Hlavná tribúna pod agátmi a topoľmi, nízka ohrada ihriska s reklamami, vysoký doskový plot pri vchode boli ovenčené čečinou, belasými a červenými papierovými kvetinami a zástavkami, na vysokých žrdiach viali zástavy. Nebo zatiahnuté tľapkavými, jasnými oblakmi, cez ktoré slabo presvitalo slnko, akoby pozeralo cez belavé prsty. Fúkal chladkastý severný vetrík, páperie kvitnúcich topoľov lietalo vo vzduchu, ukladalo sa okolo plota, po chodníkoch, sadalo na klobúky a šaty. Bolo sucho. Ihrisko tenko obstrekúvali z malej striekačky.
Želka neklamala. Prišli aj reprezentanti úradov. Prvé dva rady na hlavnej tribúne zaplnili čierne kabáty, cylindre, uniformy, ozdobené radmi, a pestré šaty ženských. Prišiel i dr.Kyjak v sprievode členov krajinského výboru, generáli, vysokí úradníci, poslanci, senátori, diplomacia, rektori a dekani s retiazkami, biskupi v ornátoch s veľkými krížmi na prsiach a prsteňmi. V prvom rade sedel i Petrovič a hneď pri ňom Dubec.
Petroviča zamrzelo, že je trošku ďaleko od centra, a rozhodol sa hneď, že spraví škandál z takýchto poriadkov, ktoré prechodia už do zvyku: byrokracia je vše umiestená pred poslancami, prvý je zákon, a len potom exekútori. Nedomyslel, kedy a kde spraví škandál, lebo vstal dr.Kyjak a povedal reč o predošlom utrpení, ktoré bolo ako oheň, mnoho popola zostalo po ňom, ale i kalenej ocele, pružnej, tvrdej a ostrej, blýskajúcej sa ako oheň, cez ktorý prešla, potrebnej v terajších časoch, keď v Európe, tak sa zdá, chcú mať zas panovníkov a otrokov… Ale tu máme svoju zdravú a mocnú mládež…
Po povzbudzujúcej Kyjakovej reči zahrali hymnu a potom sa o chvíľu čakalo na slávnostný výkop.
V prostriedku ihriska do bieleho kruhu vbehli dvaja hráči s loptou, zložili ju a odbehli. Za nimi hneď vyskočila Želka v bielej hodvábnej košeli s červenými pruhmi, v žltých, krátkych nohaviciach s holými kolenami, v belasých pančuchách a veľkých žltých topánkach.
Kyjak sa díval na ňu ďalekohľadom. Videl, ako zadrobčila pri lopte, kopla do nej energicky, že vyletela vysoko napravo, nad doskový plot a dvíhala sa až nad stromy. Želka potriasla hlavou, ako čo by sa jej kopnutie nebolo tak vydarilo, ako to mala v úmysle. Rozkročila sa a oprela rukami o kolená. Zhrbená, so zdvihnutou bradou pozerala, či lopta nepadne do obecenstva. Trnula, že bude malý poplach a smiech, ale chvalabohu, lopta padla na ihrisko, vyskočila na ňom niekoľko ráz a zagúľala sa k nízkej ohrade. Tu ju Sparťan chytil a vzal pod pazuchu. Kyjak zložil kuker a v bielych rukavičkách zatlieskal s obecenstvom.
—— Pán otec slečny Želmíry? —— počul Petrovič otázku. Obrátil hlavu smerom k slovám. To sa Dubec spytoval, a akoby bolo isté, že to druhý byť nemôže, zablahoželal a fúzy mu od radosti vyskočili. Ukázali sa spod nich malé, zafajčené zuby. Vykrámil, že slečnu už pozná od nehody s prevrhnutou bričkou.
Poslanec vedel o nehode, vedel aj o známosti od dcéry a od tetky. „Mal som sa mu hneď vtedy poďakovať,“ vyctil sa a napravil zameškané:
— Želka sa vtedy nadšene vyjadrila o vás, pán generálny direktor. Ja vám týmto tiež ďakujem, srdečne ďakujem, dosť oneskorene síce, ale nemal som šťastie vás poznať.
Sadli si bližšie k sebe.
— Elegantný výkon, — oduševňoval sa Dubec. — Pôvabné, veľmi dobrá myšlienka.
Petrovič si šúľal bradu prstami. Dobre mu padla Dubcova pochvala, tým lepšie, že to direktor skôr sebe hovoril, akoby sa unášal bez ohľadu na otcovu prítomnosť.
— Krásne. Veľkolepé, — vychádzali z neho slová celkom zreteľne, — neľutujem, že som prišiel, pôžitok!
„A ja som jej skoro zakázal,“ vyčítal si poslanec, pozerajúc na ihrisko a počúvajúc tlmené, pochvalné slová. „Predstavím ho i žene,“ umienil si, „veď je to celkom slušný človek… Čo tá tetka nahovorila… Držibaba lakomá! Pre niekoľko korún spraví Lucifera z najmilšieho človeka.“
Prišla mu na um i kauza. Dubec c/a Dubec. Teraz by bola príležitosť dozvedieť sa, či nezabudol na svoju dcéru Aničku. Nie, teraz nie je vhodný čas na to, keď sa tak krásne vyslovuje o Želke… Ale bola by to istá žartovná dôvera, keby mu tak prezradil, že má žalobu proti nemu. Veď nie vážnu, len takú. Ľudia sa so všeličím obracajú na neho, ako na advokáta. Povie mu, že ho nepoznal, preto vec prijal. Keby bol vedel… Teraz už vie, koho to mal žalovať. Poverenie vráti.
Petrovičovi sa zazdalo, že vidí viac zápasov. Tu nebojuje len Sparta s Herkulesom. Tu bojuje advokát Petrovič s otcom Petrovičom, Anička so Želkou. Ak advokát vyhrá, prehrá otec, alebo ak advokát vyhrá, vyhrá Anička a Želka prehrá prípadne Dubca, ktorý sa ako i teraz vidieť, o nu zaujíma. Bolo by treba zistiť, či sa vážne zaujíma. Ak sa vážne zaujíma, bolo by sprosté žalovať ho. To je potom Dubcovo vrecko a jeho vrecko — jedno vrecko, azda si len nebude vlastné vrecká vyvracať.
Želke podali biely plášť dvaja hráči, jeden v bielom trikote s červenými nohavicami, druhý v červenom trikote s bielymi nohavicami, a jeden z ľavej, druhý z pravej strany odprevádzali ju na tribúnu s hodnostármi. Tam mala rezervované miesto neďaleko viceprezidenta, ktorý, tlieskajúc, sa jej poklonil nadvihnúc sa trošku z fotela a nevediac sa rozhodnúť, či má vstať a poďakovať sa za pekný výkon, či stačí len nemý pozdrav s úsmevom.
Keď uvážil, že slečnu vlastne nepozná, a pravda, nik sa nedomyslí, aby mu ju predstavili, lebo veď športovci nevedia, čo sa patrí, uspokojil sa s nemým, príjemným pozdravom.
Začal sa riadny zápas.
„Sprosté dievčatisko,“ nepratalo sa Petrovičovi do hlavy, že si nesadla z tejto strany, blízko Dubca, a nevyužila takú príležitosť.
Dubec sa zďaleka Želke poklonil. Ona mu veselo pokývala hlavou, ako starému známemu…
— A ja som chystal na vaše vrecko atentát, — vyrútilo sa z Petroviča, azda preto, že zamĺkli a žiadalo sa o niečom hovoriť.
— Žena? — spýtal sa Dubec a prekvapil Petroviča, že je tak blízko k pravde.
— Nie. Dievča.
— Dcéra Anna?
Poslanca hodilo o operadlo stoličky. Onemel. Len v mozgu mu zabľabotalo: „Ako ten človek vie hádať!“ Krk mu stuhol, nevedel ani hlavu spustiť na znak súhlasu. O uši mu brnkali slová, že je vec v poriadku, nebude treba žaloby ani atentátov, peniaze sú pri súde ako sirotský depozit. Na dievča sa síce zabudlo, ale keď pani Miklasová bola u Mahulieny a žiadala predloženie domácich matrík, vysvitlo, že sa Anna nevedie ani v jednom kalendári, lebo sa celkom osobitne manipuluje a jej prichodiace mesačné sumy sa ukladajú na knižku pod menom Mahuliena Činčarová.
— Odkladalo sa minimum a nazbieralo sa asi sedemdesiattisíc. Mahuliene som všetky matriky odobral. Teraz ich vedie hlavný správca. Mahulienu som poveril, aby dozerala na kravy a mlieko.
— A dcéru nechcete vidieť?“ kĺzalo sa s prekážkami z Petrovičových úst.
— Celá vec mi prišla nevhod. Bol by som mal celkom iné záujmy. Nateraz vážne. Dosť bolo mládeneckých kotrmelcov. Chcel som ešte jeden, posledný kotrmelec, aby som si alebo väzy zlomil, alebo už šiel raz po zemi takým, viete, rodinným, občianskym krokom… A odrazu, práve teraz, vyhupne z minulosti, z tmy akési dievča, ako moje ľahtikárske svedomie, a zvíri vo mne všetky moje hriechy… O dievča sa chcem starať, ale teraz by som ho rád zo svojho života „slávnostne vykopnúť“. Prekáža mi.
— Slávnostne vykopnúť? — vytrčil bradu Petrovič.
— Nuž, keď chcete, vyradírovať zo života. Preto vravím „slávnostne vykopnúť“, lebo to súvisí s dnešným slávnostným výkopom.