Ani žena už nevravela:
— Mali by ti už len čelo prebiť, aby bolo agrárne… Ty len slovko povieš, už vidieť sedliaka.
A začínala sa obyčajne zvada, kým sa nenahnevala Želka a neutíšila ich svojím:
— Ale nevaďte sa.
Teraz si Petrovič mysleclass="underline" „Nos si, čo chceš. My sme zvíťazili. Ak náš predseda bude múdry, nedá vám ani jeden mandát. Nemáte ani osemtisíc hlasov.“ Pani Ľudmila si myslela: „Nos si svoju zelenú čiapku, ale ak nám nedáte aspoň štyri mandáty — beda ti! Do tých čias pokoj!“
Čítali teda noviny. Petrovič Vidiek, pani Vlastenca a dcéra pozerala ženský módny časopis. Študovala športové kostýmy. Bolo ticho okrem šelestenia novín a monotónneho mrmlania, ktoré šlo z tretieho poschodia. To tam počúvali nejakú prednášku v rádiu.
— O celých päťdesiat percent sme vzrástli, — prihováral sa sám sebe pokojne Petrovič.
— Zarezal si otca i mať… Do bytu vnikla ozbrojená banda detí, — čítala si nahlas pani.
— Obsadíme všetkých tridsaťosem mandátov, — mrmlal si poslanec.
— Tĺčikom z kuchynského mažiarika ovalil gazdu, potom sa vrhli na gazdinú…
— Toto by bol krásny dres, — pošuchla Želka módny časopis matke a ukázala na obrázok, — taký si dám… A tu je aj plášť k slávnostnému výkopu…
— Vyvraždili všetkých… Čo? — spýtala sa pani Ľudmila.
— Pekný dres, — poklopala prstom po obrázku.
— Už je celkom isté, že Radlák vypadol, — nepočúval Petrovič ženu a dcéru. — Toho roztrhne!… Ľa, politika s Maďarmi, — vravel pre seba Petrovič.
Udrel mu o uši „dres“, potom „plášť“ a „slávnostný výkop“. Do nadšenia nad volebnými výsledkami padlo čosi chladné, sprosté, každodenne od čoho sa krčí tvár a vrecko. „To zasa na môj účet vymýšľajú — bezo mňa.“ Aby získal istotu, zložil noviny a spýtal sa:
— Aký dres?
— Sľúbila som Sparte slávnostný výkop. Na to potrebujem nový dres a plášť, — objasnila Želka, — krajinský futbalový zápas…
— Aký výkop? — nedal jej dokončiť otec.
— Najprv bude reč, potom hymny, ako pri iných slávnostiach, potom môj slávnostný výkop, potom zápas a nakoniec pozdravné telegramy.
— Ty budeš kopať?
— To je, vieš tak, — začala mlieť na zachmúrenú otázku. — Postavia na ihrisko loptu…
— Do kruhu, — doplnila mať, — tam je namaľovaný. Musíš dopodrobna. Otec sa do futbalu nerozumie.
— Vysvetli teda ty, — zamlčala sa Želka, dávajúc slovo matke.
— Do prostredného kruhu a vyjde dáma zboku…
— Nie, skraja, — opravila dcéra.
— Tak ty vysvetli, keď vieš lepšie, — ustúpila matka. Po chvíli sa obidve rozhovorili, skáčuc si do reči.
— Jedna nech hovorí, — rozkázal otec. Obe čušali.
— No, hovor! — nabádala mať.
— Nech sa ti páči, — ponúkala dcéra, — keď to lepšie vieš.
— Tak hovor ty, — ukázal na dcéru.
— Ja som už aj mala próbu, — chcela dokázať svoju prevahu nad matkou v známostiach o kopaní. Strhla zelenú čiapočku z otcovej hlavy, položila na koberec, rozbehla sa z kúta izby a kopla do nej. Čiapočka vyletela proti lustru.
Petrovič sa nestačil ani spamätať, len pudove trhol hlavou, zažmúril oči a slepiačky sa oboriclass="underline"
— Ja ti dám s mojou čiapkou!
Keď čiapočka padla na kanapu, nesmelo otvoril oči, vstal, vzal ju, a tisnúc si ju k sluchám, aby pevne stála, odporúčal srdito:
— Vyber si materin klobúk, — potom ťahavo, výsmešným hlasom sa spýtaclass="underline"
— Na to potrebuješ dres a plášť?
— Na to. Tam budú všetky hlavy úradov, poslanci, senátori. Je to ohromný zápas. Zápoliť budú dva kluby, aby sa vedelo…
— Nič! — rozhodol ľahkomyseľne otec. — Nebudeš kopať. Na to som ťa nevychovával po Európe. Ký čert to počul! Ani dres, ani plášť!
— Vidieť, že ťaháš k päťdesiatke, — zavrátila ho mať, — nerozumieš sa hrám mládeže a myslíš, že svojím odporom zamedzíš rozvoj.
— Ajhoj! Rozvoj! To je rozvoj — kopať!
— Ajhoj! Rozvoj! Rozvoj mladej sily a zdatnosti, — zabŕdala mať.
— Byť mocným chumajom.
— Slabým mudrcom.
— Nevaďte sa, — tíšila Želka, — už to odhlasovali a ja som prijala, že budem spoluúčinkovať.
Petrovič sa doma zavše zaťal a v teórii si myslel, že sekera pevne sedí v kláte, tak ľahko ju nevykývu. „Nepopustím, nepopustím!“ bodril sa i teraz, a čuj svete! naozaj akosi dlhšie trvalo, kým sa topor uvoľnil. Museli mu vyčítať všetky jeho rovnošaty, ktoré mal v skrini, hasičskú, sokolskú, národnej gardy, agrárnej jazdy, vojenskú, najnovšie skautskú, ktoré si obliekal pri rozličných slávnostných príležitostiach, aby ukázal, aký je dobrý hasič, sokol, gardista, sedliacky jazdec, kapitán v zálohe a najnovšie skaut.
— Nemám ani polovicu toaliet, čo ty, — dokazovala pani.
— Ja ani štvrť, — kula želiezko Želka.
— Keby to prostý zápas, ale direktne krajinský, však?
— F. C. Sparta proti Herkulesovi, — prisviedčala dcére matka, — podľa výsledkov sa má dostať jeden, alebo druhý do ligového kola, a potom prípadne do stredoeurópskych zápasov. Ohromný záujem. V Sparte bude zápasiť celkom omladené mužstvo s novými talentmi, uznanými v kvalifikačných turnajoch, i s Modráčkom, ktoré Sparta kúpila od F. C. Viktórie za päťdesiattisíc kačiek…
— A že sa nekupujú a nepredávajú ľudia, tu máš! — chytal sa stebla otec.
— Známy svojou ostrou, ale fair hrou, — rečnila Želka. — V hre bude figurovať i Tepelný. Má sa ustáliť, či je to naozaj zapadajúca hviezda, ako sa vraví. Tento súboj by mal ukázať, či padne a otvorí si obchod s vínom a či ostane svietiť na futbalovom horizonte.
Všetky tieto dôvody odskakovali od Petrovičovho temena ako gombičky od steny.
— Ak sú ti kopáči hviezdami, tak som aj ja…
— Stredoeurópsky pohár nie je hocičo.
— Hlúposti!
Slovom, teraz už bolo celkom jasné, že sa poslanec vôbec nerozumie do tohto športu. Neprejavoval nijaký záujem ani o omladené mužstvo, ani o ligu, ani o nové hviezdy so stredoeurópskym pohárom. Hádzal rukou i na protektorát krajiny, na prítomných poslancov, reči, hymny, pozdravné telegramy a na celý slávnostný výkop, až keď zo Želky vyhŕklo, že tam bude i Dubec, prestal hmkať, vypäl sa, pozrel na dcéru a oživený sa spýtal, odkiaľ to má? Rozpovedala, že sa nedávno stretla s tým „huňatým medveďom“, zaviedol ju do Múzeumky na pohárik sladkého, ale tá sladkosť nebola ničím proti jeho sladkosti, rozplýval sa „starý blázon“, rozmazával svoj cukor ako noviny cukrovú aféru. Sľúbil, že príde.
— Ako to hovoríš? Tak som potom i ja starý blázon, — urazil sa otec.
— Ty mi nehovoríš nijaké sladkosti. Ty si vždy horký.
— Želka je už vo veku, keď bude musieť i verejne účinkovať, — mäkušila mať, — aby ju poznali spoločenské a športové kruhy.
— No, keď tam budú aj úrady… Vojenské veliteľstvo tam bude? — zamaľovával svoje povolenie, aby sa neviazalo k Dubcovi.
— Všetky veliteľstvá s generálmi.
Dres a plášť sa povolil a Želkin slávnostný výkop sa uznal ako verejný krajinský čin.
— Prídeš sa i ty podívať, otec, — láskala sa Želka.
— No, podívame sa, podívame na to šialenstvo.
Tento slávnostný výkop privábil na zápas mnoho obecenstva. Mnohí prišli kvôli výkopu, a nie kvôli samému zápasu. Vtedy bola ešte zriedkavosť, aby dievčatá, keď nemusia, kopali.