— Nebol.
— Bibas.
Dal dievčaťu korunku a ukradomky pozrel na list. Milka odbehla do jatky. Landík videl adresu: „Pán doctor Landjik v úrade.“ Stačil zbadať, ako neúmerne je titul rozložený. Začínal sa hneď na ľavom kraji obálky a padal dolu nosom napravo. Písmeny kde buclaté, kde úzke, kde rozčľapené, kde tlačiace sa dovedna. Bolo vidieť už z adresy, koľko roboty stálo Hanu, kým list napísala.
Zmrštil sa a schoval list do vrecka. Po niekoľkých krokoch ho zas vytiahol a napochytre prezrel. List bol krátky, napísaný na anonymnom liste ako dodatok. Belasý papier… Tolkoš! Hana mu poslala nepodpísaný Tolkošov list, o ktorom hovoril včera, že „dobre vymaľoval jeho fotografiu“. Samé upozorňovanie a upodozrievanie. „Dajte si pozor na toho fešáka, panáka, doktora… Chce vás iba zviesť a potom tak nechať… Nechodievajte s ním, aby vás ľudia nevzali v reči… Sú tu, ktorí by sa vážne interesovali o vás, ale len keď s tým panákom prestanete chodiť… On si vás nikdy nevezme…“
„Mal som mu dať po hlave,“ rozčuľoval sa Landík. „Tie isté kolmé písmená… Je to on!… A čo ona?“
Pozrel na Hanin dodatok. Slová spájané „tutento“, „onpíše“, „posjelamvam“… Malé písmená. Nikde čiarky ani bodky.
Jeho myseľ sa zastavila na Haninej nekultúrnosti. Ako čo by sa bol skĺzol z toho listu kus ľadu rovno do jeho srdca. Ani ruky, ani nohy, ani posunky, ani smiech, ani správanie neprezradilo Hanu, ale písmo. Riadky sa jeden s druhým raz hnevali a odchádzali od seba, inde sa vzájomne vábili a približovali sa k sebe, pobozkali ako pri vítaní alebo lúčení. Zavzdychol. Bolo mu ako pri najväčšom sklamaní. Asi tak, ako keby videl krásavicu v krásnom plesovom úbore, voňavú, bezúhonnú, so skvostmi, čistučkú, vzdušnú a na nohách by mala namiesto atlasových poltopánočiek vykrivené, rozčaptané, zablatené šnurovacie topánky z hrubej teľacej kože. Ohromný nedostatok, hoci je toho iba kúštiček. Taký kúštiček neporiadku zacloní všetky čipky, sklíčka, šperky, nádherné oči, tvár, ústa, chrbát, šiju — všetko. Z celej dámy vidíš iba teľacie topánky. Razom skrútiš knôtik v srdci, ktorý horel, nasiaknutý blčiacou vlahou, ako na lampe, a v tme, čo nastane, prepadá záujem.
Tak bolo Landíkovi.
„Nechám všetko tak,“ zašomral si. „Nech si ju má.“
Začal sám seba presviedčať, že v ich spoločnom živote by stále vykúkalo šidlo z vreca. Jej pôvod, jej neobratnosť v stykoch, v spôsoboch, v reči, absolútna rozličnosť vkusov, neorientovanosť v najprostejších denných otázkach, nebude ťa môcť v ničom pochopiť… Keď privykne a nebude toľko ohľadov, stará živelná sila bude stále vybuchovať a celý život mu zaleje otravou, ktorú bude musieť sám chlípať. Sústrasť nechce, a keby i chcel, nenájde ju ani u najbližšej rodiny. Rodina povie: „Čo si si navaril, jedz!“ Nebude viacej variť. Nech si varí Tolkoš…
A v tom istom potmehúdskom mozgu zasa čosi odporovalo. „Aká pekná črta, že mi list nezatajila a nemá v úmysle spravovať sa podľa neho. Oznamuje mi, akí loptoši a nenávistníci sú v Starom Meste. Je to dievča otvorené, počestné. Predsa je len krajšie byť charakterným a pri tom mať úbohé písmo, ako mať úbohú dušu s krásnym písmom. Že sa nevyzná v literatúre, maliarstve, sochárstve, stavbe, politike, sociálnych a národohospodárskych problémoch? Ktorá sa v nich vyzná? Nevedomosť sa dá zakryť peknou kožušinovou bundou. A kultúrne prívesky sa dajú kúpiť ako prsteň na ruku. Maniere? Pohyby? Spoločenský takt? I keby ich nemala, sú tu všelijaké kurzy, tanečné školy, rytmická náuka, kurzy dobrých spôsobov, ozdobného prikrývania na stôl… Podmanitelia sveta sa museli učiť kráľovským a či cisárskym pohybom… Len nech je prirodzený vtip a ohybnosť, a to skoro každá žena má, Hana celkom iste. A písmo? Za pol roka sa vyhladí a bude plynné ako potôčik… Nie, písmo sotva,“ zapochyboval. „Na to treba mnoho času. A ešte ortografia. Nuž ale mnohé písma nevedeli prečítať, a on sám sa nevyzná dobre v ortografii.“
Takto bojoval v duchu a jeho láska sa potkýnala o strašné Hanine „a“ a „o“, bruchaté ako nafúkané mechúriky s chvostíkmi, o „l“ ako stoličkové operadlo s dvoma nôžkami, o „v“ ako lievik, o „m“ ako malé hrable. Rozčarúval sa, čo raz pozrel do Haninho dodatku, a vyhováral si tento kultúrny nedostatok.
Konečne sa ustálil na tom, že ak si ju Tolkoš vypýta a dostane jej súhlas, nebude zavadzať. Ak dostane kôš — pozor! Dievča začína listy písať, je zrejme na jeho strane a nie na Tolkošovej, vec ide do vážneho. Počká. Potom sa rozhodne.
Všetko pre to mizerné „a“ a „o“, „l“ a „m“.
7. V úrade
Dr. Landík prišiel do úradu o ôsmej. V ostatné časy, kým odprevádzal kuchárku Hanu od Tolkošovej jatky až po dom, kde slúžila, oneskorieval sa a bývalo i deväť, keď sadal za svoj písací stolík.
Po výstupe s mäsiarom Tolkošom, týmto žiarlivým, úskočným, podlým a pritom hrdým a hlúpym zverom, ako si ho v myšlienkach charakterizoval, umienil si, že odprevádzanie celkom vážne nechá tak. Nebude súperiť s hlupákom. Nechá mu ju. Ani ju od tých čias neodprevadil. Tým získal síce čas, ale mu bolo akosi otupnejšie. Hana bola jednako len zaujímavejšia ako jeho väzenská cela so žltkastými, ošúchanými a holými stenami, na ktorých nemal nič okrem lacnej fotografie hlavy štátu v tenkom pozlátenom ráme a okrúhlych kuchynských hodín. Prižmuroval oči, keď videl do tmava natreté parkety s malým, vyšediveným, na krajoch rozstrapkaným, vyšliapaným koberčekom, úbohosť zariadenia, nízky žltý etažérik s hrubými zákonníkmi, latovú lavicu pri stene pre stránky, hrubý, prostý vešiak, tri stoličky z ohýbaného dreva a svoj malý písací stolík so skleným kalamárom, pijakom, trčiacimi rúčkami z pohárika s brokmi a stojacím kalendárom.
Čo predtým nerobil, teraz obyčajne pristupoval k obloku a díval sa na námestie. Oblok bol veľký, ale zapadnutý prachom, takže námestie akoby bolo bývalo v hustej jesennej hmle, hoci svietilo májové slnko.
— Úsporné opatrenia, — zašomral a čiarol prstom po skle.
Potom na druhú tablu napísal „Hana“ a utierajúc si zašpinený prst do futra kabáta, prešiel k vešiaku a zamenil svoj prechádzkový kabát listrovým. Takto robieval, keď nebol termínový deň a stránky neprichádzali. Keď boli stránky, zostával v prechádzkovom. Teraz vytiahol z neho iba noviny a sadol si za stôl.
Začal čítať titulky a podtitulky novín… „Z ministerskej rady Slovenská výhoda predĺžená… O znížení platov nebolo rozhodnuté… Zmocňovací zákon… Americké tichomorské loďstvo na Atlantik… Konce hospodárskej sebestačnosti… Oslavy… Provokácia v biografe…“
Zaujímalo ho zníženie platov a začal čítať, ale vošiel sluha Maťko, ako ho volali po krstnom mene. Niesol hŕbu aktov v náručí. Pridržiaval ich bradou a krivkajúc na pravú nohu, neisto blížil sa k písaciemu stolu.
Patril tiež akoby k zariadeniu a z úradníkov nikto si nevšímal, ako ťažko kríva a ako mu pritom hlava lieta, že má rozseknutú hlavu, líce a vrchnú peru. Pamiatka z vojny. Riedke fúzy sa mu stále hýbali, lebo vždy niečo prežúval, najčastejšie sušené slivky. Mal vždy plné ústa a boli i ponosy na neho, že je pred stránkami veľmi pyšný. Hovorí vraj s nimi iba posunkami, tu bradou, tu rukami, tu nohou, keď sa ho na niečo spýtajú, všetko preto vraj, že ustavične žerie. Ale práve preto, že bol taký invalid, nikto ho nehrešil a všetko sa mu odpúšťalo. Ešte i nečistotu v úrade mu odpustili, a keď mu Landík vyčítal, že neutiera obloky, povedal so slivkami v ústach:
— V Prahe, prosím, sú na parkety osobitní parketári, na obloky osobitné obločiarky a my sme len na akty.