— Ó! — zvolal Mollar celý rozžiarený. Mal veľmi rád palubného inžiniera. — Le petit ingénieur! Ako sa máte, dobro?
— Dobre, — odvetil Žilin.
— A čo dievčiny?
— Bon, — povedal Žilin. Už si na túto otázku zvykol.
— Nádherná výslovnosť, — konštatoval Dauge závistlivo. — Mimochodom, Charlie, prečo sa vždy spytujete Vaňu na dievčatá?
— Zbožňujem dievčiny, — odvetil celkom vážne Mollar. — A preto sa vždy pýtam, ako sa majú?
— Bon. Je comprendre, — trápil francúzštinu Dauge.
Žilin sa obrátil k Jurkovskému.
— Vladimír Sergejevič, posiela ma kapitán. Asi o štyridsať minút preletíme cez perigeum a budeme v exosfére.
Jurkovskij vyskočil.
— No konečne!
— Ak budete robiť pozorovania, som vám k službám.
— Ďakujem, Vaňa, — povedal Jurkovskij. Obrátil sa k Daugemu a zvolaclass="underline"
— No, Johanič, vpred!
— Drž sa, hnedý Džup! — odvetil mu Dauge.
— Les hirondelles, les hirondelles, — pospevoval si Mollar. — A ja idem pripraviť obed. Dnes mám službu. Bude polievka. Vaňa, máte rád polievku?
Žilin mu už nestačil odpovedať, pretože planétolet silno hodilo stranou a on vyletel z dverí, nestihol sa ich zachytiť. Jurkovskij sa potkol o Mollarove natiahnuté nohy a padol rovno na Daugeho, ktorý zastonal.
— Oho, — spamätal sa ako prvý Jurkovskij. — Meteorit.
— Vstávaj, lebo ma zadusíš, — dožadoval sa Dauge.
OBJAVENIE RUKAVIČKY
Úzky priestor observatória bol celkom zaprataný prístrojmi planetológov. Dauge sedel skrčený pred veľkým pochrómovaným prístrojom, ponášajúcim sa na televíznu kameru. Bol to exosférny spektrograf. Planetológovia doň vkladali veľké nádeje. Bol úplne nový, priamo zo závodu, a pracoval synchrónne s vrhačom bômb. Matnečierna nábojová komora vrhača bômb zaberala polovicu priestoru. Vedľa nej ležali na ľahkých poličkách tmavé, lesklé ploché kazety s bombami. V každej bolo dvadsať kusov o váhe asi štyridsať kilogramov. Pôvodne mali mať kazety automatické podávanie, no Tachmasib nebol vybavený na vedecký výskum a na automatické podávanie nebolo miesta. Vrhač bômb obsluhoval Žilin. Jurkovskij zaveliclass="underline"
— Nabíjaj!
Žilin odsunul záver komory, vzal prvú kazetu z kraja a so značnou námahou ju vsunul do nábojovej komory. Kazeta bezhlučne zapadla. Žilin ju pohotovo zaistil záverom a zvolaclass="underline"
— Hotovo!
— Aj ja som pripravený, — hlásil Dauge.
— Michail, — povedal Jurkovskij do mikrofónu.
— Kedy to bude?
— Asi o polhodinku, — odvetil mu navigátor silným basovým hlasom.
Planétolet znovu hodilo stranou. Dlážka akoby utekala pod nohami.
— Opäť meteorit, — konštatoval Jurkovskij.
— To je už tretí.
— Sú tu akosi nahusto, — poznamenal Dauge.
Jurkovskij sa znovu spýtal cez mikrofón:
— Michail, je mnoho mikrometeoritov?
— Mnoho, Voloďka, mnoho, — odpovedal okamžite Michail Antonovič. V jeho hlase zaznievali obavy. — Už ich je o tridsať percent viac, ako je priemer. A ich množstvo sa stále zvyšuje.
— Miša, holúbok, — poprosil Jurkovskij, — zameriavaj ich častejšie, hej?
— Zameriavam ich každých dvadsať sekúnd, — odvetil mu navigátor. Ešte čosi vysvetľoval, nehovoril to však priamo do mikrofónu. No všetci dobre počuli hlas Bykova: „Súhlasím.“
— Voloďka, — ozval sa opäť navigátor. — Odteraz budem zameriavať desať ráz za minútu.
— Ďakujem ti, — povedal Jurkovskij.
Vesmírnou loďou opäť trhlo.
— Počúvaj, Vladimír, — upozornil ho ticho Dauge. — To už nie sú žarty.
Aj Žilin si pomyslel, že to nie je celkom všedná vec. Nikde, v nijakých učebniciach ani kozmických príručkách sa nedočítal o zvýšenom výskyte meteoritov v bezprostrednej blízkostí Jupitera. Ostatne, tak blízko k Jupiteru sa málokto dostal.
Sadol si na lafetu vrhača bômb a pozrel na hodinky. Do prekročenia perigea chýbalo ešte dvadsať minút. O dvadsať minút urobí Dauge prvú sériu. Hovorí, že je to nezvyčajný, uchvacujúci pohľad, keď za sebou vybuchuje séria bômb. Pred dvoma rokmi sondovali takýmito sériovými výbuchmi atmosféru Uránu. Žilin sa obzrel na Daugeho, ktorý čupel pred spektrografom s rukami na manipulačných rukovätiach. Pripadal mu chudý, čierny, mal ostrý nos a na ľavom líci škrabanec. Občas povytiahol dlhý krk a nazrel raz jedným a potom druhým okom do okulára prístroja. Zakaždým mu prebehol po tvári oranžový tieň. Potom sa Žilin pozrel na Jurkovského. Stál, tvár mal opretú o vidlicu periskopu a netrpezlivo prestupoval z nohy na nohu. Na krku sa mu hompáľalo na tmavej stužke vrúbkované vajíčko mikrofónu. Slávni výskumníci planét Dauge i Jurkovskij…
Pred mesiacom si Čen-Kun, zástupca náčelníka Vysokej kozmonautickej školy, pozval absolventa tejto školy Ivana Žilina. Medzi kozmonautmi prezývali Čen-Kuna Železný Čen. Mal už vyše päťdesiatky, no v belasej vetrovke vyzeral oveľa mladšie. A nebyť toho, že na čele a podbradku mal sivoružové fľaky, stopy po dávnom zásahu smrtiacich lúčov, bol by neobyčajným krásavcom. Čen-Kun oznámil Žilinovi, že tretí oddiel GKMPS veľmi súrne potrebuje dobrého palubného inžiniera a školská rada sa rozhodla odporúčať jeho. Absolvent Žilin pri týchto slovách div neonemel od vzrušenia. Veď celých päť rokov sa obával, že po absolvovaní školy pôjde ako stážista na niektorú z trás Zem-Mesiac. Čen-Kun ešte poznamenal, že letieť s tretím oddielom, ktorý ide oversunom k Jupiteru a vezie potraviny pre posádku stanice J, je pre Žilina veľká česť. Napokon dodal, že na Amaltei hrozí nebezpečenstvo hladu.
— Veliteľom posádky je slávny medziplanetárny letec, mimochodom, tiež absolvent našej školy, Alexej Petrovič Bykov. Vaším starším navigátorom bude nanajvýš skúsený Michail Antonovič Krutikov. Pod ich vedením dostanete prvotriednu praktickú školu. Osobne som tomu veľmi rád.
O tom, že poletí aj Grigorij Johanovič Dauge a Vladimír Sergejevič Jurkovskij, sa Žilin dozvedel až neskoršie na raketodróme Mirza Charlieho. Aké mená! Jurkovskij i Dauge, Bykov a Krutikov. Bohdan Spicyn, Anatolij Jermakov. Muži, ktorí sa už v jeho detstve stali takmer legendárnymi, ktorí pre ľudstvo objavili a pokorili búrkovú planétu, ktorí sa na predpotopnom Chiuse, fotónovej „korytnačke“ s jednou jedinou vrstvou mezohmoty na odrážateli, prebojovali cez rozbesnenú atmosféru Venuše. Muži, ktorí našli v jej čiernych prvotných piesočných púšťach Uránovú Golgotu — stopy po zrážke s tajomným meteoritom z antihmoty.
Pravda, Žilin poznal aj iných významných ľudí. Napríklad medziplanetárneho výskumníka Vasilija Lachova. V treťom a štvrtom ročníku im Lachov prednášal v škole teóriu fotónových reaktorov. Pre absolventov školy organizoval trojmesačné postgraduálne kurzy na SPU-20. Medziplanetárni letci volali SPU-20 Hviezdičkou. Bolo to veľmi zaujímavé pracovisko. Odtiaľ napríklad štartovali do zóny absolútne slobodných letov automatické prieskumné sondy. Skúšali tu prvé zariadenie pre fotónové pohony. Tu postavili aj prvú medziplanetárnu kozmickú loď Chius-Blesk. Raz priviedol Lachov kurzistov do hangáru a ukázal im fotónovú vesmírnu loď, vlastne už len cisternu, ktorá sa nedávno vrátila z letu. Pol roka lietala v medzihviezdnom priestore v zóne absolútne voľného priestoru. Cisterna, na pozemské pomery ohromne veľká a neforemná, sa dostala od Slnka na vzdialenosť svetelného mesiaca. Všetkých prekvapila jej farba. Povrch vesmírnej lode dostal tyrkysovozelený povlak a lúpal sa, len čo sa ho niekto dotkol. No zariadenie lode — stroje i automatika — boli v poriadku, inak by sa kozmická loď nebola vrátila, ako sa stalo v troch prípadoch z devätnástich letov do zóny ASL. Kurzistov zaujímalo, čo vyvolalo oné zmeny na plášti kozmickej lode. Žiaľ, ani Lachov, ani nikto iný to zatiaľ nevedel.