— Pán komisár, — zafufnal už nie úctivým a milým hlasom, ale akýmsi prestydnutným, zachrípnutým, ako čo by mal nádchu, — povinný som vám vyčítať nedbanlivosť v úrade. Vy ste sa medzi desiatou a jedenástou predpoludním, teda v úradných hodinách, prechádzali za mestom na lúkách.
Vytiahol z vrecka žltú knižtičku a spytuje sa ma, či je to pravda.
— Pravda, — poviem.
— Paragraf dvadsiaty ôsmy… Úradník je povinný presne dodržiavať predpísané úradné hodiny.
A udelil mi „výstrahu“. Nuž tak. Taký je náš starý.
9. Vypočutie
Na túto historku myslel dr. Landík, keď vstupoval do predizby, susediacej s kanceláriou náčelníka. Tu čakávali stránky, ktoré chceli k „hlave“. Oficiál Sakulík ich prijímal. To jest vydával číslované „audienčné lístky“. Značil do ich rubrík meno nešťastníka, odkiaľ je a v akej veci prichádza, aby ich potom jedného za druhým oznamoval náčelníkovi, či ich prijme alebo nie. Vpúšťal ich ako ovce do košiara a vypúšťal po audiencii na zdravé povetrie.
V predizbe bol len Sakulík. Stránok nebolo. Sklonený nad rubrikovaným hárkom, prenášal písomne starý úradný popolník z izby číslo 5 do izby číslo 7. Komisár Novotný, ako sme už povedali, nefajčil a Landík áno. Bolo treba preniesť tento drahocenný kus úradného náradia od Novotného k Landíkovi, nielen „de facto“, ale i „de forma“, čiže na papieri, čo je oveľa významnejšie. Práca to nebola taká ťažká, a preto Sakulík stačil myslieť i na iné. Rozmýšľal, že od prvého bude azda dosť jeden kúštik Schichtovho mydla na tri mesiace, a nie na jeden, ako bolo dosiaľ. A keď už kážu tak gazdovať: nie päť pier, ale jedno stačí. Nebudú sa dávať dva tégliky vosku, ale jeden… Potrebujú si milostiví páni za každým riadkom plačkať ruky vo vode?… Pero, keď sa riadne utiera, trvá i mesiac i dva… Vosk kydajú, ako čo by to bol hnoj… Práve bol pri metlách a chcel prachovky strihať na menšie, keď ho prerušil v ekonomických myšlienkach Landík:
— Je starý dnu?
Oficiál vyskočil, že ho hneď oznámi, ale Landík ho zadržal.
— Akej je vôle?
— Iam proximus ardet Ukalegon, — zacitoval Sakulík, — na stolíku má žltú knižtičku.
Žltá knižtička bola služobná pragmatika.
— Zlý znak, — mienil Landík.
— Zlý, — potvrdil oficiál a vošiel k starému.
O chvíľu vyšiel a nechajúc za sebou dvere otvorené, s poklonou na ne ukázaclass="underline"
— Nech sa páči. Pán okresný náčelník ráči čakať pána komisára.
Landík vstúpil. Náčelník na pozdrav ani nezaďakoval, ani rukou nekývol, ba ani len hlavu nezdvihol. Schválne sa pohrúžil do práce. Ako čo by bol vietor zavrel dvere alebo holub zahrkútal na podokenníku a vrabec zaťukal zobáčikom na plechu výklenku.
Sedel vo veľkom koženom foteli a komisár videl len špinavé temeno s riedkymi vlasmi za širokým barokovým písacím stolom a pred temenom ohromný dvojitý mramorový kalamár, hneď pri ňom mramorový stĺpik a na stĺpiku lampu so zeleným hodvábnym tienidlom, mosadzný kalendár, na ktorom sa krútili čísla dní a zamieňali mesiace, ak Maťko nezabudol zvrtnúť patričný šrôbik, bronzovú sošku „Nedáme sa!“ a strieborného jazdca s vyžlou — všetko dary zamestnancov úradu a notárov okresu, tu na meniny, tu na narodeniny, tu na päť—, tu na desaťročné jubileum, ako prišiel do okresu, tu na krst jeho prvej dcéry, druhého synčeka.
Náčelník usilovne písal čosi na koženej podložke, tiež novoročnom dare ktorejsi firmy s papierom. I plniace pero, ktorým písal, daroval mu dodávateľ písacích strojov.
Landík hľadal žltú knižku. Tam bola pri podnoží sochy „Nedáme sa!“. „Čo to píše?“ myslel si. Videl diárium, na ktorom boli jednotlivé dni rôznofarebne počarbané. Sem sa zapisovalo, čo treba robiť v ten a ten deň, na akú schôdzku treba ísť, do akej komisie sa dostaviť, komu vrátiť návštevu, aká a kde bude paráda, oslava, tryzna, prednáška, čaj, lehota, termín — v pondelok, stredu, piatok — a aby to čerti brali, najviac v nedeľu. Náčelník i tu mal praktický systém. Oslavy a parády zapisoval vždy červenou ceruzkou. Červená farba je znakom radosti. Prednášky označoval zelenou — znak nádeje, že sa niečo naučí. Návštevy a tryzny atramentom — farbou čiernou, to znamenalo stratu, návšteva stratu času, tryzna stratu zaslúženej osoby, teda farba smútku. Schôdzky, komisie, termíny, lehoty značil obyčajnou ceruzkou, ako veci každodenné, do úradu patriace. Bolo treba len do diária pozrieť a vedel všetko.
Landík stál neďaleko obloka a bavil sa s kystkou ťažkých plyšových záclon. Najprv rozmýšľaclass="underline" Ozaj, akou ceruzkou je on poznačený v diáriu, ale zbadal, že cez obloky lepšie vidieť na námestie ako u neho, a táto okolnosť dala jeho myšlienkam iný smer. „No, pravda,“ myslel si, „náčelníkovi ich umyjú, mne nie.“ Tento rozdiel ho prinútil, že sa začal zabávať na veľkom rozdiele medzi jeho pracovňou a touto. „Baroková knižnica, u mňa etažérik… Veľké stojacie hodiny… Kyvadlo sa hýbe vážne ako on… U mňa sú len také okrúhle — kuchynské, dobré pre komisára… Veľký červený koberec, kožené anglické fotely, diván a nad ním hlava štátu v oleji, maľovaná miestnym umelcom…“
Necítil závisť, len urážku, že ho náčelník nebadá a nechá čakať, ani ho neponúkne, aby si sadol. Náčelník je radca, a on len komisár. „Len dve priečky na úradnom rebríku, a ako sa nafukuje. To kvôli autorite musí dať cítiť rozdiel… Maťko nepozdraví, tento nezaďakuje za pozdrav… A tam u mňa babylonská veža písem čaká… Zabudol, že som tu?“
— Tu som, pán náčelník, — hlásil sa ešte raz, ale šéf ani okom nežmurkol, len ho zahriakol úsečným:
— Dobre. Počkajte!
Chcel mu odseknúť, že mu práca stojí a že ju nie on — náčelník, ale on — Landík, musí spracovať. Kým on — náčelník, rozmýšľa, akou ceruzkou má zaznačiť sprosté divadelné predstavenie, on — Landík, vybaví akt. Že by bolo treba byť konzekventným v pedantnosti: nemrhať časom svojím a nekradnúť čas druhému, byť zdvorilý i voči podriadeným, a nielen voči členom Národného zhromaždenia, všelijakým tým politickým sekretárom a nadriadeným hlavným radcom, kontrolórom a revízorom, nebrať tie rozličné kalamáre, lampy a sošky od „kolegov“ a potom sa im takto odplácať… Veď všetku tú krádež a neslušnosť zakazuje tá žltá knižka, s ktorou bude onedlho operovať a citovať z nej paragrafy… Prečo ľudia nemajú radi úrady a úradníkov?
Len preto že sa niekedy stretnú so zachmúrenými, chladnými, namyslenými, nczdvorilými ľuďmi, ktorí nevidia, necítia, nepočujú, a ty si im iba akousi čiarkou v povetrí, kusom priezračného skla, na ktorom nehodno stratiť teplý a príjemný úsmev. Ten príjemný a teplý úsmev chýba úradníkom, preto je v úradoch ešte nepríjemnejšie ako na cintoríne. Tam na kameňoch je aspoň písmo o láske. Úradné tváre sú kamene bez písma. Strasie ťa…
Pán šéf konečne zložil plniace pero a vzal červenú ceruzku, aby zaznačil do diária, že v nedeľu bude pätnásťročná oslava založenia miestneho kultúrneho spolku Besedy, jubileum dvadsaťpäťročného trvania Katolíckeho kruhu. Ráno o deviatej slávnostné bohoslužby, o jedenástej slávnostná akadémia s prívetmi hostí, o jednej slávnostný obed, o ôsmej večer slávnostné divadelné predstavenie. Musí zasa chystať reč. A to zasa v nedeľu… „U nás je nedeľa najrobotnejší deň, celkom proti zákonu. Všetko pozatvárané, len ty aby si sa plahočil,“ myslel si pán náčelník a chcelo sa mu posťažovať si Landíkovi, ale s tým musí dnes prísne zatočiť.