— To je dobre, — prekvapil predseda Radláka. — Tým ostrejší nôž, čím tvrdší brús. Vlastencov potrebujeme preto, aby každý náš volič dobre rezal, krájal a pichal. Len tam, kde je nejaká prekážka, je mocnejší pohyb a úsilie. Ako mlynské koleso. Musí byť prúd vody, aby sa pohlo.
— Je to u nich všelijako, — krútil brúsom Radlák, aby nožík pichal. — Petrovičova dcéra drží s vládnymi Španielmi, je v styku so Spolkom samovzdelávajúcich sa spisovateľov a dopisuje si s Červeným Španielom a Milovníkmi Číny.
— Ty si za Franka?
— Ja som za poriadok.
— Všetko značí akýsi poriadok. Poriadok môže byť rozličný, ale vo výsledku je rovnaký: moc, ktorá vraždí a otročí slobodného človeka. Na jednej vážke poriadok, na protiváhe zrúcaniny a sadnutá ľudská krv. I v demokracii je boj, stály boj o moc…
— Zákonnými prostriedkami, — prerušil Radlák.
— I šibenice sú zákonný prostriedok… Pozri v našom prípade: ty chceš, aby som vrazil dýku do Petrovičovho chrbta…
— A ty, pán predseda, odpusť, hľadáš jamy, do ktorých chceš povaliť dvoch žijúcich prvotriednych ľudí. Duševne vraždíš. Tí ľudia umrú kvôli moci iných. Z Petroviča krv nepotečie.
— Ani z tých dvoch brúch.
Predseda sa stal netrpezlivý, že ho Radlák prerušuje. „Somár!“ pomyslel si a dodal nahlas:
— Ja to robím kvôli tebe, — a aby Radlákovi svitlo v rožku, pripomenul, že demokracia len vtedy bude dobrá, keď sa dostane z papiera do života, a nebude len v sneme, v úradných rečiach, v rádiu a v novinách. Aby sa do života dostala, treba diktátorsky pokračovať. Každá ideológia musí zabíjať, ak chce víťaziť a udržať sa. V tejto ideológii i ty ťaháš na škripec Petroviča, lebo, podľa teba, je naším nepriateľom.
— Aj je.
— Choď! Petroviča potrebujem!
— Ako rozkážeš, ale…
Predseda prudko vstal z fotela a vztýčil sa. Stal sa odmeraný. Chcel dať najavo, že sa hovor skončil a Radlák by mal odísť. Radlák síce vstal, ale sa nehýbal na odchod.
— Čudujem sa ti, pán predseda, že ho tak potrebuješ, — odvrával.
Predseda zúžil oči a prísne pozrel na Radláka.
— Ešte slovko a nepochovám tie dve jednotky.
Chcelo sa mu posotiť neodbytného chlapa, aby už šiel do paroma. „Čo sa ma títo ľudia natrápia!“ Zabolelo ho v hlave a bolesť mu prešla do hnátov. Ochabol v tele, ako sa to stávalo s ním, keď ho niekto veľmi unúval.
— No, už idem, — pohol sa Radlák, ľaknúc sa predsedovej hrozby, — odpusť, že som ťa okradol o čas… Ja, ináč, aby si sa, pán predseda, nenazdal, ja nemám proti Petrovičovi nič, len ma pobúrilo, že rečnil proti úradom…
— Dobre mal! — odzbrojil ho predseda rozboleným hlasom, — mám o tom správu, noviny píšu o porušení našej strednej politickej línie a ľavé sa vyrútili, že sme šovinisti, sympatizujúci s diktátorskými štátmi. Petrovič rečnil práve proti cudzote v nás. Cudzota je tá chorá, plesnivá kvetina a nebezpečná huba, na ktorú sadajú naše myšlienky ako mladé neskúsené včely, otravujú sa, padajú na zem a nevedia viac vzlietnuť, len bzučia a behajú sem a ta, kým nepodochnú. A úrady sú objektívne. Ony chránia i plesnivé kvetiny i nebezpečné huby kvôli objektívnosti. Objektívnosť je stará dievka, ktorá na každého hľadí… „Pozri na neho, ako primrzol!“ klalo oči predsedovi.
Radlák sa díval na predsedu, čo to haraburdí. V prekvapení zabudol na cestu k dverám. Uvažoval, či má vytiahnuť Rozvalida a Petrovičovu reč v krajinskom výbore o autonómii a o slovenskej Národnej akadémii, ktorú ovládali kňazi, čím ju prevrátili na kláštor. Zamlčal, keď videl, že predseda pozerá ostentatívne na veľké hodiny, potom na svoje, aby viditeľne naznačil, že má z návštevy dosť.
Po niekoľkých krokoch zasa zastaclass="underline"
— Nemáš sa veru za koho oduševňovať, pán predseda, — lúčil sa. — Pozoruj ho pri návrhu o moratóriu. Či neporuší stranícku disciplínu.
„Zazvoním a dám ho vyhodiť,“ myslel si predseda, „nedá sa s ním vydržať!“ Zhlboka a hlasne zavzdychol. Nohy sa mu podlomili v kolenách. Zmalátnenosť bola zrejmá.
— Len ho pozoruj. Uvidíš fiškála, a nie zástupcu ľudu, — zastavil sa Radlák pri dverách.
„Ako staré baby, čo sa nevedia rozlúčiť. Ešte bude držať kľučku štvrť hodiny,“ chcelo sa otvoriť dvere predsedovi a kopnúť odchádzajúceho. Sprotivil sa mu celkom.
— A ako mrzko sa vyslovil o tebe, pán predseda, na kandidačnej schôdzke. Ty ho kandiduješ, a on o tebe. Ani nechcem povedať.
— Rovnaká ste vy háveď! — vyšiel z koľaje predseda, vykríknuc. — To si mi mal vtedy povedať, ty trubač! Vy len kaziť autoritu! Zašite si ústa! Nebudem vás môcť potrebovať! Kotrbáni!
Zmenil krik na výstražný šepot:
— Ani Petroviča ani teba!
— Veď ja nič. Ja si ťa ctím a milujem ťa ako otca, pán predseda, — stíšil hlas aj Radlák. V strachu, ako čo by sa na neho povala mala zrútiť, chytil kľučku a chytro sa vytratil v rozpakoch, že zasa len nevie, čo bude s ním.
— Sláva Hospodinovi, — vyfúkol si predseda. Sviežosť sa mu vrátila. Prešiel cez salón do svojej kancelárie. Ani si nesadol k písaciemu stolíku. Chytil čistý hárok papiera, vytrhol ceruzu z držiaka a načmáral veľkými písmenami štyri rímske jednotky I I I I. Dve prvé pretrel tak, že značka bola + + I I. Tieto kríže a jednotky mu mali pripomenúť štátnu smrť a štátny život štyroch hodnostárov, z ktorých dvaja sa majú stať nebohými a dvaja sa majú narodiť. Po chvíľke rozmýšľania pripísaclass="underline"
„Radlák proti Petrovičovi — vyšetriť!“
Odhodil ceruzu a udrel rukou do vzduchu. Ústami mu vyšlo, čo sa mu v mysli plietlo:
— Keď kŕmnikom dávame žrať, dvierka na chlievikoch otvárame a oni nevedia zavrieť svoje chlieviky, i keď ich chránime. Sadlo ich dusí a vše im slinky tečú…
24. Slávnostný výkop
Zas bol jeden z tichých večerov, lenže i pán poslanec bol doma. Že nebola zvada, toho príčinou bola okolnosť, že sedeli po večeri a pri príjemnom trávení každý čítal svoje novinky pod veľkým lustrom, v ktorom horelo teraz päť hrušiek. Petrovič so zelenou čiapočkou na hlave, v krátkom, chlpatom, zelenkavom kabátiku, pani v červenom župane, so širokou, belasou stuhou okolo pása a mašľou na tyle, dcéra v nedbalkách neurčitej farby, ktorá sa podobala trošku zelenej a trošku belaso-červenej. Kým boli voľby, pán domu si ako kandidát sedliackej strany obyčajne kupoval len zelené veci: mäkké zelené košele, zelené kravatky, zelený klobúk, zelené šaty so zelenými obmotkami, a ako Mikeska, i zelené zápalky, pani, manželovi navzdory, červeno-belasý klobúčik, šatôčky s červeno-belasou obrubou, črievičky a papučky s červeno-belasými koncami, šaty a župany, na ktorých vynikala táto národná farba. Na dcére bol badateľný vplyv všetkých troch farieb, zelenej, červenej a belasej, podľa toho, či pri kupovaní bol otec alebo mať a či obidvaja.
Teraz, keď už bolo po voľbách, pomaly prestávala domáca demonštrácia kto do akej strany patrí, zostali len farebné kúsky, ktoré boli ešte dobré — „dodierali sa“. Petrovič sa stal poslancom, a ako víťaz blahosklonne a bez poznámok trpel i čisto vlastenecké farby. Po vlasteneckej reči, ktorú povedal študentom na dvore radnice, a po kampani ľavých novín proti nemu pustili do jeho srdca tenké korienky, stali sa mu blízke a milé. Už sa neposmieval žene:
— Tento červeno-belasý župan veru neprezradzuje vkus… V červeno-belasých papučiach je noha veľká… Červeno-belasé ružičky na klobúku! To je pre dvanásťročné dievčatko, a nie pre zrelú dámu ako si ty.