„Alebo loví nejaké zvláštne vlny zo Zeme,“ dodal záhadne Severson.
„Kto by ich vysielal? Leif, máte ozaj bujnú fantáziu…“
„Povedzme, niektorý jeho spoločník,“ vyjachtal Severson. Uvedomil si, že stačilo málo — a bol by prezradil Ditrichsonovo Bratstvo silnej ruky.
O hodinu potom nastúpil Watson do služby.
Naši dvaja detektívi vnikli do jeho kabíny. Alene prudko búšilo srdce. Nijako sa nemohla zbaviť nepríjemného pocitu, že sa správa zákerne.
„Vidíte, mal som pravdu,“ zvolal zrazu Severson a víťazoslávne zdvihol do výšky kovovú skrinku s dvoma obrazovkami a mnohými gombičkami „Takéto prístroje sme predsa do kabín nedostali!“
„Skutočne nie,“ súhlasila Alena. „A nekričte tak, aby nás tu dakto neprekvapil. Je to silný prijímač s predzosilňovačom,“ dodala, keď si pozrela aparát. „Prečo ho má Watson tu? Prečo ho nenechal v observatóriu? Tu naozaj nie je niečo v poriadku.“
Aj v ďalších skrinkách v stene kabíny našiel Severson podozrivé predmety: niekoľko kotúčov filmu so zvukovými záznamami, prehrávací aparát a hrubý blok So zvláštnymi, nezrozumiteľnými poznámkami.
„Vhgt — svls — ohoghim — svln — gh — vhgt,“ čítal šeptom Severson.
„Pozrite, tieto značky, to sú predsa záznamy nôt, la — la — lá — lá,“ usilovala sa Alena prečítať noty.
„Keď sú to noty, Watson je potom určite bez hudobného sluchu. To predsa nemá nijakú melódiu. Skôr by som súdil, že sú to tajné značky.“
„Leif, Leif, zdá sa mi, že sa príliš poddávate romantizmu detektívok,“ zahrozila mu prstom Alena zo žartu. „O chvíľočku budete vidieť záhadu vo všetkom. No za uváženie stoja aj tieto prístroje a blok. Dajte všetko na pôvodné miesto a už radšej poďme. Poradiť sa môžeme aj inde.“
V klubovni bolo práve veselo. Navrátil rozprával veselé historky z moravského Slovácka, rozprávky, ktoré sa dedia zo starého otca na otca, z otca na syna: O tom, ako Francek Pagáč oklamal svätého Antonka, ako Jožka Nesvadbuj čistil okná sekerou, alebo ako na medzi, pre ktorú dvaja sedliaci presúdili pozemok, každú noc strašilo.
„Poďte si sadnúť medzi nás,“ pozýval príchodzích rozosmiaty Scheiner.
„Len ich nechajte na pokoji,“ usmial sa lišiacky Navrátil. „Akiste si chcú povedať dačo dôležitejšieho, ako počúvať moje historky. A väčšinu z nich už obidvaja poznajú. Sú predsa moji starí spolupracovníci — a tých predsa čímsi podobným častujem neraz.“
Alena sa zapýrila až po uši.
„Poďme medzi nich,“ zašepkala Alena.
„O chvíľočku,“ zaprosil Severson. „Len čo sa dohodneme, čo robiť.“
„Mali by sme o tom povedať Navrátilovi…“
„Ešte nie. To je ešte skoro. Možno čoskoro prídeme ešte na závažnejšie veci. Prišiel som na myšlienku, ako môžeme Watsona sledovať aj pri práci.“
„Ako?“
„Pomocou služobného televízneho telefónu. Zatiaľ neviem, ako to možno zariadiť, ale hádam to pôjde.“
„Dobre, dobre, a teraz už ticho, sledujú nás…“
Seversonov návrh s telefónom bol ešte odvážnejší ako prehliadka kabíny, ale Alena už neodporovala. Výsledky prehliadky skutočne oprávňovali našich detektívov k účinnejším zásahom.
Uskutočnenie návrhu si vyžiadalo viac času, pretože v centrále bolo treba urobiť opatrenie, aby sa hocikedy mohlo vypnúť signálne svetlo pri aparáte, ktorý Watson najmenej používa.
Vniknúť nepozorovane do centrály nebolo ľahkou záležitosťou, pretože bola umiestená neďaleko atómovej elektrárne, kde nemávali službu ani Alena ani Severson.
Príležitosť sa naskytla až po niekoľkých dňoch, a to celkom nečakane. Severson bol opäť reportérom vysielania pre Zem. Alena mala práve voľno, preto prišla do štúdia, aby svojmu priateľovi pomohla. V reportáži holi ako obyčajne zábery z jednotlivých pracovísk.
Krátko pred započatím vysielania žiadal Severson telefonicky všetkých členov posádky, aby sa pripravili. Watsonov služobný aparát však nefungoval.
„Volajte zatiaľ ďalších, pozriem do centrály, či nemá poruchu,“ žmurkla významne na Seversona a zaraz odbehla.
„Všetko v poriadku,“ usmiala sa, keď sa o chvíľočku vrátila. „S vysielaním môžeme začať. Aj s prijímaním,“ dodala šeptom.
Televízne vysielanie sa vydalo na dlhú, predlhú púť. Na Zem dorazí až o tri štvrte roka. Nechajme ho letieť a zúčastnime sa radšej na prvom pokuse s televíznym telefónom.
Alena prikryla oko ikonoskopu tvrdým papierom a vytočila číslo Watsonovej pracovne.
Naši detektívi sledovali obrazovku so zatajeným dychom. Za okamih zjavil sa na nej záber z observatória. Watson sedel chrbtom k aparátu, ktorým ho pozorovali.
„Podarilo sa to,“ tíško povedala Alena. „Signálne svetlo nesvieti!“
Vtom sa Watson obrátil. Poobzeral sa po observatóriu — a znova sa venoval svojej práci.
„Ale som sa zľakol,“ uľavil si Severson.
„Nebojte sa, je to v poriadku. Ako som spozorovala, na tomto aparáte Watson takmer nikdy nehovorí. Používa predovšetkým ten, čo vidíte na jeho stole.“
Výjav na obrazovke sa nezmenil.
„Dnes asi nezistíme nič mimoriadneho, radšej vypnime,“ navrhla Alena po desiatich minútach. „Watson je príliš svedomitým pracovníkom, aby zanedbával službu pri prieskumných astrorádiolokátoroch a astrogravimetroch.“
Severson už siahal na páku, keď Watson zrazu vyskočil a zúfalo kýval rukami. Rýchlo otočil červený vypínač, ktorým sa mohli zapnúť aparáty vo všetkých kabínach naraz.
„Pozor, pozor, nebezpečie! Pozor, pozor, nebezpečie dvadsaťpäť minút pred nami. Rútime sa do veľkej hmloviny. Okamžite manévrujte vpravo — smer súhvezdie Panny!“
V Alene by sa krvi nedorezal.
„Nebojte sa, Alenka, hmloviny nám predsa nemôžu uškodiť,“ usiloval sa ju upokojiť Severson.
„Pridržte sa,“ zvolala Alena namiesto odpovede. Len čo to dopovedala, zachvela sa im podlaha pod nohami. Obaja prudko vrazili do steny a ich telá sa zaborili do ochranných vankúšov. Pohonné reaktory sa o niekoľko okamihov rozospievali naplno.
„Nič sa vám nestalo?“ ťažko vyslovila preľaknutá dievčina.
„Nie, čo sa deje? Prečo nás vopred neupozornili?“
„Počuli ste predsa Watsona. Bola to najvážnejšia výstraha, akú som kedy počula. Ide nám predsa o život, pochopte to. Nám všetkým. Hmlovine sa musíme vyhnúť za každú cenu, i keby mal niekto z nás prísť o život pri manévrovaní. Ostáva nám veľmi málo času. Ak vletíme do hmloviny, zhoríme zaživa aj s Lúčom.“
„Ako je možné, že ju Watson spozoroval tak neskoro?“
„Skade to mám vedieť? Sama sa tomu čudujem.“ Alena pozrela na hodinky.
„Teda — o dvadsaťštyri minút sa rozhodne o všetkom,“ povedala pomaly.
Severson ju chcel chytiť za ramená, ale odstredivá sila ho príliš pevne držala na mieste, kde ho vrazilo trhnutie.
„Nech sa to už hocijako skončí, stálo zato žiť. Ľúbim ťa, Alenka…“ zašepkal Severson tíško, sotva počuteľne.
„Dobre vieš, že aj ja teba!“
„Hneváš sa na mňa?“
„Prečo, ty blázonko. Takmer som vďačná, že prežívame tento okamih. Kedy by sme boli mali toľko odvahy, aby sme si to tak otvorene povedali? Obávala som sa, že moju lásku odsudzuješ ako sentimentalitu, alebo, že si ešte vždy verný dievčaťu, ktoré si kedysi ľúbil…“