Zdola bolo počuť cveng a volanie na slávu. Tetka zastavila na chvíľu svoj rapkáč a počúvala. Nebolo možné vybrať z hluku, koho oslavujú.
— A tí dolu, — ukázala s opovržením pod seba, — nič nevedia o tom všetkom. Tých by bolo treba usmerniť, lebo robia chaos, aký bol pred stvorením sveta. Bola som niekoľko ráz medzi nimi, ale som nevydržala. To je len nepotrebný národ. Samý svár a lož. Človek zdá sa ti prirodzený, má hlavu, ruky, nohy ale odrazu ti začne niečo čítať, už je všetko krivé, afektované, nepravdivé. Človek zdá sa ti veselý a zábavný, ale začne čítať, už leje svoje chrenové slzy, že musíme zavolať Veronku, aby doniesla handru a poutierala mláčky. Človek zdá sa ti pokojný a mierumilovný, ale začne čítať, a hneď je samá vzbura, podpaľovanie, plamene, dym, revolúcia, krv, že ti prídu na um hasiči a policajti. Človek takto tučný, najedený, zjedol práve sedem chlebíčkov, a číta ti o hladujúcom ľude, o pánoch, ktorí cicajú masť národa, opíjajú sa jeho krvou… Fu! Je to taká zodratá téma ako Cigán v kolibe… Kriví rukou ako ľudová fronta vo Francúzsku a berie si ôsmy chlebíček… Samý klam v krásnych, veľkých slovách. Básnik má byť predovšetkým úprimný, čo na srdci, to i v živote. Nie, čo mu nadiktoval bohvieaký lapaj… A ako sa ti delia!…
— To viem z výboru, — chcel niečo povedať i poslanec.
— Nevieš. V tom sa ani pánboh nevyzná. Mne to dcéra probovala vysvetliť, ale ani ona nevie. Máš individualistov a kolektivistov, máš tradicionalistov a novátorov, formalistov a neforemníkov, čistých a propagandistov, idealistov a realistov, nadrealistov a podrealistov, bdiacich a spiacich, logických racionalistov a zo sna tárajúcich freudistov, katolíkov a pohanov, oslobodených a slúžiacich, pravých a ľavých, červených Španielov a frankistov, nacionalistov a internacionálov, európskych a domácich, mestských a dedinských. Mohla by som ti vyratúvať do večera… Dolu chodia samí ľaví, preto ma ide puknúť!… To je medzi nimi ako v politických stranách. Každý má iný program, a ako tvoja strana zavrhne komunistickú, tak tu mladí odsudzujú starých, propagandistov čistých, európski domácich, katolíci evanjelikov, židov a pohanov, a vice versa, kolektivista individualistu, a naopak, praví ľavých, ľaví pravých, zo sna tárajúci všetkých a všetci bdiaci zo sna tárajúcich, no, a medzi Španielmi je taká pračka ako v Španielsku… Dcéra Mária sa nazdá, že k nej chodia len ozajstní umelci so zvučnými menami, ale to sú iba tí najkrikľavejší, ktorí najviac debatujú na večierkoch, najviac prednášajú o svojich tvorbách, najviac chodia po hlavách iných menejcenných, ovplyvnených, nepôvodných epigónov zastaraných ideológií… Strašne kričiaci, neskromný národ, ktorý si myslí, že spasí svet, a keď spasí, aspoň preporodí… Darmo jej vravím: „Rozpusť ten svoj salón!“ Ona chce byť spisovateľkou. Bez salóna by jej to nešlo. Ak budeš čítať, že Mária Kylianová napísala znamenitý román „Topor smrti“, uvedom si, že za pochvalnou kritikou stojí Zväz spisovateľov, ktorý má sídlo v mojom dome a ktorý, na nešťastie a vlastnú svoju hanbu, indirektne ja financujem v podobe rozličných poplatkov, ktoré dávam dcére ako apanáž, obracajú sa u nej na rozličné koktaily, nápoje, obložené chlebíky a krémy… To sú poplatky za uznanlivú kritiku literárnych priateľov, združených v salóne mojej dcéry.
Vyrozprávala prípad, ako jej dcéru hanil istý literárny kritik v Literárnych správach, aká je netalentovaná, neprirodzená, falošne sentimentálna, stará impresionistka, ani povrch nevie zachytiť, nieto hĺbku duše a myšlienky, naoko skromná, ale zato potajme neobmedzene ctižiadostivá nula… I mňa to nahnevalo. Konečne, moja dcéra. Azda len nededila tieto vlastnosti po mne. Dotklo sa ma to. Mária, pravda, bola celá zúfalá. Poradila som jej, aby toho kritika zavolala do svojho literárneho salónu a dala sa mu dobre najesť a napiť, eventuálne usporiadala vychádzku na Devín alebo do Viedne. Urobila to, a jej najnovšie novely v Literárnych správach ten istý kritik vychválil do neba. „Aká originalita! Aký expresionizmus! Nadindividuálnosť! Objektívnosť normy proti subjektívnosti vedomia individuálneho.“ Tak nejako. „Antropomorfizmus“, či čo? Rozumieš ty tomu?
— Ani slovo.
— Vidíš, akí sme my duševní chudáci, horší ako chladná teľacinka.
My nevylúdime taký chválospev.
Keď Petrovič naštrkol zasa Dubca, jej hnev sa ešte zväčšil, a trepúc rukami okolo svojich líc, šmárala slovami, kropiac ich vlastnou slinou:
— Tabak je ako literatúra mojej dcéry. Keď je poplatok, i tá stará baba, čo váži tabak, pritisne bruchom vážky, aby viacej vážil. Keď sa kritik naje a napije z tvojho, i tvoja novela je hneď obsažnejšia, ťažšia, lepšia a cennejšia. Ja tým kritikám neverím. Jeden druhého chváli v tom Zväze spisovateľov. Je to Zväz samozbožňujúcich sa spisovateľov.
— Ale Dubec, — pripomenul poslanec.
— Ach, Dubec! Dubcove deti? Ty vravíš o deťoch? Viem, že má plno detí. Nemravník! I tu vydiera sprosté ženské duše.
Poradila mu, že bude najlepšie, keď sa obráti na „osvietenú“ pani Mahulienu Činčarovú, majiteľku rubínového prsteňa. Ona vedie matriku o každom panghartovi. Každý rok ich prepisuje zo starého kalendára do nového.
— Ostatne, i ja ti môžem povedať, — zamyslela sa na chvíľku, utierajúc si šatôčkou kútiky očí a úst. — Otázka je, či tvoja klientka už dostala niečo od nej?
— Ani fuka.
— Tak nie je zavedená do domácej matriky, ináč by dostávala, lebo sa jej musí dať, že platí riadne. Ale i ona berie poplatky, — zavzdychla, ako čo by ich sama platila, — bez poplatkov nič. Dvadsať percent, keď sa dievča narodilo, tridsať, keď chlapec, ako čašník od vyplácanej sumy, ale tento si to pripočíta k účtu, a Mahuliena odpočíta. Vidíš, i tu sú ženské ukrátené vo svojich právach. Ako poslanec by si mal zakročiť, — plietla do reči posmešne. — Sumy sú rozličné podľa akosti matky. Sedliačkam platí mesačne dvesto-tristo korún, tanečniciam i päťsto. Rovnoprávnosť! Riadna mesačná výplata na deti je vraj, ako mi to Mahuliena rozprávala, asi tritisíc korún. Sú také prípady, že sa pokoná raz navždy okrúhlou sumou, vtedy je i poplatok väčší… Ak teda tvoja klientka nedostáva, nie je zavedená v domácej matrike. Musíš sa obrátiť rovno na ňu, na „osvietenú“. Dubec by ti povedal, že na to má osobitnú úradníčku. A to je ona — Mahuliena. Z „mámilej“ sa stala matrikárka. Bolo treba i ju zaopatriť. Takto je zabezpečená na mnoho rokov. Má právo brať poplatky za utratenú nevinnosť. Fu!
Pani Miklasová si takýto poriadok ošklivila, Petrovičovi sa páčil. Pochválil Dubca, že sa aspoň stará o svoje deti.
— O bastardoch, — zakríkla ho tetka, — o svojom svinstve vedie evidenciu, ale o svoje zákonité dieťa, ako sám vravíš, sa nestará. To v domácej matrike iste nebude. Iste je len v riadnej.
Hádali, ako to môže byť.
— Možno nevie o dieťati, — proboval rozlúštiť záhadu.
— Sotva, — zavrtela tetka rukou v povetrí, — nedá sa predstaviť, že by sa milenka nebola zaujímala o vyštvanú ženu.
— Spočiatku nepoviem, — mudroval poslanec, — ale potom, keď sa nik nehlásil, zabudol na ňu. Pri toľkých deťoch je veľa starostí, nebol by div, keby sa jedno stratilo. Veď je to aspoň dvadsať za tých dvadsať rokov…
— Čoby, — opravila, ho, — len dvanásť. Sama mi spomínala, že už tretí rok, čo nejde trináste. Zafikala, že je to pre ňu škoda, ročne aspoň tristo šesťdesiat korún, keď sa šacuje matka čo len na mesačných tristo korún. Rátať vie tá Mahuliena!