Na návrh Molodinovej zmenil sa rozvrh služieb: po šesťhodinovej smene, ktorá mala na starosti vedenie a prevádzku lietadla, pripadli na každého vedca ešte dve hodiny na vedeckú prácu. Pravda, tým nechcem povedať, že členovia posádky do toho času nepracovali vedecky. Išlo skôr o to, aby sa medzihviezdne priestory skúmali systematickejšie. Preto si rozdelili aj jednotlivé úlohy: Čan-su a Cahén budú skúmať rádiohviezdy, Navrátil stred našej Galaxie, Watson ostatné galaxie, Mc Hardy hmloviny, Scheiner nóvy, Fratev znova premeria paralaxu hviezd a tak ďalej.
Ako vidno z krátkeho a stručného výpočtu úloh, práce bolo dosť. Nikto z členov posádky nemusel sa obávať dlhej chvíle alebo nudy. Aj chvíle spoločnej zábavy boli vždy rovnako pestré. Čech aj Rus, Číňan aj Američan, Poliak aj Bulhar — všetci si priniesli zo svojich domovov nepreberné kultúrne bohatstvo. Veselé aj vážne historky z minulosti, spomienky zo života, anekdoty, verše, veselé čary a spoločenské hry.
Veľmi obľúbené bolo Seversonove rozprávanie o minulých časoch.
Skutočne voľné chvíle, ktoré Seversonovi ostali, venoval výzvednej službe.
Alena pomaly strácala o Watsona záujem.
„Už ho sledujeme niekoľko dní, pozorujeme ho pri práci a občas načúvame pri dverách jeho kabíny. A čo sme zistili nového? Nič!“ povedala. „Je pravda, že má prijímač a tie záhadné poznámky v kabíne, ale veľmi pochybujem, že by nám to bolo nejako nebezpečné. Aspoň nie teraz, kým letíme vesmírom. A dovtedy, kým pristaneme na planéte X, máme predsa dosť času, aby sme si na to posvietili.“
Severson dievčine neodporoval. Tajne však sledoval Watsona ďalej. Nešlo mu predsa iba o Watsona, ale aj o Ditrichsona, a títo dvaja už predstavovali skutočné nebezpečenstvo pre posádku Lúča.
Ditrichson sa konečne uzdravil. Len čo sa to dozvedel Severson, sadol si k televíznemu telefónu a vytočil číslo Watsonovho náhradného aparátu.
Ukázalo sa, že jeho predpoklad bol správny. Olaf skutočne navštívil Watsona ako jedného z prvých.
Severson napäto sledoval scénu na obrazovke.
„Ako sa máte, maród? Teším sa, že vás vidím zase v poriadku,“ privítal Olafa Watson.
„Ďakujem, už je to dobré. Veď mi to dodalo! Už som sa obával, že sa z toho nevylížem. Predovšetkým vám mnohokrát ďakujem za priateľskú pomoc.“
„Za akú?“ čudoval sa Watson.
„No, za výpomoc v službe, za časté návštevy v nemocnici, aj za dôveru, ktorú ste mi tam prejavili. Je toho dosť. či nie? Ako ďaleko ste s prácou? Darí sa vám to?“
Watson ho vzal za ruku a priložil prst k ústam.
„Pst, tichšie, priateľu! Čo, ak by nás niekto počúval? Nie ste predsa malé dieťa, aby ste všetko, čo viete, vybľabotali. Dobre napredujem. To bude prekvapenie, keď…“ a teraz znížil hlas natoľko, že nebolo rozumieť ani slovo.
„Ty si pekný detektív, Leif,“ ozvalo sa zrazu za Seversonovým chrbtom. Vyplašene sa otočil.
„Neľakaj sa, to som ja,“ zasmiala sa huncútsky Alena. „Ale práve tak by to mohol byť niekto iný. Veľmi opatrný nie si, pravda, ty môj Sherlock Holmes,“ položila mu ruku na plece.
„Už dlho tu stojíš?“ spýtal sa rozpačite.
„Nie, práve som prišla. Čo nového u Watsona? Á, pozrimeže, má vzácnu návštevu, zosilni, prosím ťa, zvuk, aby sme počuli, čo si rozprávajú.“
Severson zbledol ako stena. Naklonil sa ku skrinke, aby mu Alena nevidela do tváre, a chvejúcou sa rukou siahol na gombík.
„Nemožno viac zosilniť, už som sa o to pokúsil. Ale neprídeš o nič, Alenka. Rozprávali si anekdoty a niektoré boli tak trochu pikantné, preto radšej pokračujú šeptom, aby nikto nepočul, že sa neslušne bavia,“ rozvravel sa Severson, obdivujúc vlastný dôvtip.
Olaf sa skutočne zasmial a Watson s ním.
„Keď sa zase niečo dozviete, pozvite ma. Majte sa dobre, Watson! Teraz sa musím ukázať Molodinovej a Navrátilovi…“
„Vidíš, ustavične ti hovorím, že sme zlí detektívi,“ usmiala sa zhovievavo Alena a vypla aparát.
Severson si líhal vzrušený.
„Tak predsa — sprisahanci sú spolčení,“ a po celom tele rozlialo sa mu nepríjemné teplo. Zdalo sa mu, že zaťažujúci pocit obrovskej zodpovednosti premenil sa na balvan, ktorý mu ťažko leží na srdci.
Nespal celú noc, ako sa zo zvyku hovorilo času, určenému na spánok. Na Lúči nebolo pochopiteľne ani dňa, ani noci, ani jari, ani zimy. Čas práce, štúdia aj oddychu určovali iba atómové hodiny, ktoré neúprosne merali čas bez ohľadu na nezvyčajné prostredie.
Podľa tohto poriadku by bolo teda pre Seversona práve ráno, keď sa odhodlal na odvážny čin.
Tentoraz mal službu kratšie ako obvykle. Viedol vysielanie pre Svetovú akadémiu vied.
Sadol si k mikrofónu a prečítal hlásenie o výsledkoch vedeckého prieskumu. Boli to zväčša čísla, značky a skratky, z ktorých mnohým vôbec nerozumel. Zrozumiteľná mu bola iba jediná zpráva: „Madarász pri prieskume kozmického žiarenia objavil dosiaľ neznáme lúče, ktoré pôsobia rušivo na niektoré prvky, najmä s menšou atómovou váhou. Prvé pokusy sa ešte neskončili. Podrobnejšiu zprávu vám podáme neskoršie. Lúče nazývame predbežne „zéro“.“
Severson ani netušil, aký veľký rozruch spôsobí táto zpráva, keď sa po dlhej púti vesmírom dostane na Zem.
Skončil vysielanie a tajne sa vrátil do skladu. Pozorne si prezrel zoznam uskladneného tovaru, opísal si jedno z čísel a vyhľadal debnu, v ktorej bol uložený hľadaný predmet. Na šťastie bola pripevnená hneď na kraji, aby ju mohli vyložiť medzi prvými, keď pristanú.
Otvoril ju a vybral z nej kožené puzdro s fotoaparátom. Dal všetko do poriadku a ako zlodej so zlým svedomím odkradol sa do svojej kabíny. Až tu si potom aparát dôkladne pozrel. Jeho značku poznal. S podobným aparátom sa oboznámil v Prahe. Bol to dokonalý prístroj, s ktorým sa mohlo pracovať aj v úplnej tme.
Z podlhovastej skrine, umiestenej v stene kabíny, vybral dlhé zvinuté lano a skafander, ktorý bol pripevnený pre prípad hroziaceho nebezpečenstva.
Opatrne pootvoril dvere a rozhliadol sa. Chodba bola prázdna.
Jednou rukou si pritisol čudné cestovné potreby a druhou sa pritiahol k pružnej tyči na stene. Niekoľkými obratnými pohybmi doručkoval k východu z lietadla. Rýchlo stisol červený gombík a chvíľu netrpezlivo čakal.
Vedľa gombíka rozsvietilo sa zelené svetlo. Otvoril dvere a vstúpil do úzkej komory, ktorú pred okamihom vyplnil vzduch.
Všetko toto zariadenie dokonale poznal — spolupracoval na jeho montáži v halách na Mesiaci. Dobre vedel, že pri otvorení východových dvier zaznie v riadiacej kabíne poplašný signál, ktorý kapitána lietadla ihneď upozorní na poruchu. Preto vytiahol z vrecka nôž a prerezal na stene všetky lanká, takto súčasne zhasol i zelené svetlo, svietiace do chodby.
Len teraz si pokojne natiahol skafander. Jeden koniec lana si pripäl na pracku opaska a druhý na krúžok rámu dvier. Takto zabezpečený otvoril východ z lietadla a pomaly vyplával do voľného medzihviezdneho priestoru.
Od strachu sa mu zovrelo hrdlo. Kŕčovite sa pridŕžal verají a pritisol sa k hladkej stene kolosa. Hviezdnatá obloha sa v nej odrážala ako v zakrivenom zrkadle. Hviezdy svietili pokojne a nepohnute. Zdalo sa takmer, že Lúč stratil svoju šialenú rýchlosť a teraz nehybne stojí vo vzduchoprázdnom priestore.
Mŕtvy pokoj rušili iba guľaté okná, tu a tam svietiace z obrovského trupu lietadla.
Severson opatrne pootočil hlavu. Jeho zrak padol na veľkú guľu, v ktorej ako v hlave bol umiestený mozog kolosa: riadiaca kabína, pozorovateľne, observatória a vysielacie stanice. Za veľkými oknami pohybovali sa vedci. Pokojne pracovali a netušili, že sa na nich niekto zvonku díva.