— Pošta? — spýtal sa mašinálne Landík, ani nehľadiac na sluhu.
— Mhm.
Toto „mhm“ Landíka nahnevalo. Prišlo mu na um, že ráno, keď išiel chodbou, Maťko sa mu ani nepozdravil. Na „dobré ráno“ ani nerátal pre Maťkove plné ústa, ale mu ani hlavou nezakýval.
— A kde je to mizerné dobré ráno? — oboril sa na neho, pozrúc mu prísne do tváre. — Zožrali ste ho pri fruštiku? Málo bolo chleba k dvom hrncom kávy?
Maťko sa uškeril.
— Čo sa škeríte?
Mykol plecami.
Landík sa díval na neho a videl preseknutú hlavu na temene a švík na líci, ako sa skláňal s aktami k stolíku.
— Položte akty a choďte, — povedal miernejšie. — Úctu požadujem nie ja, ale služobná pragmatika, viete?
Maťko položil písma. Pomaly sa vzpriamil, chytajúc si rukami boky. Vytiahol z vrecka sušenú slivku, a kým ju vložil do úst, div divúci, zmohol sa na vetu:
— S úctou je to ako s rybou. Keď zdochne, chytro zosmradne.
— Čo zosmradne?
— Úcta.
Landík bol už urazený a ešte väčšmi sa urazil. „Veď to on o mne,“ myslel si. „Iste myslí na Hanu.“
— A prečo to hovoríte? — chcelo sa mu zistiť príčinu.
— Len tak, — odvrkol Maťko a odišiel, krivkajúc a hádžuc hlavou.
Parkety trieskali pod jeho pravou nohou. Opatrne zavierajúc červeným súknom futrované dvere, opovržlivo pozrel na komisára.
„Krásne,“ hneval sa Landík, „sluha mi bude lekcie dávať… To všetko pre tú nešťastnú Hanu… Akí páni!… Keby bola kňažná, to by si i sluha menej všímal, ale že je kuchárka a ja komisár politickej správy, celé mesto je hore nohami…“
Chytil do ruky vrchný akt a pozrel do neho. Akty boli spočiatku na Landíkovom pravom boku. Bral ich jeden za druhým, pozeral do nich a odkladal ich na ľavý bok. Takto sa stával prvý akt posledným a posledný prvým, ale na krátky čas, lebo akty o chvíľu tým istým spôsobom prevandrovali na pravú stranu. Dnes to trvalo dlhšie, lebo sa Landík často zamýšľal a hľadel pred seba, rozjímajúc o Maťkovi, prečo sa tak o úcte vyslovil, prečo ho ani kývnutím hlavy nepozdravil. A zas len prišiel na myšlienku, že je to iste pre Hanu, že tými prechádzkami poškvrnil svoje „panstvo“ v očiach „sluhu“.
Ešte protivnejšie bolo, že je veľa písem a málo v nich takých, ktoré treba presunúť na iné úrady alebo prosto „zaštrigulovať“ alebo do evidencie dať, termín určiť, správu vyžiadať… Väčšina vecí bola takých, ktoré treba meritórne vybaviť, a dnes sa mu nechcelo pozerať do zákonníkov, vyhľadávať paragrafy a vôbec pracovať.
Akty boli už zasa na pravej strane a začalo sa delenie na „hneď“, na „súrne“, na „dnes“, „do evidencie“ a „môže čakať“, keď Maťko znova vošiel a doniesol mlieko, k tomu v papieri žemľu s maslom. Položil to na etažérik, odtisnúc lakťami hrubé zborníky zákonov a obrátiac sa svojou širokou rozseknutou tvárou k Landíkovi, ukázal na mlieko, čo znamenalo „nech sa páči“. Potom poštuchal palcom za svoj chrbát a povedaclass="underline"
— Starý vás volá na jedenástu.
„Starý“ označovalo šéfa úradu Brigantíka. Landík zdvihol obočie:
— Čo je?
Maťko sa uškľabil, nadvihol plecia a stiahol hlavu medzi ne, čo bolo toľko, ako „neviem“.
— Dobre, prídem.
Bolo ešte len pol jedenástej. Landík vypil mlieko dúškom, a jediac žemľu s maslom, listoval v akomsi hrubom akte. Nevedel, čo číta. Už tretí raz začal správu od ktoréhosi notára a v prostriedku zbadal, že nevie, čo čítal. Začal znova. Bol znepokojený a hlavou mu šli otázky: „Čo ten starý chce? Čo ma volá? Nič dobré to nebude… A možno, že pre Hanu… Nešťastná Hana!… Všetci sú splašení ako zajace, a ja najviac… Koľko je hodín?… Teraz som pozeral, a neviem… Hneď bude jedenásť…“
Odložil akt, zobliekol listrový kabát a obliekol si prechádzkový.
8. Pán okresný náčelník
Jaroslav Brigantík, radca politickej správy a okresný náčelník v staromestskom okrese so sídlom v Starom Meste, bol vraj „výborne kvalifikovaný“ úradník. Ale sám pánboh vie. Na otázku: „Aký je to úradník?“ u kompetentných činiteľov odpoveď závisela vždy od toho, koho ste sa spytovali. Ak ste sa spytovali nadriadeného úradu, odpovedali:
— Nie ste legitimovaný, a to je úradná tajnosť.
To znamenalo, že na také otázky nemáte právo, a keby ste i mali, nemôžu vám nič povedať, lebo je to úradná tajnosť. V úradoch totižto je všetko úradnou tajnosťou ešte i dva týždne potom, keď to už bolo vo všetkých novinách.
Ale ak by ste sa spýtali, povedzme, politického sekretára lidovej strany, iste by vstal z miesta, zagestikuloval rukami a ochotne povedaclass="underline"
— Veľmi dobrý, usilovný, presný úradník. Drží okres v hrsti. Je to náš človek.
Ak ste sa spýtali sekretára strany ľudovej, on s uspokojením potvrdiclass="underline"
— My sme s ním spokojní. Nespustil sa boha, drží sa rímskokatolíckej cirkvi, chodí do kostola, číta „Slováka“… Keby len všetci úradníci boli takí, dobre by bolo na Slovensku.
Pravda, to je podozrivé, keď úradníka chváli opozičná strana a vy by ste sa chceli informovať u zaručene štátotvornej strany. Nech sa vám páči, zájdite do sekretariátu strany sociálnodemokratickej. Tam vám sekretár iste povie:
— Ale ujde. Nerobí pána. Jeho žena je bývalá robotníčka z tabakovej fabriky. Obedúva v kuchyni a po obede sám utiera taniere. Neutláča robotnícku triedu a ctí si nového boha: nezamestnaných.
I agrárny sekretár ho bude chváliť:
— Sedliacky synček. Prívrženec našej strany. Je členom Roľníckej osvety. Keby nie on, nebol by náš staromestský jarok dosiaľ regulovaný. To je jeho zásluha.
Z toho vidieť „diplomatickosť“ výborného okresného náčelníka. Čiže: dobre tancoval medzi vajcami. O ňom platilo slovenské porekadlo: „Akého ma chceš, takého ma máš.“ Poznal nôty, ktorými ľudské duše hrajú, a jeho ústa vždy uhádli zodpovednú kontru. Vychádzala melódia, až sa srdcia tešili.
Ale keď si sa spýtal jeho úradníkov, aký človek je ich šéf, mlčali, alebo len toľko:
— My nič proti svojmu predstavenému…
Museli ste ich niečím rozohriať. Vzbudiť ich dôveru, lebo úradnícka duša je chladná a opatrná. Tak pri treťom litríku, keď sa i úradnícka duša otvára ako ruža na šípe a napĺňa sa nielen vínom, ale i smelosťou, vtedy by ste počuli všeličo.
Rozumie sa, čo povie podriadený o svojom predstavenom, je často pochybnej hodnoty a tovar treba brať s istou rezervou, lebo to je tak, akoby ste sa vrabcov spytovali, čo si myslia o strašiakovi v poli: budú na neho čvirikať, i keď im strašiak nič zlé neurobil. Ale jednako, ak bolo len desať percent pravdy, čo o ňom úradníctvo hovorilo, i toho bolo dosť.
— Taký puntičkár?… Rozumie sa, len voči druhým, voči sebe nie. Druhým neodpustí ani najmenšie previnenie. Sebe dovolí všetko… My nechceme ohovárať svojho šéfa, ale či sa patrí na vysokého štátneho úradníka, aby stával pred bránou úradu s hodinkami v ruke už o ôsmej ráno a pozeral, ako ideme do úradu, najnižší o siedmej, vyšší o ôsmej a ešte vyšší o deviatej, a zapisoval tých, čo sa oneskoria o päť minút… Alebo stojí za múrikom svätého Jána Nepomuckého, aby ho nik nevidel… My vieme, že je tam, raz pod dáždnikom, raz pod slnečníkom, raz v šube a galošniach, raz vo zvrchníčku, raz letne oblečený, a vie na punkt, o ktorej ste šli do úradu… Tak robia staré baby-klebetnice, ale pre radcu je to predsa len nedôstojné… Keď sa blíži k deviatej, vychádza spoza múrika, ide do svojej kancelárie, chytí sa operadla na foteli a čaká, kým odbije deväť na jeho veľkých stojacích hodinách, ktoré má v úrade. Pri deviatom údere si sadne do fotela a začne úradovať.