Ej, Valnoha, pomyslel si. Klameš. Poznám ťa ja veľmi dobre, ínžinier-gastronóm Máš ešte odložených aspoň dvanásť porcií ako železnú rezervu pre chorých …
Valnoha si vzdychol a spýtal sa:
— Nie je čaj studený?
— Nie, ďakujem.
— A chlorela sa na Calliste neujala, — pokračoval kuchár znovu si povzdychnúc. — Opäť prosili rádiom aspoň desať kilogramov masy. Oznámili, že planétolet odštartoval.
— Nuž čo. Treba im dať!
— Dať! — zopakoval Valnoha s nádychom hnevu v hlase. — Samozrejme, že treba dať! Lenže ani chlorely nemáme sto ton. Aj ona potrebuje čas, aby narástla… Ale čo, isto vám kazím chuť. Však?
— Nie, nie! — presviedčal ho riaditeľ. No vôbec nemal chuť do jedla.
— Dosť už! — povedal ktosi.
Riaditeľ zdvihol hlavu a uvidel bezradnú tvár Zojky Ivanovej. Pri nej sedel jadrový fyzik Kozlov. Vždy sedávali spolu.
— Dosť, počuješ?! — zopakoval Kozlov strmo.
Zojka sa zapýrila a sklonila hlavu. Nebolo jej ľahko. Veď bola všetkým na očiach.
— Už včera si mi podstrčila svoj suchár, — pokračoval Kozlov. — A dnes sa znovu o to pokúšaš.
Zojka mlčala, div neplakala.
— Nekrič na ňu, ty cap! — zavolal z druhého konca jedálne fyzik Potapov. — Zojka, prečo ho prikrmuješ, zvera jedného. Daj suchár mne, ja ho zjem. A nebudem na teba kričať
— Nie, nemáš pravdu, — odporoval mu Kozlov už trochu pokojnejšie. — Ja som zdravý. Ona by mala viac jesť.
— Je ešte čaj, strýko Valnoha? — prerušil ktosi ich dialóg.
Kuchár sa zdvihol. Potapov naňho zakričaclass="underline"
— Hej, Gregor! Zahráme si po práci?
— Zahráme, — odvetil mu Valnoha.
— Nabije ťa, Vadim, — podpichol niekto Potapova.
— Zákon pravdepodobnosti je na mojej strane! — bránil sa fyzik.
Jeho odpoveď všetkých rozosmiala. Do jedálne ktosi vbehol a zakričaclass="underline"
— Je tu Potapov? Vadim, na Džupe je búrka!
— Nehovor! — zvolal Potapov a vyskočil spoza stola. Aj ostatní fyzici náhlivo vstávali od raňajok.
Riaditeľ tiež vstal, utierajúc si ústa papierovým obrúskom. Vtom ho oslovil Kozlov:
— Súdruh riaditeľ, ako je to s Tachmasibom?
Všetci stíchli a obrátili sa k riaditeľovi. Pozrel na nich a odveticlass="underline"
— Zatiaľ nevieme nič.
Pomaly prešiel uličkou medzi stolmi a zamieril do svojej pracovne. Tragédia bola v tom, že plesňová epidémia na Calliste vypukla vo veľmi nevhodnom čase. Zatiaľ nehladovali. Amaltea sa ešte mohla deliť s Callistom o chlorelu i o sucháre. No ak nepríde Bykov s potravinami… Bol už niekde nablízku, už ho aj zamerali, potom sa však odmlčal a za šesťdesiat hodín sa s ním nepodarilo nadviazať spojenie.
Bude treba znovu znížiť prídel potravín, pomyslel si riaditeľ. Všeličo sa môže prihodiť. Na základňu na Marse je ďaleko. A planétolety zo Zeme i z Marsu niekedy havarujú. Pravda, nestáva sa to často, aspoň nie tak často, ako prepuká plesňová epidémia na Calliste. Žiaľ, občas sa tú prihodí a je to veľmi nepríjemné. No vzdialenosť od Zeme — celá miliarda kilometrov — je horšia ako desať epidémií. Znamená hlad. Možno aj zánik …
FOTÓNOVÝ NOSIČ TACHMASIB
Alexej Petrovič Bykov, kapitán Tachmasibu, fotónovej rakety, prepravujúcej náklady v kozme, vyšiel zo svojej kabíny a pozorne zatvoril dvere. Bol po kúpeli, vlastne po dvoch. Najskôr sa osprchoval vodou a potom v iónovom žiarení. Mal ešte mokré vlasy a trochu neistú chôdzu. Vysilil sa a žiadalo sa mu spať. Veď za posledné tri dni nespal viac ako päť hodín. Let sa začínal komplikovať.
Chodba, na ktorú vyšiel, bola osvetlená a prázdna. Viedla k veliteľskej kabíne. Bykov sa usiloval ísť ticho. Prichodilo mu ešte prejsť spoločenskou kabínou posádky. Dvere boli otvorené a zaznievali odtiaľ hlasy. Ako neskôr vysvitlo, patrili planétológom Daugemu a Jurkovskému a boli značne podráždené.
Zas čosi vymýšľajú, pomyslel si Bykov. A neporadíš si s nimi. Karhať, akoby sa patrilo, nemôžeš, sú to priatelia a si dokonca veľmi rád, že tento let absolvujete vedno.
Bykov vstúpil do spoločenskej kabíny, no zarazil sa a zostal stáť na prahu. Knihovníčka bola otvorená, knihy ležali na veľkej hŕbe na dlážke, obrus zo stola sa zošmykol a spod divána trčali Jurkovského dlhé nohy v úzkych sivých nohaviciach. Občas nimi zatrepotal.
— Hovorím ti, že jej tu nieto, — ozval sa Dauge, ktorého nebolo vidieť.
— Hľadaj! — nástojil Jurkovski] priduseným hlasom. — Podujal si sa, tak teraz hľadaj!
— Čo sa tu deje? — ozval sa Bykov nasrdene.
— Aha, tu ho máš! — zvolal Dauge a vyliezol spod stola. Usmieval sa, blúzu i golier na košeli mal rozopnuté. Aj Jurkovskij sa vyhrabal spod divána.
— Dozviem sa, čo sa vlastne stalo? — naliehal Bykov.
— Kde je moja Rukavička? — spýtal sa namies to odpovede Jurkovskij. Bol veľmi rozčúlený.
— Netvor! — skríkol Dauge.
— Darmožráči, — povedal Bykov.
— To on, — nedal sa Dauge. — Pozri sa na jeho tvár, Vladimír! Katan!
— Pýtam sa celkom vážne, Alexej, — povedal Jurkovskij. — Kde je moja Rukavička?
— Viete čo, planétológovia, — rozčúlil sa Bykov. — Choďte v čerty!
So stisnutými zubami prešiel do veliteľskej kabíny. Dauge za ním zakričaclass="underline"
— Spálil si ju v reaktore!
Bykov zabuchol dvere.
Vo veliteľskej kabíne bolo ticho. Na zvyčajnom mieste, za pracovným stolom počítača sedel navigátor Michail Antonovič Krutikov, podopierajúc si tučnou päsťou dvojitú bradu. Samopočítač ticho bzučal, blikajúc neónovými svetlami kontrolných lámp. Michail Antonovič sa pozrel na kapitána dobráckymi očami a spýtal sa:
— Dobre si sa vyspal, Ľošeňka?
— Dobre, — odvetil mu Bykov.
— Zachytil som vysielanie z Amaltey, — oznamoval Michail Antonovič. — Už nás veľmi netrpezlivo čakajú… — Pokyvujúc hlavou pokračovaclass="underline" — Len si predstav, Ľošeňka, ich prídel! Dvesto gramov suchárov a päťdesiat gramov čokolády. Plus polievka z chlorely. Tristo gramov chlorelovej polievky. To nie je dva razy chutné.
Tebe by sa to zišlo, pomyslel si Bykov. Trochu by si zhodil, tučniak. Zlostne pozrel na navigátora, no potom sa nezdržal úsmevu. Michail Antonovič ustarostene vyšpúlil hrubé pery a prezeral list modrého papiera s grafmi.
— Hľa, Ľošeňka, — oslovil ho. — Vypracoval som program pristávacieho manévru. Skontroluj ho, prosím!
Grafikony letov, ktoré vypracoval Michail Antonovič, sa zvyčajne nekontrolovali. Bol totiž nielen najtučnejší, ale aj najskúsenejší navigátor medziplanetárnej flotily.
— Potom to skontrolujem, — odpovedal Bykov. Zakryl si ústa rukou a sladko zívol. — Daj program do samopočítača.
— Už som to urobil, — povedal Michail Antonovič s náznakom obavy v hlase.
— No dobre, — odvetil Bykov. — A kde sme teraz?
— Asi o hodinu vletíme do pásma, kde sa začne pristávací manéver — informoval ho Michail Antonovič. — Preletíme nad severným pólom Jupitera. — Slovo „Jupiter“ vyslovil s očividným uspokojením. — Vzdialenosť pólu dva diametre dvestodeväťdesiat megametrov. A potom nás čaká posledný úsek. Už akoby sme tam boli, Ľošeňka …
— Vzdialenosť rátaš od stredu Jupitera?
— Áno, od stredu.
— Keď sa dostaneme do pásma zostupu, budeš každých pätnásť minút merať vzdialenosť od exosféry.
— Rozumiem, Ľošeňka, — odvetil Michail Antonovič.