— Ľaľa, pán advokát! Služobník! — poznal ho vysoký, buclatý červenolíci mládenec. — Poďte s nami!
To ho volal jeho vlastný koncipient dr.Malý.
— Vy tu? A čo je to, čo je?
Otázka bola zbytočná. Štefánikovou pochodovalo zo dvesto vysokoškolákov a iných mladých ľudí. Veselé ožiarené tváre s otvorenými ústami. Spievali Hej Slováci, mávali klobúkmi a triasli v povetrí päsťami. Poniektorý kričaclass="underline" „Dolu s Golemom!… Dolu s Harastičkou!… Nech žijú Slováci!…“ Petrovič bol na čistom už vtedy, keď sa mu Malý pozdraviclass="underline" „Služobník!…“ To sú praví. Ľaví pozdravujú: „Nazdar!“
— Protikresťanský film, — vysvetľoval dr.Malý advokátovi. — Chceme prekaziť. A v divadle spieva Harastička, speváčka spoza Dunaja. Nedovolíme!
— Dolu s boľševikmi! Dolu s cudzincami! Dolu so Židmi! Dolúúú!
Študenti s dr.Malým prebehli do radov pochodujúcich. Potiahli so sebou i Petroviča.
„Pôjdem chvíľku s nimi,“ neprotivil sa, „a tam na rohu, kde sa úži ulica, vyskočím z radu.“ Tešilo ho, že kričia proti Židom, a posmeľujúc blízkych, sám kričal.
Ťahalo sa všetko dolu ulicou ako hrmiaci čierny oblak, ktorý sa spustil na dlažbu a valí sa ňou. Električky zastali, obchodníci spúšťali rolety. Mladý, nízky, ramenatý študent, s podlhovastou, obnaženou hlavou, kráčajúci vedľa Petroviča, vysvetľoval mu trhanými a prudkými gestami, ako urážajú kresťanskú mravnosť a slovenský národ cudzie, medzi nás vplantované jedovaté bunky. Odrazu sa poobzeral, stíchol a s ním i ostatný spev a výkriky. V bočných uliciach sa ukázali policajti a zatarasili priechod. Odrazu tlačila pochodujúcich stena koní. Hneď potom začala tlačiť i od bokov, aby bola uvoľnená premávka a zároveň aby držala demonštrujúcich pohromade, stlačila ich rady a niekde na bezpečnom mieste uzavrela, kde by nezavadzali. Petrovič nemohol vykĺznuť. Darmo kričal, že je poslancom, nepočúvali ho. Musel kráčať s ostatnými. Zúril v duchu nad takýmto poriadkom. Potom nedbal, a keď sa pochodujúci spamätali z prvého prekvapenia a začali znova kričať i spievať, zaspieval s nimi a ešte hurtovnejšie znášal zo sveta Židov, Golema a Harastičku.
Zahnali ich do dvora mestskej radnice. Policajti odišli a len v bránach nechali strážnikov. Obloky úradovní sa zaplnili zvedavými hlavami. Samé spokojné a usmiate tváre. Jeden, tučný, krátky mestský radca s kostenými okuliarmi na nose, dal vyvaliť súdok piva pre zajatých. Druhý navrhoval, že sa pivo lepšie kĺže dolu hrdlom po viršliach s chrenom, aby teda urobili zbierku na dvesto párov viršlí. Bolo zrejmé, že obecenstvo sympatizovalo so zavretými. Strážnici neboli prísni. Prikyvovali na viršle a pivo, ktoré im študenti zďaleka ukazovali. Ktorýsi zavolaclass="underline" „Dobrú chuť vám!“ Zanôtili Hojže, bože. Keď prvý verš odznel, žiadalo sa počuť povzbudzujúcu reč.
— Čujme pána Petroviča! Náš spojenec nech prehovorí! — žiadal nahlas dr.Malý. K jeho žiadosti sa pripojili okolostojaci:
— Čujme, čujme!
Poslanec dlho neváhal. Začalo i jemu byť veselo. Cítil sa nielen politickým spojencom, ale aj protektorom mládeže, a aby bol aj mecénom, po príklade mestského radcu dal priniesť vína a oštiepkov. Jedol s nimi a ťukal si, spieval, a keď počul, že chcú, aby rečnil, potiahol si rukou bradu, že mu trčala dopredu ako krivý turecký jatagán, čím sa chcel sústrediť a vyvolať v sebe nejaké myšlienky. Po chvíli začaclass="underline"
— Bratia drahí! Načo sú úrady?
— No, načo? — rozhodil rukami akýsi mladý študent s otázkou, s bledou tvárou, stojaci obďaleč.
— Na to, — odpovedal Petrovič, tlesnúc si prstami na dlaň, „aby nás chránili pred každým nebezpečenstvom, ktoré chce naštrbiť naše osobné a občianske práva, už či sú to práva mravné alebo hmotné, či je to voľnosť pohybu, sloboda reči, mienky, presvedčenia, viery, zhromažďovania, či nedotknuteľnosť majetku, vlastníckeho práva, zárobku, živobytia a tomu podobné. Kto sa proti týmto mravným a hmotným právam previní, toho úrady majú naučiť poriadku. Ale úrady robia naopak…“
— Hohó! — skríkol nadstrážnik.
— Ticho! — zavolal mestský radca z obloka.
Nadstrážnik pozrel do obloka, usmial sa a zasalutoval.
— Nás zavreli do dvora, lebo sme chceli po ulici prejsť a zademonštrovať proti urážkam našej viery a našej reči. Len počúvajte!… Z každej brány, kde je obchod s hudobninami, počúvame na celú ulicu reči, spevy, rečňovanky štátov, ktoré z nášho milovaného jazyka nepripustia ani jeden mäkčeň, z našich spevov ani jedinký tón, z našich rečňovaniek ani slabiku. Nám lifrujú sem filmy z krajín, ktoré nepripustia k sebe ani jednu pohľadnicu s naším nápisom. Nám dodávajú cudzie herečky a speváčky, operety a hry tých štátov, ktorým my v ich vlasti nesmieme spievať ani Poza bučky, poza peň. Náš knižný trh a knižnice našich lepších ľudí sú plné literatúry tých dŕžav, ktoré nestrpia naše zvučné slovo ani v stajni. My staviame sochy cudzím výtečníkom a umiesťujeme ich na našich najkrajších námestiach, hoci oni, kým žili, nepripustili čo len črep našej keramiky do svojich kuchýň. My máme ulice, pomenované menami našich najväčších neprajníkov. My kupujeme tam, kde nemôžeme predať ani len triesočku z našich hôr, ani len jednu mizernú borovú šušku. My sa ešte i dnes klaniame tým, ktorí zo spupnosti neodpovedajú na náš „dobrý deň“. A keď sa dožadujeme národnej hrdosti, ani nie hrdosti, len takej tôničky sebavedomia, naše vlastné úrady nás bijú po ústach, naša vlastná tlač sa na nás oborí, naši vlastní politici nás zahriaknu, naši vlastní učenci nás presviedčajú, že sme nie národ, že naša reč je nie reč. Chcú nás utĺcť jednotou ako kyjakom. Veď dobre, áno, jednota, ale aby bola jednota, aby boli dvaja jedno, musia byť dve jednotky, a dospieť k vlastnej jednotke nám nedovoľujú, zastrašujú nás, ničia nám ju, drobia nás samých na štrk, aby sme sa sami nevedeli zjednotiť v tvrdý kameň, ktorý je potrebný do spoločnej stavby… Čo sme my?
— Hlúpi Slováci, — odpovedal ktosi nablízku.
— Nie ani tak hlúpi, — nadviazal Petrovič, — ako ochotní skákať do každej papule, čo nás chce pohltiť.
— A slabí, — dodal druhý.
— Otrockí ešte, — doplnil tretí.
— Áno, áno! To sú naše vrodené vlastnosti, — búchal sa poslanec po prsiach. — Za tieto vlastnosti nás potľapkávajú po pleciach, a my sme na to potľapkávame hrdí, my ho vyhľadávame, lebo, odpusťte mi, bratia, za úprimnosť: v nás je ešte jedna ponižujúca vlastnosť, ktorá škrtí každú dobrú sejbu, a to je naša bezcharakterná podlízavosť. Živí ju miazga osobného úspechu. My sme súci lízať parkety, aby sme sa dostali k milostivým pánom, aby láskavo vyhoveli nášmu žobraniu. My sme na stupni sluhov, ktorí sa tešia z prepitného. Psi, ktorí vrtia chvostom, keď vidia u pána klobásku… A keď vytrčíme svoje slimačie rožky ako dnes, keď neprosíme o almužnu, ale požadujeme, hneď nás šparcú, aby sme svoje rožteky stiahli a zmizli vo svojej škrupinke…
Kvôli čomu?… Kvôli poriadku, pokoju a tichu, aby smei naďalej boli mlčanliví, mäkkí, podlí, podlízaví, bezcharakterní, slimáci!… Nie! I pre nás sú polia! Von zo škrupín!…
— Von! Vóón!
Dvor zahučal. A keď hučanie stíchlo, z ktoréhosi obloka hrubo zareval tučný pán v tvrdom klobúku:
— Dosť! Nepočúvajte ho! To je agrárnik! Je členom štrnástich správnych rád! On sa už pasie!
— Ticho!
— Kuš!
— Dajte mu tam po rypáku! — volali na rušiteľa dolustojaci a hrozili päsťami do obloka. Tí, čo boli v obloku, strhli pána do izby. Lampa zhasla. Dvere na izbe sa otvorili a po krátkom šúchaní našiel sa nespokojenec v chodbe. Dvere šťukli. Pán si napravil klobúk, potiahol pod bradou kravatu, zavrtel hlavou, a nahlas hrešiac, pustil sa dolu schodmi.