„Nemali by sme to povedať aj Navrátilovi? Zdá sa mi, že v mnohom máte pravdu. No ešte vždy sa mi nechce veriť, že by Watson klesol tak hlboko. Je predsa vedec.“
„Navrátilovi zatiaľ nič nehovorte,“ povedal rýchlo Severson. „Najprv by sme sa mali sami presvedčiť, či je moje podozrenie skutočne pravdivé. Bolo by najlepšie, keby sme ho nejaký čas sledovali. Presvedčme sa, čo robí osamote, čím sa zaoberá vo svojej kabíne a ako sa správa v službe.“
„Nie je to síce celkom správne, no nech je, ako navrhujete — zahrajme sa teda na detektívov. Ak sa ukáže, že sme mu krivdili, osobne sa mu ospravedlním.“
27
DETEKTÍVI
Keď sa Severson dozvedel, že jeho prasynovcovi sa skončila povinná karanténa, navštívil ho v nemocničnej kabíne.
Hoci bol veľmi prekvapený nedobrým vzhľadom chorého, ovládol sa a pozdravil ho s úsmevom:
„Teším sa, že to máte za sebou, Olaf. Vyzeráte dobre, o niekoľko dní budete zasa ako rybička…“
„Ba nie,“ smutno zakýval hlavou Ditrichson. „Som veľmi slabý. Ešte si poležím najmenej mesiac. Poznám túto prekliatu chorobu a dobre viem, ako prebieha.“
Posadil sa na posteli a ukazovákom naznačil Seversonovi, aby pristúpil bližšie.
„Nebojte sa, strýko, nenakazím vás. Chcel by som vás o niečo poprosiť, no nebol by som rád, keby to niekto počul. Aj steny dakedy počujú… Síce na tom nič nie je, ale bude lepšie, keď to ostane iba medzi nami.“
Severson sa sklonil k ústam chorého a nosom vtiahol pach spoteného tela.
„Všetko, čo vám teraz poviem, urobte, prosím, s najväčšou opatrnosťou a tak, aby vás nikto nevidel. Nepovedzte o tom ani svojej snúbenici, lebo by to zbytočne skomplikovala. Neskôr vám všetko vysvetlím… Teda: Keď budete mať službu v laboratóriu, vypožičajte si tam hráškovozelený pristroj AUK 235. Ako sa pamätám, je neďaleko vysokotlakovej pece. Nepozorovane ho odneste do mojej kabíny. Najvhodnejší okamih bude pravdepodobne hneď po striedaní smien, keď jedni spia a druhí jedia. A teraz dávajte pozor: kým otvoríte dvere kabíny, prístroj dajte pred seba, a to tak, aby okrúhly otvor vpredu smeroval do kabíny. Potom otočte červeným gombíkom na pravej strane skrinky. Rozsvieti sa červené svetielko. Nemusíte sa ho ľakať. Je to iba znamenie, že prístroj je v chode. Po celý čas, čo bude zapnutý, neotáčajte ho otvorom proti sebe a nedávajte predeň ani ruku. Zasiahli by vás škodlivé lúče, polarizované rádioaktívne žiarenie.“
Severson chcel niečo povedať, ale prasynovec kývol rukou.
„Neprerušujte ma a radšej dávajte pozor, strýko. Záleží na každom slove. Teda: keď uvediete prístroj do činnosti, otvorte dvere a vstúpte s ním do kabíny. Ostaňte s ním však iba na prahu a teraz pracujte rýchlo. Prístrojom presvieťte ako baterkou celý priestor kabíny. Radím vám, aby ste postupovali celkom systematicky: zhora nadol. Iste ste už pochopili, prečo to musíte urobiť. Ochránite takto svoje zdravie pred mozgovými vírusmi, ktoré v kabíne možno ešte poletujú.“
„Prepáčte, Olaf, ale to už za mňa urobil Wroclawski hneď po vašom ochorení. Hovorila mi to Alena,“ prerušil ho Severson.
Ditrichson zbledol.
„A viac vám nepovedala? Nezmienila sa azda o tom, že Wroclawski našiel v mojej kabíne niečo zvláštneho?“ spýtal sa neisto.
„Nie, čo by tam mohol nájsť?“ čudoval sa Severson, ktorý dosiaľ nechápal príčinu divného prasynovcovho správania.
Tušil síce, že ho zasväcoval do akéhosi tajomstva, ale márne si lámal hlavu, čo by to mohlo byť.
Ditrichson sa trochu uspokojil a pokračovaclass="underline"
„Čoskoro sa to dozviete. Pre istotu urobte všetko presne tak, ako som vám to naznačil — hoci tam aj bol Wroclawski. Ide predsa o vaše zdravie, nie? Vidíte! A teraz ďalej: otvorte ľavú dolnú skrinku a vyložte z nej všetky veci. Potom stlačte pravý roh zadnej steny. Stena sa trocha odklopí. Pomocou noža ju vysuňte von. V priestore za pohyblivou stenou objavíte dve plechové škatule. Schovajte ich, prosím, do kombinézy a dajte zase všetko do pôvodného stavu. Vo vhodnom okamihu vhoďte potom škatule do pohonných reaktorov. Ničoho sa nemusíte obávať, ako viete, reaktory teraz nepracujú, pretože letíme cez vesmír vlastnou zotrvačnosťou.“
„Dobre, ale teraz mi povedzte otvorene, čo je v škatuliach,“ spýtal sa prísne Severson. „Nie sú v nich výbušniny?“
Ditrichson sa pridusene zasmial.
„Prečo by tam mali byť práve výbušniny? Azda si myslíte, že som sa zbláznil, a teraz vyhodím do povetria loď, na ktorej sa sám plavím? Len sa nebojte, výbušniny v škatuliach nie sú. A aj keby boli, reaktorom by nič neurobili. Sú zostrojené na väčšiu trhaciu silu, ako by mohli spôsobiť dve malé nepatrné škatuľky. Dobre vám radím — nebuďte zvedavý a urobte toto presne tak, ako vám vravím. Povedal som vám už, že neskôr sa dozviete všetko — aj to, čo je v škatuliach. Teraz vás čo najdôraznejšie varujem: neotvárajte ich — v záujme vlastného zdravia!“
Severson bol zmätený.
„Dobre, Olaf, urobím presne tak, ako si žiadate. Dajte mi však čestné slovo, že nevykonám tým nič zločinného.“
„Zločinného! Fuj, aké nepekné slovo,“ rozhorčil sa Olaf. „Ale ak chcete, prosím — čestné slovo,“ a podal mu pravicu. A rozišli sa.
Severson dlho váhal, či Olaf a poslúchnuť, či nie. Keby mal poruke aspoň povestnú vŕbu, do ktorej Kukulín* pošepkal svoje tajomstvo. S Alenou sa poradiť nemôže. Potom by musel s pravdou von. Prečo by však nemal Olafovi veriť? Doteraz bol vždy úprimný. A dal čestné slovo.
„Tak čo ste si vymysleli, Sherlock Holmes?“ privítala Seversona Alena, keď skončil službu pri vysielači na Zem.
„Veľa času mi na premýšľanie neostalo. Všetok voľný čas som venoval reportáži.
Nebyť Navrátila a Molodinovej, ani by som nevedel, čo ľuďom na Zemi povedať a čo im ukázať. Teraz však k veci, niečo mi predsa len prišlo na um. Najprv by sme mali prezrieť Watsonovu kabínu.“
„Myslíte to vážne, alebo žartujete?“ spýtala sa Alena s nedôverou.
* Kukulín — hrdina skladby „Kráľ Lávra“ od K. Havlíčka Borovského, v ktorej sa autor posmieva nevedomosti a zaostalosti cisárov.
„Myslím to vážne. Nič mu neukradneme — a všetko dáme zasa do pôvodného poriadku. Ak má čisté svedomie, nebude sa na nás hnevať, ani keď sa to neskôr dozvie. Moju kabínu môže prezrieť hocikto a hocikedy. Neskrývam v nej nič, o čom by nemohol vedieť každý…“
„Povedali ste predsa, že si píšete denník. A ten sa nedáva čítať nikomu — pravda, ak ho píšete úprimne,“ namietala Alena. „Aspoň ja by som ho čítať nechcela. Je to predsa vaša súkromná vec.“
„Áno, máte pravdu. Ale keby šlo do tuhého, nebránil by som sa, aby ho vyšetrujúce orgány prečítali. Mám celkom čisté svedomie.“
„Kto však poveril nás dvoch, Leif, aby sme vykonávali funkciu vyšetrujúceho orgánu? Nikto. Tak vidíte.“
„Robíme to však pre dobrú vec,“ bránil sa Severson. „A denník predsa nemusíme prezerať.“
„Ešte vždy ste ma nepresvedčili o správnosti takéhoto počínania,“ váhala Alena.
„Ako sa však chcete presvedčiť, či je Watson vinný alebo nevinný?“
„Nuž — dajme sa teda do toho. A prajme si z celého srdca, aby podozrenie bolo neopodstatnené. Dnes som ho pozorovala a zistila som, že je to veľmi pracovitý človek. V čase, keď všetci vedci sedia po službe v klubovni a bavia sa, Watson usilovne pracuje v observatóriu. Ako som si všimla, zväčša sa točí okolo rádioteleskopu. Zdá sa mi, že hľadá nové rádiohviezdy…“