A nad tým všetkým žiarilo krvavé slnko. Zdalo sa, že aj ono plakalo. Dlhé jazyky výbuchov šľahali do čiernej oblohy a pomaly sa odpútavali od svojej ohnivej matky.
„Hore — atómová energia, rozdávajúca život — a dole, ničiaca tento život.“
Všetci plakali — a nikto sa za to nehanbil.
„Rádioaktívne žiarenie má neobyčajné vlastnosti. Je také dynamické ako kozmické lúče. Podľa všetkých príznakov preniká do zeme až do hĺbky päťsto metrov,“ ozval sa čísi hlas v reproduktore.
Severson sa chytil za hlavu.
„Súdruhovia,“ vykríkol. „Zrádzal som vás! Iba teraz vidím, akým zločincom je Olaf — akými vrahmi sú Bratia silnej ruky!“
Madarászovi vypadla od prekvapenia filmová kamera, ktorou nakrúcal najhroznejší dokument v dejinách ľudstva.
Vedci priskočili k Seversonovi — mysliac, že sa mu rozum pomútil.
„Čo to hovoríš, môj drahý, spamätaj sa, nestrácaj rozvahu! Takáto katastrofa našej vlasti predsa už nehrozí, atómových dobrodruhov sme už dávno poslali do pekla!“
„Neboj sa, Alenka, nezbláznil som sa. Ale ďalej už nevládzem. Tá hrôza dolu mi otvorila oči. Už nemôžem mlčať.“ Namáhavo vstal.
„Musím vám všetko povedať! Letí s nami vrah! Vrah, ktorý vám striehne za chrbtom, aby vám vyviedol toto,“ ukázal na planétu. „Je to Ditrichson — áno, môj prasynovec Olaf! A ja som ho kryl.“
„Ditrichson predsa nie je vaším prasynovcom, už dávno ho poznám,“ povedal Watson. „Jeho prarodičia sa prisťahovali do Ameriky už okolo roku 1860. Upokojte sa, Severson. Trochu vám povolili nervy, ale to sa zasa v krátkom čase napraví. Katastrofa na planéte X silne zapôsobila aj na nás. Wroclawski, nestojte tu ako soľný stĺp — rýchlo prineste nejaký upokojujúci prostriedok,“ rozčúlil sa.
„Nič nechcem, len mi dovoľte hovoriť. Bratstvo silnej ruky existuje, nie je to môj výmysel! Povedal mi to sám Ditrichson. keď ma navštívil v Prahe. Tu si to, prosím, tu si to prečítajte v mojom denníku,“ vytiahol z vrecka blok a hodil ho na stôl. „Sú to zločinci, ktorí si myslia, že sú viac ako ostatní ľudia a že sú bohom predurčení vládnuť nad svetom. Sila a moc je ich cieľom. Možno skrývajú aj atómové zbrane, ktoré vám jediného dňa hodia na hlavu. Teraz my — a za nami potopa,“ trasúcou rukou ukázal opäť von oblokom.
„Nezmysel,“ ostro odporoval Gruber. „Mohol by vari existovať na našej Zemi jediný tvor zvaný Homo sapiens, ktorý by nevedel, že atómová vojna nevyhnutne zničí predovšetkým útočníka? Takýto človek by už dávno liečil svoje zdravie v blázinci.“
„Nechajte ho hovoriť,“ žiadal Fratev.
„Áno, Bratstvo silnej ruky pripravuje vojnu,“ tvrdohlavo opakoval Severson. „Ditrichson mi to povedal jasne a otvorene. Sľuboval, že keď zvíťazia, budem veľkým pánom ako oni. Nikdy som netúži po tom, byť pánom nad inými ľuďmi, to mi verte. Mlčal som len preto, že som nechcel byť udavačom vlastného synovca. Utešoval som sa, že ho napokon presvedčím, prehovorím. Teraz však, nad hrobom planéty X, spoznal som s hrôzou, koho som chránil. Uvedomil som si, že zločin sa nesmie zamlčať, že zločin zamlčať znamená mlčky s ním súhlasiť. Prečo som tak neskoro spoznal pravdu? Prísne som totiž rozlišoval — Alenka mi to veľa ráz vyčítala — ja a vy. Watsona som podozrieval zo samotárstva — a ja sám som sa od vás izoloval. Svoju prácu som síce vykonával statočne, ale nevedel som sa vám celkom priblížiť. Napokon som ostal odtrhnutý od kolektívu. Dnes to už viem a draho som túto nevedomosť zaplaticlass="underline" nestačí iba statočne konať svoju prácu a o nič iné sa nestarať! Ak má žiť celé ľudstvo šťastne, treba, aby všetci čestní ľudia spojili svoje sily a spoločne bojovali za šťastie ľudstva.“
Alena ho objala a hladila mu vlasy.
„To nič, drahý, všetko je už v poriadku…“
Navrátil nedôverčivo kýval hlavou.
Severson to spozoroval. Vymanil sa z objatia a zvolaclass="underline"
„Vy mi neveríte? Jeden dôkaz mám vo vrecku. Neviem síce, čo to je, no nie je to v poriadku. Prečo by ma bol Ditrichson požiadal, aby som dve škatuľky takýchto ampuliek zničil? Môžem vám ich ukázať, ukryl som ich v kabíne do bielizníka.“
Navrátil si prezrel ampulku proti svetlu.
„Okamžite zaistite Ditrichsona! Je to skutočne zločinec,“ povedal zlomeným hlasom. „Zločinec najhrubšieho zrna. Pripravoval bakteriologickú vojnu. Pozrite: vírusy mozgovej chrípky.“
Odmlčal sa, aby nabral dych.
„Aké šťastie, priatelia, že sa ľudstvo prebudilo zo sna, že zistilo, v čom je koreň zla! Že spoznalo, akým veľkým nebezpečenstvom je pre jeho existenciu kapitalizmus a imperializmus so svojím hlavným zákonom — kto z koho! Akým šťastím je pre ľudstvo, že týmto zločincom vyrazilo z rúk atómové zbrane — že Sovietsky sväz zavčasu mobilizoval národy do boja za mier!
S atómovou energiou je to ako s ohňom: je dobrým sluhom, ale hrozným pánom. Dnes, na šťastie, nie je naším pánom, lež dobrým služobníkom. Na koľko veľkých víťazstiev poskytol nám tento služobník silu! Aký blahobyt sme touto silou vybudovali na Zemi! Bez nej by sme dnes neboli ani tu, v slnečnej sústave, vzdialenej od našich domovov viac ako štyri svetelné roky.
Súdruhovia! Je to prekvapujúce, no niet o tom ani najmenších pochybností: Medzi nami sú ešte šialenci, ktorí v chorobnej túžbe po moci zabúdajú na cit človeka a strácajú aj zdravý pud sebazáchovy. Zabúdajú, že kto seje vietor, žne búrku! A táto búrka zmetie dnes iba ich. Ľudstvo nepripustí, aby sa opakovali hrôzy minulosti. Chce žiť v pokoji a mieri. Preto zločincov neúprosne rozdrví.
A ešte jedno poučenie dávajú nám varovné signály z vesmíru: v radostnom mierovom živote prestali sme byť bdelí a ostražití. Spoliehali sme sa na to, že pozostatky imperializmu už celkom vymizli z myslí ľudí. A čo vidíme teraz? Priamo na našej palube žije s nami a je s nami pri jednom stole jeden z tých, ktorí ešte žijú v neblahej minulosti. Prečo s nami letí, prečo riskuje a stráca čas? Pre záujmy vedy a ľudstva? Iste nie! Nepotreboval by na to ampulky s nákazlivými chorobami — ktoré sme už dávno vyničili na celej Zemi. Na tieto otázky môže byť iba jediná správna odpoveď: na planéte X chcel urobiť to isté, čo chce urobiť Bratstvo silnej ruky na Zemi: všetko ovládnuť a vykorisťovať. Neštítil sa ničoho, aby svoj cieľ dosiahol.
Súdruhovia, musíme okamžite ustanoviť súd a postaviť predeň záškodníka…“
Ditrichsona však márne hľadali. Nebol ani v atómovej elektrárni, kde mal mať službu, ani v laboratóriách, ani v klube, ani vo svojej kabíne…
„Aj vám by som ohcel, Alena, povedať niekoľko úprimných slov, sme tu náhodou sami… Pamätajte: láska nie je slepá ani pasívna. Pravá láska musí ľudí dvíhať, robiť ich lepšími. Mali ste Seversonovi viac pomáhať — a nielen sladko hrkútať… No nič, veď vy ešte všetko napravíte. Celý život je predsa pred vami…“
„Viem, súdruh Navrátil, viem, že z veľkej časti som aj ja vinná…“
Do klubovne vstúpil Severson. Navrátil si spomenul, že musí ísť ešte do riadiacej kabíny a odbehol.
Severson sa naklonil k Alene a zašepkaclass="underline"
„Hneváš sa na mňa?“
„Hlupáčik,“ usmiala sa. „Naopak.“
„Tie dve škatuľky ležali medzi nami ako balvan — počkaj chvíľku, odskočím po ne, aby ma už nepálili.“
„Poď teda, idem s tebou.“
Severson otvoril dvere svojej kabíny a rozsvietil. Rýchlo skočil späť.