Ukázal na Petroviča:
— Tu máme pána poslanca Petroviča, ktorý u pána predsedu môže zakročiť, aby strana takýto návrh nepodávala, lebo poškodí možnosti úveru práve tým malým roľníkom.
— No, to môžem, — dal sa chytiť Petrovič, mysliac pritom na svoje pravoty, ktoré viedol v mene banky proti neplatiacim „mladým“ ľuďom. — Intervenovať môžem, — a ľahkomyseľne doložil, že zavedie akciu medzi straníkmi, bude stáť na tom, aby podobný návrh nebol predĺžený a ak sa ho budú pridŕžať, môže i ľahučko zademonštrovať (zasa demonštrácia!), eventuálne, ak bude hlasovanie, protestovať (zasa protestovať!), prípadne na znak protestu odísť a nehlasovať.
Radlák si oblizoval pery, keď na toto myslel. „Aký je to straník!?“ plesalo v ňom. „Vyjde na znak protestu a nehlasuje, keď ide o životný záujem tých, ktorých zastupuje. Advokát, a nie poslanec! Chce žiť a tučnieť z mozoľov ľudu.“
Do svojej chystanej obžaloby zapísal i tento bod. Látky dosť, aby bol Petrovič zo sedliackej politiky odstránený a na jeho miesto prišiel on, ako nasledujúci.
Keď dopil svoj citrónový čaj, bol presvedčený, že je Petrovič i podľa zákona nízky a nečestný príslušník strany a ako takého mohol by ho zbaviť mandátu volebný súd.
„Len jedno je potrebné,“ hrali Radlákove myšlienky, „aby som malý výhonok svojej vôle naočkoval do konárikov vôle pána predsedu. Ak sa tu ujme, naočkuje sa do stromca prezídia. Ak sa chytí, vyklíči na strome strany, a vec je hotová. Volebný súd sú už len nožnice, ktoré odštiknú nepotrebný uschnutý konár a nahradí sa sviežou vetvičkou s lístočkom Radlákovho mandátu.“
Zo známych redaktorov nik neprichádzal. „Čo spia?“ dohováral múrom. Zaplatil a šiel ich hľadať po iných kaviarňach a krčmách.
Ráno sa našiel na stanici s veľkým kufrom. Vybral sa do Prahy — očkovať…
Dlho sedel vo veľkom barokovom salóne v pozlátenom foteli a čakal. Obzeral staré obrazy bývalého panského paláca. Jeden nový ho zaujal, ktorý predtým nevidel.
Čistinka v borovom háji. Na čistinke kopa sena a na kope dievčatko v kroji. Tvár opálená, s vysokým, trošku vydutým čelom, prihladené, lesknúce sa čierne vlasy s pútcom, sčesané na sluchy, cez plece prehodený hrubý vrkoč s pestrou mašľou. Dvoje belasých, nevinných detských očí hľadelo so žiariacou radosťou rovno na Radláka. Nad hájom letná obloha s bielymi, guľatými, riedkymi oblakmi. Obraz bol v životnej veľkosti a zaujímal celú stenu.
Tieto rozmery skoro nastrašili Radláka. Ocenil obraz najmenej na päťdesiattisíc korún. Zmiatol sa a jeho istota, s ktorou prišiel, sa na chvíľku zakolísala. Kde takéto obrazy kupujú, tam bude jeho figúra maličkosťou a jeho vec klinčekom, na ktorý sa nedá nič zavesiť. „My malí ľudia!“ vŕtalo mu v hlave. „My sme ako to seno, na ktorom sedí slečinka. Slečinku vidieť, a seno stlačené. Seno je nie hlavné, ale paráda.“
Potom sa ironicky usmial a spojil obraz s dámami v rokokových krinolínach, ktoré sa pýšili na iných obrazoch. „Tá panská slečinka v kroji má byť symbolom sedliactva v kancelárii predsedu sedliackej strany?… keď už nejaký symbol, mali zavesiť kosu s hrabľami.“
Pozrel bokom a videl sa vo veľkom zrkadle. Červená, široká tvár s kohútím hrebienkom vlasov. Strhol lakte zo stolíka. Nepáčil sa sám sebe. Keď už kosa s hrabľami ako symbol, aj on by tu mal stáť v liptovských, úzkych nohaviciach, v krpcoch, so širákom na hlave. Tu by mala byť napodobnená sedliacka, richtárska izba, nie ohromná aristokratická sieň s tureckými kobercami, hladkými parketami, na ktorej krpec neobstojí, ani čižmy s podkovami… Ďaleko je nám do sedliakov, ako chalupe k tomuto palácu.
Radlák sa zahniezdil. Znova pocítil, že je v tejto dvorane maličký, jeho obžaloba slabá a dôvody malicherné. Sem patria len veľké svetové, alebo aspoň krajinské veci.
Do salóna vošiel predseda. Odprevádzal Žaluďa a držal ešte jeho ruku vo svojej. Predseda sa mu usmial. Žaluď ľahko kývol hlavou na jeho pozdrav.
„Štyridsiaty a či štyridsiaty piaty raz?“ nevedel uhádnut Radlak. Posmelilo ho, že vidí Žaluďa. „On ide k predsedovi po prvý raz.“
Predseda bol svieži a veselý. Voňal ešte po holení. Belavý, jarný oblek, biela, mäkká košeľa s červeným nákrčnikom ho robili mladistvým. Veľkým kruhom mu podal ruku a hrmotným, hrtanovým hlasom ho privítaclass="underline"
— Vitaj! Viem, prečo prichádzaš.
Cítil, že Radlák prichádza vo veci svojej krivdy. Nečakal, kým začne, predbehol ho.
— O teba som sa postaral, — začal dôverne, pritlačiac ho do fotela. Sadol si oproti nemu na kanapku. — Nemusíš sa trápiť. Hľadali sme jednotku, ktorú by sme mohli pochovať, už totižto telesné pozostatky jej nositeľa. Každý hrob v cintoríne znamená medzeru v živote, ktorú treba zaplniť živou jednotkou. Rozumieš mi?
— Celkom nič, — priznal sa skrúšene Radlák.
— Vidieť, že si nebol úradníkom, ale tak je aj v politickom živote. Vysvetlím ti to, — bol ochotný predseda. — Strana má poslancov, ktorí sú úradníkmi na papieri. Obrátime papier, a z úradníkov na papieri stanú sa poslanci na papieri. Tu máš medzeru, ktorú treba zaplniť. A túto medzeru zaplníme tebou, kamarát.
Predseda sa prehol cez stolík a položil svoju ruku na Radlákovo plece.
— Poslanec ti nepôjde za úradníka, — namietol Radlák a zachmúril sa. Bolo to veľmi generálne povedané. Žiadalo sa mu počuť niečo konkrétnejšie. — Úradník na papieri plus poslanec je dvojnásobný plat, poslanec na papieri plus úradník je len jeden plat.
— Za prvotriedneho by nešiel? Postup u úradníka, to je taký povraz, za ktorý sa dá vytiahnuť na šibenicu.
— Prvá trieda je číslo obmedzené a prvotriedni ešte žijú.
— Musíme teda aspoň jedného zabiť a pochovať kvôli tej medzere, ktorú chceme zaplniť. Už ho aj mám, — chytil sa predseda za členky prehodenej nohy. — A nielen jedného, ale dvoch! — pochválil sa, osvietiac pohľadom Radláka.
— Až dve jamy? A načo?
— Dve. Veď si ho videl — Žaluď. Chce byť tiež prvotriedny, a treba priznať, zaslúži si to.
Predseda pri sľube, že to Radlák hneď nerozhlási, vyrozprával manéver, o ktorom si kedysi šuškali Žaluď s Perličkom na krajinskom výbore.
— Tak som už našiel dve jednotky. Jedna je už prezretá. Na tú treba len pozrieť, a odpadne, zakotúľa sa, nik ju viac nezdvihne, potom potrasieme trošku, lebo triasť my vieme, až sa i to druhé jabĺčko bude žiadať zo stromu dolu.
Radlák zaluskal prstami:
— Báječné! Len pomalé.
— Bleskový telegram. Nikdy niet súrnejšej veci ako penzionovanie vysokých úradníkov. Súri sa zhora, súri sa zdola, súri minister, súri šéf úradu, súri nasledovný, za nasledovným nasledovný, celý zbor úradníkov vyššej služby, aby nenastala porucha v živote pre dvojicu, ktorá sa pochováva. Pohreb je to mimoriadne milý i pre väčších i pre menších dedičov.
— Si ty ale znamenitý politik, pán predseda, — chválil Radlák. — Tak proste a tak dobre. Nebude treba ani volebného súdu, — odľahčilo sa mu na duši.
— Aký volebný súd? — zháčil sa predseda a cviker sa mu zatriasol.
— Petrovič nie je celkom lojálny, — začal vyratúvať. — Jeho žena je fanatická vlastenka…