„Naozaj nič netušia? Nezbadal ma náhodou niekto?“ zľakol sa Severson a rýchlo pozrel na svoj skafander. Dopadal naň iba slabý odraz svetla. Na takú veľkú vzdialenosť nemohol ho nikto vidieť.
Chvíľu pozoroval život v hlave Lúča.
Všetko v poriadku! Vpred!
Postupovalo sa mu ťažko. Rukavice sa kĺzali po lesklom kove a kmity rukami a nohami veľmi nepomáhali. Okrem toho bolo treba dôsledne obchádzať ožiarené okná, čím sa cesta predlžovala.
Zastavil sa. Musel, si oddýchnuť a presnejšie určiť cieľ.
„Áno, tento rad je to — šieste okno.“
Šplhalo sa mu už lepšie; konečne prišiel na najvhodnejší systém: kmit ľavou nohou, pravou rukou sa prichytiť a skrčiť sa. Kmit pravou nohou, napnúť telo a ľavou rukou sa prichytil… Liezol ako žaba v strachu, aby sa neopatrným pohybom neodrazil od trupu lietadla. Okamžite by odletel do priestoru a musel by znovu začať: pritiahnuť sa pomocou lana k východu a potom znovu prekonať ťažkú cestu po lesklom kove.
Chvíľami sa mu zdalo, že namiesto neho pohybuje sa pod ním kolos. Bol to klam, ktorý vznikal v prostredí, kde nie je „hore“ ani „dole“. Človek jednostaj myslí, že má hlavu hore.
Severson sa najviac obával pohľadu pod seba a za seba. Striehol tam na neho strašlivý závrat, ktorý odzbrojuje najväčších odvážlivcov.
K cieľu namáhavej púte sa dostal až o hodinu. Chytil sa o okraje okna a chvíľu odpočíval. Potom vytiahol z vrecka skafandra zrkadielko, naklonil ho pred očami do takého uhla, aby mohol nepozorovane nazrieť do kabíny.
Na lesklej ploche zrkadielka zjavil sa Watson. Sedel chrbtom k oknu a písal.
Severson nazrel do okna. Na stole ležali záhadné tabuľky, ktoré si s Alenou už prezreli, a nejaké slovníky.
Watson občas prešiel ceruzkou po rubrikách tabuľky, poznačil si čosi a zalistoval v niektorom slovníku.
Teraz sa podozrivo pohol.
Severson o chvíľu nazrel opäť do kabíny. Watson mal na ušiach slúchadlá a otáčal ladiaci gombík magnetoíónu.
„Asi si nahráva na pás vysielanie zo Zeme,“ usudzoval Severson. Rýchlo vytiahol fotoaparát z puzdra, zaostril a stisol spúšť.
„Jednu snímku už máme,“ povedal si spokojne. „Pre Istotu ešte jednu, keby sa ne—
Aparát mu zrazu vypadol z ruky a trup lietadla sebou trhol a otočil sa okolo svojej osi.
Severson od hrôzy zavrel oči. Zdalo sa mu, že padá do bezodnej priepasti. Prudké trhnutie mu opäť pripomenulo záchranné lano.
Rýchlo späť do lietadla! Čo sa s ním stalo?
Po niekoľkých pohyboch stuhla mu ľaknutím v žilách krv.
Ktosi ho chytil za ruku. Otvoril oči.
Pred ním stál Navrátil, ožiarený svetlom z komory. Vtiahol ho dovnútra a prudko pribuchol dvere.
„Čo bláznite, človeče? Ste námesačník, alebo samovrah?“ Vzal ho za rameno a vošiel s ním do chodby. Až tu si sňal kuklu skafandra a odskrutkoval ju aj Seversonovi.
„Odpusťte, že som sa na vás tak oboril,“ povedal mu miernejším hlasom, keď zbadal kriedovo bledú tvár záhadného pútnika.
„Bodaj vás hus pečená kopla! Čo ste tam, človeče nešťastný, robili?! Omrzel vás život? No, najprv sa upokojte, veď ja som sa naľakal viac ako vy…“
Severson stál pred Navrátilom ako obarený. Spomenul si na fotografický aparát.
„Ja — ja — som — fotografoval,“ zajachtal ustrašene ako žiačik, ktorého prichytil učiteľ pri odpisovaní.
„Fotografoval? A čo ste tam vonku fotografovali, prosím vás?“
Seversonovi vystúpil na čelo studený pot.
„Fotografoval som Lúč. Chcel som získať zaujímavú snímku pre televízne vysielanie,“ vzišlo mu šťastlivo na myseľ. „Keď ste mi potiahli lano, vypadol mi aparát z ruky.“
„To je nápad. Zaujímavá snímka! Uvedomili ste si vôbec, že ste tam mohli prísť o život? Jediné zrniečko prachu, letiace vesmírom, mohlo vám prevŕtať srdce. Práve tak vám mohli uškodiť lúče zéro. Ešte nevieme, či neprenikajú aj skafandrom. Musíte sa okamžite dať prezrieť lekárom.“
Severson sa medzitým trošku spamätal. „Odpusťte mi tú nerozvážnosť, súdruh Navrátil. Veľmi ma mrzí, že som vám spôsobil toľko nepríjemnosti. Už to nikdy neurobím — prisahám!“
„To pevne verím. Máte šťastie, že som vás zazrel z riadiacej kabíny. Tak dlho sa chodí s krčahom po vodu, kým sa nerozbije. Zapamätajte si to! Keď vám druhý raz niečo podobného príde na myseľ, najprv sa poraďte so mnou alebo so súdruhom, ktorý bude práve kapitánom. Rozumeli ste?“
„Áno, a nehovorte to, prosím vás, nikomu. Musel by som sa hanbiť.“
„Už je neskoro. Videli vás všetci, ktorí boli v riadiacej kabíne.“
Alena hneď uhádla, prečo vyšiel Severson z Lúča.
„Vidíš, vidíš, vždy ti hovorím, aby si už nepátral, aj tak to nikam nevedie,“ vyčítala mu.“ Málo chýbalo a bola by som ťa stratila! Keby si mi bol povedal aspoň slovko! S pátraním na vlastnú päsť musíme prestať. Oznámime všetko Navrátilovi a bude to!“
„Nie, ešte nie!“ zúfalo protestoval Severson. „Ešte nie je vhodný čas. Sľubujem, že už nebudem pátrať a už nevyparatím nijakú hlúposť. Watsona však musíme ešte nejaký čas pozorovať. Okrem vecí v kabíne nemáme proti nemu predsa nijaké rukolapné dôkazy. Prišiel som aj o snímku, ktorú som tak namáhavo získal. Možno, že Watsona ešte pri niečom pristihneme. Na to nám predsa postačí televízny telefón.“
„Stará chyba sa znova opakuje,“ riekla tíško Alena.
„Keď ja ti neviem odporovať…“
Krátko potom navštívil Seversona Olaf.
„Zdravím vás, strýčko! Ako sa máte, vy parašutista? No, no, len sa hneď nehnevajte! Prišiel som sa len opýtať, čo ste urobili so škatuľkami.“
„Zničil som ich, ako ste si priali.“
„Naozaj? No, dobre… A prečo ste vlastne liezli z lietadla? Dúfam, že ma nešpehujete?“ spýtal sa s úškľabkom na tvári.“ To by som vám neradil. Viete, špicľov neznášam.“
Severson očervenel a mimovoľne zaťal päste.
„Keby ste neboli mojím prasynovcom, potrestal by som vás na mieste, vy — Brat silnej ruky. Veľa si dovoľujete! Ale varujem vás! Nezahrávajte sa so mnou! Stačí slovo — a budete v pasci, z ktorej vám nepomôže ani pánboh. Navrátilovo príslovie o džbáne predsa poznáte?“
Ditrichson sa zháčil.
„Nechcel som vás uraziť, strýko,“ povedal zmierlivo. „Azda to nie je také zlé… Výlet z lietadla mi teda nemôžete vysvetliť?“
„Môžem,“ odsekol Severson. „Liezol som tam vlastne kvôli vám. K reaktorom som sa nedostal, nuž som šmaril tie vaše prekliate škatuľky do vesmíru.“
„Škoda. Hladina opadla — ešte som ich mohol upotrebiť. No — aj tak vám pekne ďakujem,“ povedal ironicky.
29
WATSONOVO TAJOMSTVO
Prešiel rok, prešiel ďalší. V práci a v zábave čas ubiehal rýchlo. V Lúči sa vcelku nič nezmenilo. Iba zprávy zo Zeme prichádzali s čoraz väčším oneskorením.
Navrátil občas prezrel kontrolné záznamy smerovaného astrogravimetra.
„Márnosť nad márnosť! Vyrieknuté slovo nechytíš a svetlo nepredbehneš. Obávam sa, že doktor Zajac sa dal do márneho boja. Gravitácia — to je taký stohlavý drak. Jednu hlavu mu odsekneš a päť ďalších mu naskočí. Skôr sa oholíš sekerou, ako zmoduluješ gravitáciu.“