„Už začína,“ myslela Estera. „Hneď ho zoženiem z vysokosti, z hrebeňa, nech chodí po zemi.“ Siahla po svojej kapsičke a vyňala papierik. Bolo na ňom napísané: „Z čoho človek môže vyžiť?“
— Ťažko je púšťať nové stebla. Život nie je záhradník. On skôr podpiluje živé stromy pri koreni. Prečítajte si, —— dala mu papierik. — Vystrihla som si to z ktorýchsi novín.
Čítaclass="underline"
„1/4 kg chleba 0,55
10 dkg vložky 0,96
1/2 litra mlieka 0,90
5 dkg masla 1,——
spolu 3,41
Slovom tri koruny 41 halierov, plus cukor, čaj, plyn, veľmi zdravé a výdatné, chráni pred gichtom a artériosklerózou. Dávka táto stačí pre osemdesiatkilogramového človeka, pre ľahšie osoby príslušne menej.“
Kým čítal, smiala sa:
— Iba ak pri takomto spôsobe života. A ten váš záhradník je skôr agent, ktorý kým svoj tovar núka, je milý, usmievavý, zdvorilý, hotový na všetky podmienky, na tie najmenšie splátky, ale keď nahovorí kupujúceho a on sa mu podpíše na objednávací lístok, beda! Hneď je náročný, hovorí z koňa, len probujte nezadržať splátku! Jeho upomienka veruže nebude usmievavá, milá a zdvorilá.
Založil lístok a zadíval sa na ňu. Chcel vysliediť, prečo mu ho dala? Má to byť narážka na jeho blahobyt a vlastnú chudobu, aby sa cítil rozdiel? Či chce vyvolať sústrasť k sebe? Či chce povedať, keď už nové puky, dobre, ale potom nech sa pán záhradník stará o záhradku a firma nech je zdvorilá i vtedy, keby stránka nezadržala splátku? To je: lifruj, ale ja ti nedám nič? … Azda ona žije podľa tohto receptu? Na poslednej otázke sa zastavil. To by bolo úžasné … Tetka Kornélia sa ponosuje, skoro narieka, že je mnoho poplatkov, osvietená pani Mahuliena vypláca do troch tisíc za jeden mesiac na Dubcove nezákonné deti, pani Mária píše romány a robí chlebíky pre nepotrebných básnikov, Želka vyhodí za trvácu onduláciu s príslušnosťami sto korún. V myšlienkach otvoril skrine, kde visia šaty jeho ženy. Prišli mu na um voľby, sedliaci po dedinách, ktorých videl, vyhodené milióny na iluzórnu vôľu ľudu, cvengli jeho vlastné dôchodky, vynorili sa všelijakí tí žobráci inteligentní a neinteligentní. Čo sa tu stroví peňazí! A toto pekné stvorenie s jedným klobúčikom so sojčím pierkom zháňa recepty, ako by bolo možné vyžiť denne za tri koruny. Nie div, že rozpráva o falošných záhradníkoch a úlisných agentoch.
Pocítil smútok a zahanbil sa sám pred sebou. Ako keď ju prvý raz videl, chcelo sa mu i teraz pomôcť, aby zahnal ťažkosti života a bolo okolo neho veselo.
— Dajte mi ten papierik, — poprosil, — zíde sa mi ako poslancovi. Dobrá satira.
— Tí, ktorí majú dosť zo zemských majetkov, — štebotala so smiechom, — sú presvedčení, že je možné žiť podľa takýchto receptov. Ten, čo recept vymyslel, bol sväto-sväte sýty, sedel pod strechou a v teple.
„Myslím, že už zoskočil zo štítu a pestovanie ruží nechá tak,“ víťazila v duchu, keď videla jeho ustarostenú tvár.
Nebolo tak, lebo Petrovič sa chcel dostať s papierikom k svojej tobolke a odtiaľ vyňal iný papierik. Vytiahol tisícovku, vopchal ju bystro do nohavíc, tam ju zošúľal, a keď odchádzal, strčil ju ako prútik medzi kaktušteky. Uskutočnil myšlienku, ktorá ho pokúšala už vtedy, keď ho prvý raz navštívila v jeho byte, a potom, keď mu prišla ďakovať za udelenú podporu. Chcel dobrosrdečne pomôcť peknej žene, aby nebola nútená žiť podľa takých ohavných receptov.
— Aby ste si nemysleli, že ja podľa toho receptu žijem, — zostávala usmiata jej tvár, keď mu podávala ruku na rozlúčku. — Veru nie, — triasla hlavou, — to by bolo trošku skúpe. Vystrihla som si to len kvôli kuriozite.
„Nič nezbadala!“ Ustaľoval v duchu trošku sklamaný, že mala zbadať, tak by sa bola vyvinula malá škriepka, a bol by mohol ešte chvíľu zostať. Škoda!
Idúc dolu vŕškom, zapochyboval o šľachetnosti svojho činu. To nebol spôsob. Ešte sa urazí. Ľudia radi majú peniaze, len neradi vyjavujú túto lásku pred inými, ako čo by to bola mrzká vlastnosť. V myšlienkach sú peniaze prvé, v rečiach ostatné. Peniaze zadarmo — vec nečistá, podozrivá. Peniaze si chcú ľudia vyrobiť, zaslúžiť. Potom si predstavoval, čo ozaj pani Estera urobí, keď tú bankovku nájde. Poteší sa jej, a či ju to bude mrzieť? Bolo by hlúpe, keby sa nedovtípila, že sú peniaze od neho. Ale kto iný by tak sproste vyhadzoval peniaze? Len on!… Mohol ju aspoň obliznúť, ako poštovú známku, keď boli tie červené ústa tak blízko. Dubec inak pokračoval… „Ja som chabec,“ hundral si, „nikdy nebudem mať dvanásť nezákonných detí…“
Lepšie takto. Robí to dojem nezištnosti. Keď tisícku nájde, je pravdepodobné, že mu ju príde vrátiť. Bude príležitosť byť s ňou a presvedčiť sa, že je to poctivá žena, a vtedy sa jej celým srdcom zaujme… Ak nevráti? Nemusí byť zato nepoctivá, a vtedy sa jej ešte lepšie prizrie … Tetka by povedala:
Tá bankovka bola poplatkom, takrečeno vstupným do záhrady, v ktorej by si si chcel natrhať ovocia.
Nemusí to byť hneď ovocie s riadnou domácou matrikou, ako u Dubca … Môže to byť len taká knižtička, pre zábavu, pre rozptýlenie ducha … Trošku počítať v nej, polistovať …
22. Moc chvíle
Chvíľa, hoci je krátka, má svoju moc. I blesk, i hrom sú momenty, ktoré osvietia a strasú, ale kto podľahne chvíľke, stáva sa jej sluhom, kto nad ňou víťazí — jej pánom. Citliví ľudia obyčajne slúžia, tvrdí a rozumoví stávajú sa panovníkmi. Cit splaví človeka ako vlna triesku, energia postaví hrádzu, a keď chce, potečie voda hore kopcom.
Petrovičom hádzalo ako papierovou loďkou. U tetky Kornélie si hneď stal na jej stranu a šomral spolu s ňou proti zväzom a poplatkom, pri spomienke na Dubca, preto, že sa Dubec „vážne“ zaujímal o jeho dcéru, odhadzoval dva krásne procesy, pri mladej vdove Estere sa zarmútil nad jej žalostným stavom a posadil tisícku medzi kaktušteky. Dojem chvíle mu zvŕtal náladu.
U politika je to nešťastie.
Keď sa blížil Palisádami ku kaviarni Štefánii, počul akési hučanie, ako keď vietor duní v hore. Jasne rozoznal dupot konských kopýt, spev a výkriky.
Do polomrku medzi domami zablysla elektrická lampa vysoko na stĺpe pred kaviarňou. Ako čo by niekto zakresal. Iskričky sa množili. Začali zapaľovať plynové lampy. Zajagali sa obloky, sklo, limuzíny a kovové čiastky automobilov, ktoré tam v dlhom rade stáli. Žlté svetlo padlo na múry a zalialo ulicu. Tmavé postavy ľudí sa stali určitými. Tváre obeleli.
Všetko sa ponáhľalo smerom k hukotu.
„Niečo sa deje,“ počúval poslanec a pridal tiež do dĺžky svojho rozvážneho kroku. „Azda zasa demonštrujú,“ urážalo ho. Ešte sa nepresvedčil, a už odsudzoval. Veď len čo vyvolili svojich zástupcov do snemu, už sú nie spokojní. Nie že by sa na nich obrátili, nie, oni idú na ulicu a demonštrujú. Raz tí, druhý raz tí. Len včera vybili komunisti obloky na redakcii Vlastenca, lebo písal v záujme Japoncov, a nie Číňanov. Predošlého týždňa napadli redaktora Červenej spravodlivosti, že vítal červených umelcov. Odkiaľ to? — Z Etrúrie? Pred dvoma týždňami sa strhla bitka pri oslavách storočnice narodenia istého ruského básnika, ktorého chceli všetci oslavovať, ale sa nevedeli dohodnúť, komu slúžil väčšmi, či cárovi či uhnietenému národu? Dve rozličné ideológie sú ako dve baby pri jednom sporáku — pokojne neposedia. Čo to môže byť teraz?
Z kaviarne sa vyrútilo asi desať mladých ľudí. V náhlivosti si strkali ruky do rukávov svojich zvrchníkov a napochytre si ich zapínali a obväzovali. Petrovič sa dostal medzi nich.