Pohonné reaktory utíchli. Lúč už dosiahol plánovanú rýchlosť — stopäťdesiattisíc kilometrov za sekundu. Ďalej poletí zotrvačnosťou.
Na Watsonovom služobnom televízore rozsvietilo sa červené svetlo.
Na obrazovke zjavila sa opálená Alenina tvár. Žiarila nadšením.
„Nehnevajte sa, že vás v službe vyrušujem. Veľmi ma však zaujíma, čo na to poviete.“
Watson letmo pozrel na obrazovku, usmial sa a znova sa venoval svojmu prieskumnému astrotelevízoru.
„Na čo? Na rýchlosť?“ spýtal sa pomaly. „Teším sa, že som sa mýlil, veď to viete. No ešte nie sme na konci. Ešte sa neobjímame s ľuďmi na planéte X. Kto z nás vie, čo nás ešte stretne na ceste.“
Alena zvážnela.
„Priznám sa, som trocha škodoradostná. Chcela som vám pripomenúť, že ešte žijeme a že tá rýchlosť nám neodoberá ani zdravie ani náladu. Mrzí vás, súdruh Watson, že ste sa prihlásili do našej výpravy? Nebol to iba chvíľkový vzdor, ktorý teraz ľutujete?“
Watson nervózne zažmurkal.
„Nič ma nemrzí,“ povedal mrzuto. „Naopak, teším sa, že sa môžem presvedčiť na vlastné oči, ako to všetko vypáli. Možno vám ešte urobím cenné služby. A teraz ma, pekne prosím, nevyrušujte. Obávam sa, že sa ešte s niečím nepríjemným stretneme.“
Obrátil sa chrbtom k služobnému televízoru a bystrým zrakom sledoval veľkú premietaciu plochu prístroja, ktorý skúmal temné priestory pred lietadlom.
„Čudák,“ pomyslela si Alena a vypla aparát. „Pravdepodobne je veľmi unavený.“
Pravdu povediac, unavení boli všetci členovia posádky. Let cez slnečnú sústavu vyžadoval najväčšiu bdelosť. Ani jeden z vedcov nedodržiaval plánovaný čas oddychu. Hlavná pozornosť bola zamierená na prístroje, bez ktorých by sa Lúč nemohol s istotou vo Vesmíre pohybovať.
Počas zrýchľovania sa ťažko udržiavalo spojenie so Zemou. Známy Dopplerov princíp si neúprosne vynucoval zložitú manipuláciu s vysielačmi a prijímačmi. Úmerne so zvyšovaním rýchlosti musel sa sústavne meniť kmitočet — v opačnom prípade by bolo spojenie takmer nemožné. Nepríjemne sa začalo prejavovať aj oneskorovanie zpráv, spôsobené vzrastajúcou vzdialenosťou.
Najnepríjemnejšie pôsobil na vedcov jav, ktorý síce predvídali, no bol celkom nezvyčajný:
Čím rýchlejšie sa rútil Lúč vesmírom, tým viac sa menili hviezdy pred lietadlom a za ním. Ich žlté svetlo sa pomaly menilo na oranžové, potom červené a tmavofialové. Svietili vždy slabšie, až nakoniec zhasli celkom. Naše Slnko sa skrylo za čiernu clonu, cez ktorú ľudské oko nemohlo preniknúť.
Rozlúčka so žltou hviezdičkou, ktorá znamená pre celú Zem život, bola smutná. Zmizla v temnotách aj s celým súhvezdím Andromedy, ktoré ju venčilo.
Aj cieľ cesty — Alfa a Proxima Centauri — ponoril sa do temnôt. Na oblohe ďalej svietili iba súhvezdia viditeľné z bočných okien kolosa.
Kde sa podeli hviezdy pred Lúčom? Prečo zhaslo naše Slnko? Touto otázkou si naši pútnici hlavu nelámali. Vedeli, že kmitočet svetelných vĺn šíriacich sa v smere letu, sa zmenil vplyvom rýchlosti natoľko, že ho ľudské oko prestalo vnímať.
Tma predo mnou, tma za mnou, neveselé cestovanie — povie si možno daktorý z čitateľov. Ale nebude mať pravdu. Vedci ani pri polovičnej rýchlosti svetla nestratili z očí štart a cieľ svojej púte vesmírom. Kde nestačil ľudský zrak, pomohla veda. Navrátil spolu s Čan-suom a Cahénom skonštruovali ešte pred odletom Lúča zvláštne demodulátory, ktoré vracali svetlu jeho viditeľnosť. Naoko to boli veľmi jednoduché prístroje: dve trubice, pripomínajúce divadelný ďalekohľad, skrinka s elektrónkami a pružné pásy, ktoré si vedci naťahovali na hlavu, aby nemuseli rukami pridŕžať okuláre. Každý demodulátor mal na bokoch dva gombíky, ktorými sa mohol preladiť na pohľad dopredu alebo dozadu.
Prirodzene, aj hvezdárske ďalekohľady a všetky prístroje, ktoré závisia od svetla, museli vedci prispôsobiť novým podmienkam. Všetky tieto zmeny sa museli urobiť rýchlo a včas, aby posádka medzihviezdneho lietadla nestratila ani na chvíľočku orientáciu.
Nečudujme sa preto, že vedci boli na začiatku bleskového letu unavení.
Prešlo niekoľko dní — a ešte vždy si niektorí z nich nezvykli na hrobové ticho, ktoré nastalo po stíchnutí pohonných reaktorov.
Rovnako ťažko si zvykali na dve veľké čierne diery na hviezdnej oblohe. Demodulátory používali iba členovia, ktorí práve konali službu v riadiacej kabíne a v pozorovateľni.
Po službe častejšie vyhľadávali všetci klubovňu, kde v spoločnej zábave zbavovali sa tiesnivého pocitu a únavy.
Vedci sa tu premenili na umelcov.
Navrátil sa prejavil ako schopný klavirista, Madarász ako virtuóz na cimbal a husle. Zo začiatku boli ich výkony trochu slabé, pretože ruky nechceli poslúchať v priestore bez gravitácie. Najmä prvé pokusy na cimbale boli priamo smiešne. No netrvalo dlho a sálou zaznel divý čardáš a polka. Aj milovníci vážnej hudby prišli na svoje.
Wroclawski sa za krátko pochválil svojimi novými veršami. Cahén kantátou na planétu X a Gruber fantastickými kresbami. Scheiner ľutoval, že nemôže maľovať akvarelom.
„Len to skúste,“ smial sa Navrátil.
„Dobre, nech je zábava,“ súhlasil Scheiner a odišiel do svojej izby. Vrátil sa s veľkou paletou a niekoľkými štetcami. Pootvoril baňatú fľašu a trhnutím vyšpľachol z nej trochu vody. Číra tekutina vytvorila hneď guľu, ktorá sa vznášala vo vzduchu ako mydlová bublina.
Len čo sa jej dotkol novopečený maliar štetcom, roztiekla sa po celom povrchu štetca a rýchlo pretekala aj na ruku. Kým prešiel štetec potrebnú dráhu od farby po papier, boli jeho štetinky dokonale suché.
„Len sa nesmejte,“ hneval sa naoko Scheiner. „Ja si už niečo vymyslím. Namaľujem vám tu potom toľko akvarelov, až vás to bude mrzieť!“
Ľudia sa striedali v klubovni pravidelne, ako sa striedali smeny. Niekedy sa služby prehodili, aby sa mohli všetci bližšie zoznámiť. Cesta je dlhá a ďaleká. Tým viac treba zbližovať kolektív, tým pevnejšie musí byť vzájomné priateľstvo.
„Zdá sa mi, že sa nám Watson akosi vyhýba,“ povšimla si raz Alena. „Za celý čas letu som ho tu videla iba raz.“
„Naozaj, máte pravdu, Alena,“ súhlasil Navrátil. „Iba teraz si uvedomujem, že nechodí do klubovne. Kedykoľvek som s ním chcel vo voľnom čase hovoriť, zastihol som ho v jeho kabíne alebo v observatóriu, kde bezo slova sledoval činnosť služby.“
„Možno je nenapraviteľným samotárom,“ uvažovala Alena.
„Nie je to celkom tak, tomu neverím,“ odporoval Severson. „Kto bol väčším samotárom ako ja kedysi? Najmä po prebudení! A dnes by ma samota určite priviedla k šialenstvu. Či môže byť na svete človek, ktorý by ani v tejto nekonečnej noci nezatúžil po spoločnosti ľudí? Keď si pomyslím, že by som tu teraz mal letieť celkom sám, samučičký, trasiem sa hrôzou!“
„Máte pravdu, Leif,“ povedal zamyslene Navrátil — a podľa starého zvyku zavrel oči. „Ale prečo sa nám teda vyhýba? Azda nemôže zabudnúť na naše minulé spory? Alebo nám nedôveruje?“
„Alebo sa obáva, že my nedôverujeme jemu,“ vyhŕkol zo seba Severson.
Navrátil naňho prekvapene pozrel.
„Prečo tak súdite? Ako by mu také niečo mohlo prísť na um? Neverím tomu,“ kývol rukou. „Ale aj tak si s ním pohovorím a priamo sa ho spýtam, prečo sa nám vyhýba.“