlnách z vesmíru. No — a čo je na tom zvláštne? Objavili ste azda ďalšiu rádiohviezdu?“
„Pozrite len pozornejšie,“ povzbudzoval ho Cahén. Založil si ruky a hojdal sa na špičkách chodidiel.
Čan-su pomaly prezeral lesklý pás.
Zarazil sa.
„Počujte, to predsa naskrze nesúvisí s rádiovou astronómiou. Zaznamenali ste azda signály zo Zeme?“
„Nie. Tieto signály sme zachytili pri skúmaní súhvezdia Proxima Centauri. Omyl je vylúčený.“
Čan-su znova a znova prezeral celuloidový pás.
„To by, pravda, znamenalo…“ zarazil sa. „Máte presne zameraný zdroj?“
„Pochopiteľne,“ usmial sa Cahén. „Je neďaleko súhvezdia Proxima Centauri. Podľa toho usudzujem, že ide o planétu. Potvrdzuje to aj skutočnosť, že po celý čas, odkedy študujem signály, zdroj sa sotva znateľne posunul v kruhovej dráhe okolo Centauri.“
„Dĺžka vlny?“
„Štyristo sedem centimetrov.“
Čan-su si prešiel rukou po čele.
„Prečo ste to nehlásili skôr? To je predsa úžasné zistenie! Veď sa môžeme domnievať, že tu ide o signály mysliacich tvorov!“
Cahén si pravicou prečesal kučeravé, do modra sa lesknúce vlasy.
„Opatrnosť — matka múdrosti. Veď ste sám neverili svojim očiam, ani ušiam. Hovoril som si: Róbert, kým s tým vyjdeš na svetlo, usiluj sa prísť veci na koreň. Priznám sa, že som sa už zahral aj na detektíva,“ zasmial sa Cahén a troma prstami sa oprel o filmový pás.
„Ako vidíte, vysielanie sa sústavne prerušuje. Dĺžka vysielania i medzier sa rýchlo mení. (Najskôr som sa snažil nájsť v tom nejakú pravidelnosť. No tej tu niet.
Môžem to dokumentovať mnohými metrami záznamov. Medzery a vysielania som si teda premenil na akúsi komplikovanú telegrafnú abecedu. Tu ju máte.“
A Cahén položil na stôl hrubý blok, husto popísaný dlhými čiarami a bodkami.
„Je to čertovsky zložitá abeceda, na to môj hvezdársky rozum nestačí. Zajtra chcem odletieť na Zem a predložiť svoj objav Svetovej akadémii vied, aby ho posúdila.“
Čan-su, ktorý sa doteraz skláňal nad filmom, sa narovnal a položil Cahénovi ruku na plece.
„Navrhujem iný postup. Volil by som radšej také riešenie, aby ste Svetovej akadémii odoslali podrobnú zprávu — a aby ste ma pozvali do vášho observatória na južnom póle. Viac hláv — viac rozumu. Kým príde rozhodnutie akadémie, chcel by som vám pri štúdiu signálov pomáhať…“