Petrovičovi bolo smiešne takéto oceňovanie detí a percentuálny zárobok na nich. Tetka si zakryla uši dlaňami, ako čo by ju smiech urážal a nechcela ho počuť. Je smutné a raz nie demokratické klásť na úroveň neskúsené dievčatá tým všelijakým strakatým Oľgám, Lujzám, Irenám, Lámam a Cifrám, ktoré stoja v Dubcových stajniach, podľa toho, koľko litrov je napísaných na čiernych tabuľkách nad ich rohami, alebo podľa toho, aká je to rasa a koľko vážia. Petrovič nevidel v tom nič znehodnocujúce, začal sa chechtať a tvrdiť, že tie dievčatá iste vedia, čo robia. Porovnal Dubca s dobrým gazdom, ktorý takto len získa, lebo žena s dvanástimi deťmi pri jeho spoločenskom postavení by ho iste stála viac ako tých tridsaťšesťtisíc do roka, koľko teraz platí.
— Ale by mal aspoň ženu, — nedala sa presvedčiť.
— Takto ich má desať, a lacnejšie, aj o potomstvo je postarané, i úradníka — matrikára zamestnáva.
Nedala sa rozveseliť. Zvážnel i on, aby si ju nerozhneval, nakoniec jej prisvedčil. On to len tak, zo žartu. Terajší svet je vo všetkom prevrátený. Medzi ľuďmi sa vzmáha nenávisť k ľuďom a láska k zverom, preto sa ľudia stávajú zvermi k svojim spolublížnym. Táto výpoveď sa síce nehodila do rozhovoru, ale tetka odobrila výrok:
— Taký Dubec i so svojou matrikárkou, matrikou a zamatrikovanými je hotový Zväz zvierat.
— Lenže tu predsa aspoň platí aké-také poplatky zamatrikovaným členom, — ukázal na rozdiel poslanec.
— A zamatrikovaní členovia matrikárovi.
— Členovia predsa niečo dostanú.
— Mal by si niečo robiť proti takýmto mravom. Nie je to na vydržanie. Odoberanie tabaku by sa malo tiež zreformovať.
— Urobím, čo môžem, — sľúbil, — chyba je len, že som sa nedozvedal, či je v tomto zväze i môj klient.
Tetka sľúbila, že sa o tom prezvie a oznámi mu výsledok.
— Ak by žiadala poplatok za výťah z matriky, vďačne zaplatím.
Vstal a bozkal tetkinu čiernu žilnatú ruku. Odprevadila ho až do pitvora. Stiahla svoj hrmotný hlas do šepotu, aby nepočuli dievčatá v kuchyni:
— A vieš, že sa tá obluda zaujímala i o tvoju dcéru Želku?
— Hovorilo mi čosi dievča, ale to bola len taká kurtoázia, taká akási malá zdvorilosť.
— Ó, nie. Vážne.
— Vážne?
Petrovič zložil klobúk, ktorý už mal na hlave, nohu vystretú ponad prah, že vyjde, stiahol k nohe, stojacej ešte v pitvore. Čosi ho príjemne pošteklilo, hrdosť mu vstúpila do hlavy a rozhostilo sa v ňom príjemné uspokojenie.
— Vyhodila som ho. Ale si daj pozor na dcéru. Ona je schopná i s týmto úžerníkom koketovať. Ani nie z lásky, skôr zo šibalstva. Aby sa nepomýlila. Taký starý pavúk má pevné siete. Ešte ti ju omoce.
„Ani by nebolo zlé,“ prelietlo mu hlavou, „za ženícha by bol dobrý.“ Predstavil si kaštieľ, ohromné tably polí, neprehľadné hory. „Nebolo by zle. Ani je nie starý. V mojom veku,“ ozývalo sa mu v mysli.
— Vyhadzovať si ho nemusela, Kornelka, — nepozdalo sa mu. — Takí páni sa nevyhadzujú. S takými pánmi sa musí jemne, v rukavičkách, po aristokraticky. To by sa malo napraviť.
— Ešte raz ho vyhodím, ak príde pokúšať, — zahúkala energicky.
„Čo chodí k tebe, a nepríde rovno k nám?“ pozastavoval sa. „Nevie moju adresu?“
— Vyhodím, — zatínala päste, — nechcem, aby sa niekto z rodiny dostal do domácej matriky osvietenej panej.
To už bolo ovalenie drúkom. Petrovič sa urazil. Zdržal sa príkreho slova, ale nemohol zahaliť vetu:
— Prisprosté je to. Keď už, tak riadna matrika, — vykĺzlo mu z úst, čo ho hneď zamrzelo. „Nemal som to pred tetkou hovoriť, to je osoba, ktorá na všetko hľadí mrzko.“
— Teda sa nezaujímať u Mahulieny? — uštipla.
— Netráp sa, Kornelka. Budem sa sám zaujímať.
— Pozor na diviaka!
Rozišli sa trošku rozladení. Tetke po druhý raz už ani ruku nebozkal. Pomýlilo ho celkom vedomie, že sa Dubec o jeho dcéru vážne zaujíma. Len aby to bola pravda. „Nie, nebolo by to zlé. Vyexámenujem Želu, čo to bolo. A s tými dubcovskými procesmi trošku počkám. Lepšie bude predbežne čušať.“
Na prízemí, zíduc zo schodov, počul cez otvorené dvere neustálený hlas mladého človeka. Deklamoval. „Iste ktorýsi španielsky červený kohútik,“ skočilo mu do myšlienok a pošteklilo nos na usmiatie.
Jasne počuclass="underline"
Petrovič nebásnil nikdy, ale tu sa mu odrazu mimovoľne tisli slová do nasledujúcich rýmov:
Myslel na Dubca a na Želku… „Nie, nebolo by to zlé.“
21. Tri koruny štyridsaťjeden halierov
Na uhle Palisád a Sládkovičovej ulice vynorila sa z riedkej polotmy vysoká, strojná dáma. Šla bystrým, dievčenským krokom, hádžuc plecami a lakťami okolo seba. Čierna kapsička na podlaktí sa kolembala. Málo chýbalo, že mu nevlietla do náručia. „Letí slepo, ako vietor,“ zazrel na ňu a zavrčaclass="underline" „Pardon!“ Videl lovecký, žltkastý klobúčik, stiahnutý nakrivo k uchu. Na klobúčiku sojčie pierko. Hneď mu bol známy i čierny kožuch. „Pani Estera!“ zaradoval sa a hneď i zažialiclass="underline" „Ešte vždy ten istý klobúčik!“
— Milosťpani! — zavolal za ňou a zastal odhodlaný, že ju odprevadí na niekoľko krokov a dozvie sa aspoň, ako sa má a čo robieva. Tak dávno chcelo sa mu s ňou stretnúť, navštíviť ju. Ale keď je vždy toľko roboty, že nestačí.
Obrátila sa a pozrela letmo, kto to za ňou volá. Poznala svojho podporovateľa. Podbehol za ňou a prichlopil jej ruku obidvoma dlaňami. Z jej úsmevu uzatváral, že i ju toto stretnutie teší.
— Ako sa ponáhľate, — začal rozhovor, idúc s ňou. — A kde?
— Tu na Vlčkovej bývam.
— Môžem s vami? — ponúkol sa.
— To je tu hore vŕškom, hore schodmi, na tretie poschodie a na povalu. Nevyvládzete, — premerala ho od hlavy po päty.
— Taký voňavý vetrík, viete, podchytí a zdvihne.
Vyšli Kuzmányho ulicou skoro na samý vŕštek.
— Už som tu, — zastavila sa pred úzkymi, zahrdzavenými železnými dvierkami, odkiaľ ešte viedli drevené, vyšúchané, polozhnité schody hore medzi krovia a stromy. — Nepustíte ma ďalej?
Neodpovedala hneď. Jej myšlienky prebehli izbičkou a kuchynkou, ako ich ozaj ráno nechala, či je tam dnu všetko v poriadku. Mýlila ju úbohosť výstupu a malosť jej bytu. Radšej by bola videla, keby sa poslanec obrátil a šiel naspäť dolu vŕškom, ako hore k nej. Petrovič jej držal ruku a čakal na odpoveď. V jeho očiach bola smutná a verná oddanosť, ako keď pes čaká, že ho pohladia, a rád by položil svoju hlavu na pánovo lono.
— Bývam vysoko, — vykrúcala sa.
„Košík,“ myslel si a zamaskoval svoje sklamanie veselosťou:
— To sme už počuli. Vysoko zornička, zahúdol, ešte vyššie nebe.— Nepustíte ma do neho? Teraz by som mal povedať: „Do videnia!…“ Bolestné: zvrtnúť sa pred prahom.