Rečniaci poslanec počul výkrik a poznal po hlase Radláka. „To on preto, že nedostal mandát,“ zamrzelo ho také „krpčiarstvo“.
— A ešte jedno nás kazí: závisť, — obnovil po krátkej pauze svoju reč. — Závidíme si, najmä nášmu človeku náš človek. Nik nevyčíta, že latifundiá kupujú u nás bohatí Židia, o tom nenájdete slovka ani v Zemi ani v Nástupe, ale keď náš človek má škvarku, už ju delia, už píšu o demokratizácii pôdy. Keď náš človek má trošku vyšší úrad, už ho ťahajú dolu, a akoby im brucho mastil, keď mizne z povrchu. Keď sa nášmu človeku dobre darí, aká protivná vec! Nezdar by bol omnoho príjemnejší…
Myslel pritom na Radláka: „Ani on nemohol vydržať, že mám úspech, a bol by rád pohuckať mládež proti mne.“
Skončil svoju významnú reč vyznaním, aby sme si všetci chránili to, čo je naše, len nie svoje zlé vlastnosti, spod ktorých sa musíme oslobodiť, len vtedy príde naše skutočné oslobodenie.
Čo prinútilo Petroviča k takýmto rečiam? Domáca výchova, kde, ako vieme, bola pani Ľudmila absolútnou vlastenkou? Či to vybuchol prirodzený vzdor, ktorý sa rodí v človeku, keď cíti, že na ňom páchajú nespravodlivosť? Či práve tá rečníkom spomínaná zdvorilosť, mäkkosť a bezcharakternosť, ktorá chce ulahodiť každému?
Poslanec mal pred sebou nacionálnu mládež, a hoci bol prívržencom takzvaného „stredu“, kde sa všetko pokojne mieša ako v dobrej kuchyni, a keď sa i tlčie, to len kvôli dobrote a sladkosti múčnika: musel rečniť šovinisticky, aby sa poslucháčstvu zapáčil. To bola práve tá moc chvíle, ktorej podľahol.
Podľahol ale sa zapáčil. Nosili ho na rukách po dvore okolo múrov. Z otvorených oblokov mu tlieskali. Z jedného sa sypali na neho konfety z postrihaných novín a nepotrebných konceptov. Prišla nová zásielka vína s pečivom. Strážnici v bránach si šuškali medzi sebou:
— Dobre hovoril.
— Pravdu povedal.
— Takí keby boli všetci.
Petrovič sa znova presviedčal, že je v ľuďoch národný cit a že tento cit, keď je vtkaný do reči, býva najúčinnejší. Tie isté myšlienky mu šli hlavou, ako kedysi na kandidačnej schôdzke, keď pred ním a Radlákom kandidovali Maďara a poslucháčstvo sa vzbúrilo. Škoda tento cit potláčať a nevyužiť, kde sa dá, škoda ho nepestovať. Potrebujú ho najmä slabí, aby zosilneli. Nie, nezahynula myšlienka o národnom povedomí, akokoľvek sa usilujú ju znehodnotiť a sa jej vysmiať, že je to len reč, reč, reč, papierové vlastenectvo, nafúkaná fráza. Najkrajší epiteton je predsa len „národný“, a nikdy ho nemožno zameniť a nahradiť „internacionálnymi črevami“.
Vo dvore ich držali do jedenástej hodiny, pokým Harastička odspievala v „Národnom“ divadle a film Golem skončil svoj „židovský“ tisícmetrový galop.
Národná mládež odprevadila poslanca až domov. Keď sa s ním pri bráne s hlučným slávovolaním lúčila, Radlák pri olive, neďaleko ruského kníhkupectva Teremu, v parčeku pri Dunaji, najprv sa zdvihol z lavičky, potom zdvihol päsť a potriasol ňou nad svojou hlavou:
— Ja ti dám slávy! — zahrozil. A akoby sa spytoval stromov a kníhkupectva, hundraclass="underline" — Je to poslanec? Sedliacky poslanec? Na to dal reverz, aby huckal nacionálnych holobriadkov proti tým, ktorých chceme práve získať?… Tí chňupi nevedia, komu tlieskajú… Ja ti zakúrim!…
23. Už sa hľadá jednotka
Rozčertený Radlák šiel do Múzeumky. Nevedel iste, či sa mu nedostalo niekoľko buchnátov do chrbta, keď chcel zobliecť Petroviča z krásneho národného kroja, len na to sa pamätal, že ho šutrovali k dverám, až za prah, a pred nosom mu zavreli dvere na kľúč. V Múzeumke sa mu žiadalo nájsť svojho človeka, najlepšie známeho svojho redaktora, ktorému by bol vyrozprával škandál, odohravší sa na dvore mestskej radnice, aby toho bezcharakterného poslanca hneď za horúca dali do novín.
Mal v rukách proti nemu nový veľký adut.
Múzeumka bola skoro prázdna. Pochodil poschodie, nazrel do biliardovne, postál pri kartároch. Nikde nik známy. Hodil sa do fotela, a chlipkajúc citrónový čaj, začal miešať aduty, ktoré už mal v rukách. K nim dá ten dneskajší, a hru vyhrá.
Nemohol sa upokojiť, že pri voľbách prepadol. Predseda mu sväto-sväte sľúbil mandát, a teraz nič, ani nežmurkne, ako čo by sa nechumelilo. A chumelí sa! Čo bude s ním? Azda sa má vrátiť k farbiarstvu, aby zasa chodil s belasými paznechtami ako pred dvanástimi rokmi, keď ho prvý raz volili? Čo bude so štátom, čo so stranou, keď v sneme budú sedieť celkom nezaslúžení hlupáci, ktorí sa ledva vedia podpísať a celá ich stranícka zásluha a vzťah k sedliackej strane je, že kedysi miškovali bravov… S ním, so skúseným politikom, nevypaprú!… „Ty vieš všetko prefarbiť,“ povedal mu sám predseda, keď ho posielal k Petrovičovi, aby získal radikálnych vlastencov. Vie o kadejakých politických machroch. Nebude metlou, aby ním zametali. On bude zametať! A už mal zametať a vymiesť toho bezcharakterného slabocha Petroviča, ktorý sa obracia podľa vetra ako plechový kohút na dedinskej veži. Aký je politik? Ventilátory na autobusoch, ktoré sa ženu dopredu, sa vše na jednu stranu krútia, a nie sem-ta.
Petrovič to bol, ktorý sľúbil vlastencom tri mandáty. Keby nie tento ľahkomyseľný sľub, bol by sa dostal do snemu ešte aj komisár Landík. Nech tak vlastenec Filipčík umrie, alebo uvalia na neho konkurz, alebo ho zavrú, stane sa ešte i tá hanba, že táto nula bude poslancom, a on, ktorý má také zásluhy, môže labu lízať ako medveď v zime. A to všetko preto, že bol v novohradskom volebnom kraji kandidovaný za Ökrösom a Petrovičom. To sú už poriadky! Prečo za Petrovičom? Za novým človekom? Aká je to spravodlivosť?
Radlákovi všeličo prišlo na um, nie nadarmo začrel obidvoma rukami do svojho kohútieho hrebeňa riedkych vlasov a pokmásal si ho.
Azda preto, že na kandidačnej schôdzke pomenoval predsedu hlupákom, keď sa nad Rozvalidom lámala palica a keď on, on, Radlák, umlčal Petroviča?
Petrovič to bol, ktorý na krajinskom výbore rečnil za autonómiu a za autonomistov, za Národnú akadémiu, plnú kňazov, čiernych ako uhlie.
Žena mu je zúrivá vlastenka, dcéra sa dá voliť v krčme za tajomníčku Spolku sympatizujúcich s vládnym Španielskom.
Vypláca podpory pekným ženským popredku, a potom si ich dá odhlasovať krajinským výborom.
Vynašiel akúsi slúžku a chce prišiť otcovstvo nášmu znamenitému a vysokozaslúženému generálnemu riaditeľovi Dubcovi.
Žaluje menom Rozvalida našu banku Kriváň, ktorá zlého šafára vyhodila a pozbavila penzie.
Čo viac, chce tohto výborného gazdu dostať do okresného výboru v Starom Meste ako finančného odborníka. Pekný finačný odborník!
Intervenuje, aby jeho rodinka, veľkomožný pán komisár Landík, bol kandidovaný do snemu. Pekný kandidát!
A teraz pri tých študentských nepokojoch nie žeby tíšil, ale podnecuje, brojí proti úradom, proti konsolidácii, proti jednote, proti nášmu programu, chce pobiť Židov, poburuje mládež proti Maďarom, ktorým môže ďakovať, že sa stal poslancom, a ktorým by ďakoval Radlák, keby bol býval v kandidačnej listine pred Petrovičom. Hucká proti Golemovi, proti Harastičke. Kde je tu demokracia? Číročistý pravičiar!
To sa ukázalo i v dôvernom zasadnutí správnej rady Gazdovskej banky, kde sedel Radlák ako člen správnej rady a Petrovič ako právny poradca. Bola reč o návrhu sedliackej strany, aby „malí zemedelci“ ešte aspoň za rok nemuseli platiť svoje dlžoby. Mala to byť akási náhrada voličom, že tak krásne volili, a ukážka plnenia daných sľubov. Veď sú to ozaj chudáci a treba im pomáhať! Radlák potuteľne dokazoval, že taký zákon poškodí banke.