„Doteraz som nijaké dievča ozajstne neľúbil, nemal som na to čas. Mal som síce dve veľké lásky, ale tie sa nazývali Arktída a Antarktída. Ako sa asi darí Amundsenovi?“ spomenul si zrazu na zprávy z Moskvy.
„Čo myslíte, podarí sa to Tarabkinovi?“
„Myslíme, že sa mu to podarí,“ zdôraznila Alena slovo myslíme. Severson pochopil, kam tým mieri.
„Koľko minút nám ešte ostáva?“
„Zabudnime na čas,“ zaprosila dievčina. „Nechajme ho bežať svojou cestou. Radšej mi rozprávaj o svojej mladosti. A o tom, ako sa ti páčilo medzi nami. A o Miťovi z Moskvy. Rád naňho spomínaš — a ja rada počúvam…“
V riadiacej kabíne všetci mlčia. Molodinová a Navrátil sú pripútaní v kreslách a napäto sledujú premietaciu plochu astrotelevízora.
Gruber sa díva na hodinky. Scheiner má odvrátenú hlavu k hlavnému trupu lietadla. Uprene pozoruje ohnivú čiaru, ktorú kreslia na oblohe pohonné reaktory.
„Nevyhneme sa,“ šepká Molodinová.
Na trupe lietadla vyšľahlo niekoľko plamienkov.
Teraz zablikali ďalšie.
Hustli.
Na niektorých miestach kovový plášť lietadla už sa rozžeravil do ružova.
Napriek tomu, že sa urobili všetky opatrenia, teplota vzduchu v kabíne nebezpečne stúpala.
Zalial ich pot.
Ťažko lapali vzduch.
„Hmlovina redne,“ vydýchol Navrátil a na okamih stratil vedomie.
Naozaj — plamienky rýchlo zhasínali. Bolo to neklamné znamenie, že ubúdajú aj voľne plávajúce atómy vodíka, s ktorými sa Lúč stretol pri svojom nepredstaviteľne rýchlom lete.
„Hmlovina bola veľmi riedka — a zachytili sme iba jej okraj,“ radoval sa Watson, keď už bolo lietadlo mimo nebezpečia. „Preto som ju tak neskoro objavil. Priznajte sa, že ste mi v duchu všetci nadávali do lajdákov za nepozornosť v službe. Ale pamätajte: všetko, čo Watson robí, robí dokonale!“
Nárazový pohyb lietadla nevyžiadal si na šťastie vážnych obetí. Iba Wroclawski utrpel niekoľko modrín na čele a na pleci.
28
VÝLET DO VZDUCHOPRÁZDNEHO PRIESTORU
Jediná sekunda stupňa, o ktorú by sa vychýlil Lúč zo svojej dráhy, znamenala by v týchto obrovských vzdialenostiach stratu cieľa a zablúdenie v nekonečných priestoroch vesmíru. Preto pozornosť vedcov, ktorí sa striedali vo funkcii kapitána lietadla, bola teraz sústredená predovšetkým na vyrovnávanie letu. Pri sťaženej orientácii všetky merania sa museli robiť s najväčšou možnou presnosťou. Najprv určil polohu lietadla každý sám, nezávisle od výpočtu druhých — a manévrovalo sa iba potom, keď sa všetky výsledky porovnali a opravili pravdepodobné chyby.
Tento čas zvýšenej činnosti využil Severson na to, aby splnil úlohu, ktorú mu dal Ditrichson. Bez veľkých ťažkostí vyniesol z laboratória polarizačný prístroj a prežiaril ním celú Olafovu kabínu.
Dve plechové škatuľky našiel v tajnej skrýši, ktorú mu opísal prasynovec. Schoval ich do kombinézy a rýchlo sa vrátil s prístrojom do laboratória, aby bol na svojom mieste, ak by ho náhodou dakto potreboval.
„Polovicu úlohy som splnil,“ povedal si s úľavou, keď sa posadil na posteľ vo svojej kabíne.
Opatrne vytiahol jednu škatuľku a obzeral si ju zo všetkých strán. Biely, matne sa lesknúci kov bol hladký — bez akýchkoľvek značiek a nálepiek.
,Čo v nej môže byť? Škoda, že tu nie je gravitácia, možno by som to uhádol podľa váhy.“
Zatrepal škatuľkou pri uchu, ale nič sa v nej nepohlo.
„Otvoriť, či neotvoriť?“
Váhal.
„Radšej nie,“ rozhodol sa napokon. „Olaf ma určite zbytočne nevaroval.“
Obidve škatule schoval do bielizníka a zamieril k atómovej elektrárni.
Gruber a Madarász, ktorí mali službu pri reaktoroch, nevenovali príchodziemu prílišnú pozornosť. Sedeli pred dlhou, do polkruhu skrútenou doskou a starostlivo sledovali kontrolné obrazovky.
„P 327, R 72, A 135, K 720.“ ozval sa Navrátilov hlas z riadiacej kabíny. Vedci otočili niekoľkými gombíkmi, pozreli na seba, kývli hlavou na súhlas — a Madarász hlásiclass="underline" „P 327, R 72, A 136, K 720 — vykonané!“
Severson ich bezo slova pozoroval. Trpezlivo čakal, kým s nimi bude môcť hovoriť.
„Môžem si pozrieť pohonné reaktory?“ spýtal sa, keď sa mu zdalo, že je vhodný okamih na rozhovor.
„Priestor pod nami je uzavretý,“ odpovedal úsečne Gruber a vôbec nepozrel na Seversona.
„Ako viete, sú v prevádzke,“ dodal miernejším hlasom Madarász. „Keď vyrovnáme, let, veľmi rád vám pomôžem pri štúdiu.“
„Prepáčte — neuvedomil som si to,“ vyjachtal zmätene a tíško sa vytratil z elektrárne.
,Som ale hlupák, „vyčítal si.“ Prekliata nevedomosť! Prekliate škatuľky aj s prasynovcom a celým jeho nepodareným Bratstvom! A vôbec, prečo sa správam ako choromyseľný? Prečo mi Olaf nariadil hodiť škatule do pohonných reaktorov? Pravdepodobne ich mám takto zničiť.
Ale prečo ich teda bral so sebou do lietadla, keď ich teraz mám zničiť? Podívam sa na koreň veci — otvorím ich!“ rozhodol sa odrazu.
No nebolo to také ľahké, ako sa zdalo na prvý pohľad. Vrchnák krabičky odolával aj násilnému otváraniu. Priliehal tak tesne, že sa podeň nedal vsunúť ani hrot noža, ktorým si Severson pomáhal.
„Škatuľka je zrejme z hliníka,“ pomyslel si. „A hliník je dosť mäkký. Trocha trpezlivosti a o hodinu sa dostanem dovnútra.
Plech bol však oveľa tvrdší, ako predpokladal Severson. Ostrie noža sa odlomilo hneď pri prvom stretnutí s kovom a nezanechalo v kove ani najmenšiu ryhu.
Prudké údery na kolmo postavený nôž boli rovnako bezvýsledné. Jediným výsledkom bol zlomený hrot noža.
„Čertovo dielo!“ rozčúlil sa a praštil škatuľu na podlahu. Pružná podlaha stlmila náraz a záhadný predmet odrazila opäť do priestoru.
Severson vypleštil oči: Škatuľka bola otvorená — a okolo nej vznášalo sa niekoľko pásikov hodvábneho papiera a mnoho sklených ampuliek, v akých sa dopravujú injekčné látky.
Jednu z nich zachytil a prezeral si ju proti svetlu.
Tekutina v nej bola celkom číra.
Medzitým pokračovala škatuľka s ampulkami na svojej ceste kabínou podľa zákona: uhol odrazu rovná sa uhlu dopadu. Vatované steny však odrážali lietajúce predmety všetkými smermi. O chvíľu bolo v kabíne ako v rojacom sa úli.
Škatuľku a niekoľko ampuliek chytil pomerne skoro. Na prehliadku ich obsahu však nebolo času. Najprv bolo potrebné pochytať aj ostatné ampulky, aby náhodou nenarazili pri svojom voľnom lete na tvrdý predmet a nerozbili sa.
V Seversonovi sa prebudila poľovnícka vášeň. Lietal po kabíne s koženou kuklou a s úsmevom spomínal si na potrešteného profesora botaniky, ktorý behal po lúke so sieťkou v ruke za vzácnym motýľom. Trvalo mu dobrých dvadsať minút, kým mal posledný lietajúci predmet vo vrecku kombinézy.
Všetky nápisy na skle boli latinské a laikovi nezrozumiteľné.
Po márnej snahe rozlúštiť aspoň niečo, zabalil ampulky do hodvábneho papiera a uložil ich späť do škatuľky.
„Jednu by som si mal schovať ako corpus delicti — pre prípad potreby“„vzišlo mu na myseľ. Bez dlhého vyberania vzal prvú, na ktorú siahol. Dvojnásobne ju omotal jemným papierom a dal do vrecka. Prichlopil vrchnák škatuľky a vsunul ju späť medzi bielizeň.
Pohonné reaktory opäť utíchli. Život posádky sa vrátil do normálnych koľají.