Petrovičovi sa rozbrieždilo v hlave. Ten vážny záujem by mala byť jeho dcéra. Tak je všetko v poriadku.
— Prosím vás, pán poslanec, nehovorte o tom slečne. „Celkom iste, celkom iste,“ vychádzalo slniečko z úsvitu.
— A veď ona o všetkom vie, — cedilo sa svetlo z myšlienok poslaneckých.
— Tak je amen.
— Nie, to je ešte len prvá pesnička.
— Myslíte?
— Celkom iste, celkom iste.
Petrovič sa stal horiacim slnečným stĺpom, blyšťal sa celý a vyrozprával všetko, čo vedel o Aničke a o komisárovi Landíkovi: boli raz dvaja zaľúbení, ktorí nič nevideli, len seba…
Medzi obecenstvom, ktorého bolo na desaťtisíc, díval sa na slávnostný výkop i dr.Landík. Nebol taký zaľúbený, žeby nebol nič videl. Veľmi dobre videl slečnu Želmíru Petrovičovú. Dávno nebol s ňou. Od posledného spoločného „krčného cvičenia“ alebo „telocvičných bozkov“, ktoré tak dobre vypozoroval a potom nehanebne prezradil papagáj Lulu, len dva razy bol u nich, i to nie v súkromnom byte, ale v kancelárii „drahého ujčeka“, kde sa s ním radil o volebných veciach, keď žiadal smernice pri rečnení na dedinách, a druhý raz, keď zakročoval v prospech Mikesku, aby ho pán predseda nevyfrčkoval z tajomníctva preto, že sa opovážil kandidovať Rozvalida. Zároveň upozornil, že drahý ujček sľúbil v záujme tohto nešťastníka prehovoriť s pánom predsedom, že azda najlepšie bude, keď ho menujú ako finančného znalca do krajinského výboru, alebo aspoň do okresného v Starom Meste za sedliacku stranu, ktorej bol a je najoddanejším prívržencom. Že by bolo lepšie ho menovať do krajinského, lebo tu sa platí členom za jedno-dve zasadnutia mesačne tritisíc korún, čím by sa nielen mravne, ale i hmotne reštauroval. Pri tejto intervencii sa správal ujček k nemu veľmi chladne a zvysoka. Spomenul, či je Rozvalidovi nie dosť, keď mu vedie dva procesy zadarmo a ani nepýtal od neho preddavok na kolky. Posmieval sa, že ako vidieť, je to Rozvalidovi nie dosť, a bude teda hľadieť, aby mu poslala strana do daru automobil.
Urazený Landík sa na tento výsmech bez slova zvrtol a nechal ujčeka tak. Sprotivil sa mu a predsavzal si, že jeho dom už nikdy viac nenavštívi a tohto namysleného chlapa o nič nepožiada.
K tomuto rozhodnutiu pridalo váhy i jeho nešťastné stretnutie so Želkou. Zašiel s ňou do Čínskej cukrárne, kde chodievali na mrazivo a pofajčiť si štrnásť-pätnásťročné dievčatá namiesto náboženských hodín. Nemal čo chodiť. Bolo to po „užších voľbách“, pri ktorých volila Anička a kde jednohlasne vyhral. Vtedy kávu nedopil Mikeska, v Čínskej cukrární nedopil on. Tam ju nechal i so smotánkovou čiapočkou a s tvarožníkom. Tak sa nahneval na Želku ako predtým na jej otca.
— Budem slávnostne kopať, — chválila sa mu.
— To nebude veľmi estetické, — zmrazil ju, — už kopaniu by mali ženské dať pokoj. Svedčí im to ako lastovičke mamutie nohy.
— Nevidela som takú lastovičku.
— A ja kopajúcu ženskú.
— Kopať je len vám dovolené, najmä ženské.
— Ktože kope ženské?
— I ty.
— A to už ako? Videla si ma?
— Na svojom tele pocítila.
— Kopal som ťa?
— Kopal. Mňa v Starom Meste a tú druhú tu, v Bratislave. V Starom Meste sa lopta volala Želka, a tu v Bratislave sa volá Anička… Čo si ma bozkával? —— zasipelo v nej, —— keď si už mal zohratú hru?
Landík fúkol nosom. Nevedel hneď, či to má byť vážna výčitka, či žartovné prekáranie. Zahanbil sa, že vie o Aničke. Ale sa hneď i napomenul, že sa nemá prečo hanbiť. Nebude tajiť, rozkázal si. Chcel vec vážne vysvetliť, ale Želka nahnevane šuškala:
— A čo si ju bozkával, keď si sa hral už so mnou? Áno, hádžete nás o zem, kopete do nás, vše sme v povetrí a nevieme, kde padneme, do ktorej bránky vletíme. My sa tiež musíme naučiť, aby ste nás cítili, lietali a padali, ta s vami do bránky, končiť starú a začať novú hru
— Gól, — zavolal jej do ucha, — čím viac gólov, tým istejší putujúci pohár.
— Tak, Janík môj. Koniec našej peknej hry. Ostaň len pri svojom okrúhlom predmete. Nech sa lopta volá —— pani Landíková. Moja pri slávnostnom výkope: pán Landík. To teda kopnem, a ty vyletíš. Zo srdca kopnem, zo srdca vyletíš!
Landík sa začal hnevať nad toľkým horlením a toľkou falšou. „Okrúhly predmet“ ho zažal. Vyčítal jej, že nebola lepšia. Ona sa hrala s ním od začiatku. Mala vždy okolo seba plno strelcov, on nebol v mači ani štopľom na jej podošvách. Gúľal sa v prachu medzi nohami, alebo pozeral za plotom cez dierku, spoza dosky, z ktorej vypadla hľúza, na strom musel, aby videl jej unfair hru, lebo mu nebol dovolený prístup na ihrisko… A tak teda „papá!“
— Papá! — ozvala sa. — Choď si len za svojou kuchárkou. Rovný s rovným!
Želka nakrivila bradu, ako čo by jej šlo do plaču. Pomstila sa za neveru.
Landík očervenel od hnevu nad slovíčkami „kuchárka“ a „rovný s rovným“. Aká panská prázdnota. To by nebol od nej očakával. Také jemné dievča, a taký škrečiaci vulgárny výbuch. Kvapôčka žlče, a máš škvrnu na celej politúre.
O čo panskejšia je Anička!
— Len aby si neprišla do rodiny s tou kuchárkou, —— hodil jej do oči ako kameňom.
— Skrze teba?
Chcela sa opovržlivo zasmiať, ale Landík hodil ešte jeden kameň.
— Nie. Skrze Dubca.
Spurne odišiel.
Teraz sa díval na slávnostný výkop.
Keď videl, ako sa Želka prikrčila, po chlapsky rozkročila, oprela rukami o holé kolená a s vysunutou, ostrou bradou sa dívala za letiacou loptou, odvrátil sa a pošiel medzi stojacimi k východu. Bolo mu odporne na duši, ako keď človek zazrie protivný obraz, vidí hnusný výjav, alebo číta odpudzujúcu, mrav a krásu urážajúcu kapitolu. Zošpúlil ústa a jeho pery vycrkli slinu, ktorá sa mu nakopila nad jazykom.
„Vykopla si ma so srdcom zo srdca, chvalabohu. Koniec hry s tebou. Zostala mi na zemi Anička. Okrúhly predmet. Milá loptička. Ju vezmem pod pazuchu, k srdcu pritisnem. Lopty sa nielen kopú, ale i k prsiam tisnú, v rukách nesú,“ vraveli potichu jeho myšlienky.
25. Macocha
Prešiel rok.
Na Vlčkovu ulicu sa spustila mokrá jesenná hmla. Sadla si a sedela od rána do večera, sťa stará, nehybná baba v deravom, popolavom vlniaku, Skrývala do neho záhrady, trávniky, stromy a domce. Oblizovala ich a od jej jedovatých slín všetko vlhlo a vädlo. Z obrastených stien starých víl padalo červené lístie, ostávali na múroch len hrčky bobuliek a tenké vlákna, ako prekrvené žilôčky na vráskavom tele. Briezky schudli. Sypali sa z nich ohorené hrčky a na tenkých konárikoch, ako na nitiach nastoknuté perličky, svietili kvapky. Kry ruží už obliekli do kabátov, postavili im klobúky alebo ich pozohýnali ako starcov s hlavami do zeme. Pod strieborné haluze smrekov tisli sa onemené drozdy a na holých kamenných ohradách klebetili pred spánkom vrabce.
Chytro sa zvečerilo.
Do bytu mladej vdovy Estery nasťahovali sa mladomanželia: Landík a Anička.
Bolo päť hodín. V izbe prebleskúval len oheň z kachieľ cez mrežové dvierka. Svetielka, ako malé šedivé mačatá s ohníkom v očiach, behali po dlážke, krbáľali sa, oškĺbali, sadali k nohám, štverali sa na kolená, túlili k telu a priadli.
Do tohto pradenia potichu a spokojne rozprával Landik:
— Tu predtým bývala pekná, mladá vdova. Presťahovala sa do lepšieho bytu. Nechtiac zavinila domácu vojnu. Nie tak ani ona, ako mizerná tisícka, ktorú zasadil ujček medzi kaktušteky. Pani Estera ju šla vrátiť. Bohvie, prečo šla osobne, a neposlala ju poštou. Bohvie, prečo ju niesla v obálke. Bohvie, prečo bola v obálke nielen tisícka, ale i poďakovací list. To sú záhady. Chyba bola, že poslanec nebol doma. Ešte väčšia chyba, že pani Esteru prijala pani Ľudmila. Velikánska chyba, že pani Ľudmila vzala od nej obálku a že pani Estera nepoznala svoje vlastné plemeno a obálku vypustila zo svojich pekných rúk. Možno, že to nebolo len tak: „Nech sa páči. Ráčte!“ ale: „Dajte to sem!“ s prípadným pohybom žiarlivosti. No chyba na kvadrát bola v tom, že pani Ľudmila obálku otvorila. Tisícka ako tisícka. Len to písanie! Tá vďaka!