Выбрать главу

Udrel sa po čele a otrčil dlaň:

— Dajte dve koruny päťdesiat.

Oklamať nemocenskú poisťovňu bolo takrečeno povinnosťou každého statočného občana, ktorý zamestnáva robotníka. Nie dosť, že robotník kradne čas a čo mu do rúk príde, ešte i nemocenská sa k nemu pridá, aby boli aspoň dvaja, ktorí zadarmo berú peniaze. Tak rozmýšľal každý, i Rozvalid. Ani trošku sa nečudoval, keď prišiel Jerábek, aby Aničku odviedol do kancelárie, kde ju čaká pán správca, a len zlé svedomie v ňom zahovorilo, keď dievča potichu upozornil, aby Jerábek nepočul.

— Nepovedzte viac ako sto päťdesiat.

To bola tabuľka 2. platovej triedy nemocenského Aa triedy invalidného a starobného poistenia, denne osemdesiatpäť halierov. Najlacnejší stupeň.

Sluhovi pohrozil prstom:

— Nedržte ju tam dlho.

Len čo vyšli, Jerábek jej veselo zasalutoval po vojensky a ukázal rukavičkou bez prstov smer:

— Tadiaľto, prosím.

To bolo k rohu Poštovej ulice, kde ju kedysi Landík čakával, keď chodila s mäsom od Tolkoša.

— Však trafíte, slečna?

Potmehúdsky zažmurkal, ale sa hneď spamätal a pokračoval dôstojným hlasom:

— Len rovno, potom naľavo.

Čosi také pridal, že je on už nie potrebný, a uklonil sa jej, nadvihnúc čiapku.

— Ľa, oni ráčia už aj ísť, — ukázal čiapkou na dvoch pánov, ktorí sa približovali.

Mikeska s Landíkom šli oproti. Poznala ich hneď a zastala. Srdce jej zabúchalo i od radosti i od ľaku. „Predsa prišiel,“ zaplesala a akási sladká hmla zahalila jej na sekundu myšlienku, ktorá sa pustila na srdce, odtiaľ do nôh, trošku ich oslabila a stratila sa. Ľakal ju Mikeska: „Načo je len tu?“ Jerábkova čiapka zmenila sa na Landíkov klobúk, trčiaci vysoko v povetrí nad ostrihanou, dávno nevidenou, jej tak príjemnou bledou tvárou s tmavými fúzikmi. Zamával ním na znak pozdravu a poponáhľal sa k nej. Mikeska za ním.

— Anička, — stačil povedať a chytil jej ruku.

Áno, áno, bol to pán doktor, ktorého nevidela pol druhého roka, ale na ktorého často myslela, a tak sa s ním dosiaľ nerozlúčila… Áno, áno, bola to Anička, na ktorú málo myslel vo veľkomestskom kriku a ktorá sedela predsa v jeho myšlienkach a v srdci pod tenučkou, ľahkou vrstvou prachu, takou tenkou a ľahučkou, že ju sfúkol pohyb jej zlatých mihalníc a zmietla štetôčka jej dlhých rias.

— Nič ste sa nezmenili… Dovoľte.

Vložil si ruku pod jej pazuchu. Jej sa to videlo nepríležitým pred Mikeskom, a ledva badateľne stisnúc jeho rameno, vyrovnala zohnutý lakeť.

— Prečo nechcete? — pridusilo mu hlas. — Tak dávno som vás nevidel. Raz som tú ruku pustil. Teraz by som ju nerád.

— Jáj, pán komisár, — ohlásil sa profánne Mikeska, — vy ráčite kortešovať. Kujete želiezko, a ono si bude myslieť, že musí byť žeravé.

— Tak ráčte z druhej strany, — ponúkol v radosti Landík. — Nech sú dvaja kováči.

Anička veselo ponúkla oba lakte. Na jednom zavisol Landík, na druhom sekretár. Takto ešte nikdy nešla medzi dvoma mládencami. Čo povedia, keď ju uvidia. Ale nech. Jej je akosi dobre, sladko. Nech vravia, čo chcú.

Priznali sa, že ju chceli len vyvábiť na hodinku, keď ten „starý pán“ nerád návštevy a mohol by im hlavy poroztĺkať.

— Ach, pán je už zdravý, — zastavila v reči Mikesku, ktorý už zasa začal hovoriť o stoličkách s troma nohami.

— Ale my sme chorí, — začal Landík žartovne, — idete s chorými, ktorí nemôžu, nemôžu…

— Bez vás žiť, — dokončil na plné ústa Mikeska.

Zašli za roh ulice a potom do hostinca U barana. Tam pri bielom stolíku a bielej káve volila Anička zahanbená a červená v tvári.

— Nechceme súboj, — presviedčal sekretár, — ako predtým bývalo, keď dvaja jednu milovali, sme demokrati a chceme riešiť konflikt po demokraticky — tajnými voľbami s kartičkami. Koho chcete, toho meno napíšte, dáme do obálky a doma spravíme, prvé, druhé, tretie a ostatné skrutínium. Zariadime sa podľa vášho vóta. Načo krvaviť svoje životy? Papier mám, obálky mám, pero mám.

Vytiahol z kapsy dve osmičky papiera a dve obálky, siahol po jednom z troch pier, ktoré mal v bočnom vrecku, odkrútil vrchnáčik, sekol ním v povetrí a podal Aničke.

— My sa za ten čas, kým napíšete mená a vložíte ich do obálok, obrátime k vám chrbtom a la španielska stena, nech vás to neurazí, — objasňoval s úsmevom, — španielska stena patrí k voľbám.

— A keď nechcem ani jedného?

Zasmiala sa za Mikeskom, nadvihla sa trošku zo sedadla a pritiahla svoju stoličku k Landíkovi. Spustila si ruky pod stolík na svoje koleno. Tu ju našiel Landík a vyniesol na obrus, položil ju naň ako krajec chleba a prikryl dlaňou. Len malíček bolo vidieť spod nej. Na malíčku sa krvavo zablysol rubín na prstienku.

Mikeska hľadel, či sa krajíček nevyslobodí. Zostal pokojne ležať. Dve tmavé ruky a červená slza drahokamu. Kopček, nad ktorým krváca jeho srdce.

Odtisol tácňu s kávou, privrel oči a zavzdychol polohlasne:

— Ako vidieť, možno voliť i bez kartičiek.

Potom pomaly prikrútil vrchnáčik pera, zastrčil ho do vrecka, osmičky papiera a obálky vložil do vrecka, vstal a podal ruku obidvom.

— Pôjdem.

— Nemusíte. Ostaňte, — zdržoval ho neúprimne Landík. Anička ho drgla koncom nohy. Tak sa jej žiadalo byť ešte bližšie k tomu jednému.

— Nie. Pôjdem. Vyhrali ste.

A so sklonenou hlavou vyšiel, zavrznúc si kapsu pod pazuchu.

20. Domáca matrika

Poputoval národ k urnám, aby sa ukázalo, čo chce. Niektorý volič mal pri sebe len dvadsaťjeden lístkov, iný, ktorý volil i do senátu, aj štyridsať. Každý zašiel, ako čo by sa hanbil, za španielsku stenu, kam ho upravil jeden z dvanástich pánov, ktorí boli v izbe, s poznámkou: „Obálku nezalepiť!“ Každý vybral potajomky svoju vyvolenú ceduľku, schoval do obálky, a keďže je zvyk mocnejší ako upozornenia, zalepil, vyšiel spoza španielskej steny a pustil ju pred tými dvanástimi pánmi do úzkych, bezzubých úst debny, najprv v pitvore, kde sa volilo do snemovne, potom zasa v izbe obecného domu, kde sa odovzdávali hlasy do senátu.

Národ sa priučil politicky myslieť. Už sa nestávalo ako predtým, že by bol volič dvadsať papierikov hodil do urny a jeden do koša, stojaceho pri urne, ani to, že by sa bol niektorý zblaznel za stenou, alebo si nevedel vybrať kartičku, alebo že by sa bol niektorý začal zobliekať, mysliac si, že keď je sám, musí byť doma, až ho čakajúci voličia upozornili, že aj oni sú tu, aby si len kabát odkvačkal z kľučky obloka a vyšiel von.

Minulosťou bolo, že babky, keď im ukázali, kam majú hodiť svoj hlas, sadali na urnu, a nemajúc svoje svedomie čisté, nazdali sa, že budú vypočuté, akoby pred súdom. Ľudia sa aj tomu naučili, že každý má mať len jednu vôľu tak do poslaneckej snemovne, ako i do senátu, a nepatrí sa ju meniť, kým spravia tých dvadsať krokov od jednej debny k druhej, i keď sú číslice rozličné, že len jednu stranu treba pustiť do temnoty, aby vyšla pravda na svetlo, neslobodno byť v pitvore komunistom a o niekoľko krokov ďalej, v izbe obecného domu, ľudákom. Aby sa volič takto menil, na to treba aspoň dvadsaťštyri hodín, nie desať minút. A potom si už ľudia zvykli na rozličné kartičky a nechytali sa hneď za hlavu, keď ich mali viac ako inokedy.