Čížik, prednosta daňového úradu v Starom Meste, zasa napísal nezručný epigram na volebnú matematiku:
Nájdu sa u nás ešte takí blázni, ktorí si myslia, že v zjednotení je sila. Nik ich nepresvedčí, že je to fixná idea a že naopak: v zjednotení by bola nehybná mŕtvola, smrteľná tichosť, hrob. Ľudia chcú žiť a biť sa, mať víťazov a porazených.
Zmierlivé slová prednostu rozbili sa o steny daňového úradu, ako každý pokus poplatníka vyplatiť si daňové resty.
Bolo síce po voľbách, mnohí kandidáti si vydýchli, mnohí vzdychali, ale volebný vietor si ešte nesadol, fúkal stále. Po sčítaní hlasov prvý raz, druhý raz a tretí raz novinári ešte vždy rátali. Ľudí nebolo vidieť, čo každý trčal za potlačenými plachtami. Uvedomovali si, že všetky strany vyhrali a narástli. Podľa Roľníka, Hospodára, Sedliackych novín a Hospodárskeho vidieka vyhrali roľníci, hospodári a sedliaci, to jest štvorka. Podľa Robotníka robotníci a dělníci, to jest trojka. Podľa Bojovníka vlastenci, ináč dvojka. Podľa Červenej spravodlivosti chudoba s číslom jeden. Atď. Aby sa vyznal v tom profesor matematiky! Kto teda prehral? I na to bola odpoveď. Podľa Hospodára a tutti quanti utrpela ohromnú porážku trojka, podľa Robotníka bola zmetená štvorka, podľa Bojovníka pritisli k stene i trojku i jedničku, podľa Červenej spravodlivosti váľali sa v prachu všetky kapitalistické strany, podľa Slovenskej pravdy za tridsať halierov pokorila všetkých voľnomyšlienkárov, pohanov a komunistov kresťanská sedmička. Teda nielen víťazstvo, ale i porážka bola všeobecná. Čašníci v kaviarňach nestačili utierať biele mramorové stolíky, lebo stále sa na nich rátalo.
Potom prišli krajinské a okresné voľby. Nové rátačky, nové výhry, nové prehry. Potom, aby pri týchto „nižších parlamentoch“ priveľmi nekričal národ, bolo treba jeho hlas tlmiť takzvanými znalcami, čiže odborníkmi. Tých už nevolil národ, ale strana, a menovala ich vláda. Takéto menovanie trvalo vždy dlhšie ako voľby. Niekedy i pol roka. Nie azda preto, ako sa opozičné noviny posmievali, že musí mnoho vody stiecť dolu Váhom do Dunaja, kým z predsedu dedinského konzumu vyrastie finančná kapacita, z farára odborník v priemysle, v obchode a v živnosti, z holiča slávny znalec cirkevných vecí a z bryndziara naslovovzatý národný hospodár, nie preto, ale preto, že sa hľadal kľúč, a nemohol sa dlho nájsť taký, ktorý by sa hodil do každej dierky na zámkach magazínov straníckych skladov, kde ešte mnohí výtečníci ležali úhorom a bolo ich treba povyťahovať pre ich dôležitosť a zásluhy. Čo zhonu, keď sa v jednej súkromnej domácnosti hľadá kľúč! Ráčte si predstaviť, keď sa kľúč hľadá v celej krajine!
A ďalej! Treba predsa vrchnosťami ustáliť, že sa vyvolení narodili, že žijú, že boli voliteľní a nie sú mravne zvrhlí, vládzu platiť a nemajú na šiji povraz konkurzu atď., atď. To nie je ako blesk, to je velikánske klbko, ktoré sa nekonečne ťahá, kým sa zhačkuje také zastupiteľstvo, taký zákonodarný zbor, taká nová ľudovláda a môže sa povedať: „Už je kabát hotový, môže ísť do parlamentu.“
Do tých čias sú „politické vakácie“. Ríša je bez zákonodarcov, krajina a okresy bez zastupiteľstiev. Miesto nových spravujú „starí“ v starých výboroch, a to i takí, ktorým národ povedaclass="underline" „Ďakujeme za terajšie účinkovanie.“
Petrovič bol tiež jedným zo „starých“, s tým rozdielom, že len pre krajinské snemovanie, pre celoštátny parlament sa stal „mladým“ poslancom. Byť dvojakým poslancom sa zakazuje, preto musel povedať úprimné zbohom svojej menšej krajine. Nastali i pre neho vakácie, keď krajinským poslancom už prestal byť, ale ríšskym ešte nebol.
Také vakácie sa veru zídu, najmä poslancovi po toľkých volebných trampotách, a ešte pri takom víťazstve! Akokoľvek písali nepriateľské noviny a vykrúcali štatistiky podľa prírastku obyvateľstva, podľa percent podľa ženských a mužských, podľa náboženstva a národnosti, podľa doterajších a budúcich pôrodov, fakt že sedliacka strana vyhrala, nemohli obrátiť hlavou dolu.
Do snemu malo prísť až tridsaťpäť poslancov namiesto doterajších dvanásť. Tisol sa temenom do politického života i komisár dr. Landík. Keby nebol býval pred ním istý starý „vlastenecký“ pán, bol by sa aj narodil nový mladý politik. Pôrod zastal práve pri ňom. Nebolo už toľko hlasov v Staromestskom okrese, ktoré by ho boli vytlačili na povrch pre sprosté spojenectvo s radikálmi. Keby nie petrovičovský pakt, ktorý sľúbil vlastencom tri mandáty, starý pán by sa nebol dostal pred neho.
Len jedno veľké mračno zacláňalo, aby slniečko zasvietilo plným svetlom na všetky priestory. Mračno sa volalo Radlák, ktorý v novohradskom volebnom kraji už na treťom mieste prepadol. Tu prešli len dvaja „sedliaci“. Ökrös a Petrovič. Veľký úbytok pre stranu! Veľká nespravodlivosť pre Radláka! Tam vavríny, a tu tŕne! Vavríny a tŕne sa splietli a tak sa zdalo, že i vavríny pichajú. Petrovič necítil tŕne, ale ani neodpočíval na vavrínoch. Pripravoval sa na svoju budúcu ťažkú úlohu. Zbieral intervencie do svojej kapsy ako predtým, a popri ich vybavovaní venoval sa najmä svojim procesom.
Medzi pravotami boli:
1. Rozvalid c/a Banka Kriváň pcto penzie.
2. Rozvalid c/a Družstvo na zdieranie koží a spol. pcto neoprávnené zbohatnutie.
3. Rozvalid c/a Dubec pcto osvojenie dieťaťa.
4. Dubec c/a Dubec pcto zaopatrenie a prísl.
Petrovič sa vhlboval do týchto vecí ako potápač do mora a videl všelijaké netvory. Rozumovaclass="underline"
Predpokladajme, že Dubec vie o svojej dcére Anne, a len nedbá o ňu. Potrebné by bolo zistiť, či už urobil testament. Ak áno, aký? Ak nie, či ho hodlá urobiť. Ak áno, aký?
Predpokladajme možnosť, že Dubec dávno zabudol, že je jedno dievča na svete, ktoré sa volá Anna a ktoré je jeho zákonnou dedičkou. Pri takom zhýralom človeku je to možné. Či sa v tom prípade oplatí upozorniť ho na toto dievča? Či nebude lepšie mlčať, aby decko zostalo zabudnuté? Alebo ak ho upozorní, môže sa ľahko stať, že náročky spraví testament na škodu dieťaťa. Ak ho neupozorní, nebude vedieť o ňom ani nabudúce, a v prípade jeho smrti, ak nespraví testament a majetok nepremrhá, môže sa stať slečna Dubcová jedinou dedičkou celej Dubcovej pozostalosti. V tom prípade, ak testament spraví a hocikomu inému poručí svoj majetok, dcéra má nárok na svoju povinovatú dedičnú čiastku. Tu je len tá veľká chyba, že je dedenie podmienené smrťou. Smrť neprichádza na súdnu citáciu, keď by bola potrebná, ale vždy vtedy, keď sama chce a keď si ju obyčajne nežiadajú. Dubec je štyridsaťosemročný, veselo chodí za tanečnicami, z toho sa dá uzatvárať že nemyslí na smrť a svoju poslednú vôľu, môže žiť ešte aj tridsať rokov. O tridsať rokov bude mať sedemdesiatosem, dcéra päťdesiat a on, advokát, tiež asi sedemdesiat. To by bola síce lacná poistka, nič by sa neplatilo, ale čas čakania by bol veľmi dlhý a vzhľadom na nespoľahlivosť smrti, ktorá si rozmarne vyberá v ľuďoch nahnitých i zdravých, starých i mladých, bolo by aj hmatanie výsledku dosť iluzórne… Teda čušať či nečušať?