Temeno sa zdvihlo a ukázala sa tvár s kostenými okuliarmi na očiach. Široká, červená, v šedivastej brade, s hlbokou vráskou na čele a s výrazom, ako čo by všetko okolo smrdelo. Vrchná pera zdvihnutá k nosu, nos skrčený, široký a okrúhly, kryl fúzy, z ktorých trčali iba konce, namastené a vykrútené dorovna. Zdalo sa, že vyrastajú z nozdier. To bola tá tvár, ktorú videl vtedy, keď sa raz pri odprevádzaní Hany stretli na chodníku. I vtedy mu všetko smrdelo.
Náčelník posotil okuliare na čelo a začal prísne:
— Neusadím vás, len ja budem sedieť. Vy ste teraz delikvent. Aké máte svedomie?
— Ako krištáľ.
— S mušacincami.
— Pardon!
— Ešte nie. Najprv vás vypočujem a potom bude pardon alebo nie.
„Však je hlúpy,“ myslel si Landík.
Náčelník pokračoval. Naklonil sa nad akýsi papier a opätovne spustil okuliare na nos.
— Prišlo anonymné oznámenie na vás, pán komisár. Vyšší úrad ho postúpil mne, predbežne, aby som vec vyšetril, vás vypočul a podal správu… Ani by som neveril, ale videl som sám na vlastné oči… Myslel som vtedy, že je to nejaká vaša známa, miestna inteligentná dáma… Ako sa pamätám, zdala sa byť veľmi inteligentná… A vy chodíte za slúžkami, znepokojujete ich na ulici, prenasledujete, zvádzate, kazíte im budúcnosť, robíte verejný škandál, napádate poctivých remeselníkov palicou…
Brigantík čítal výrazy z aktu, podčiarkujúc ich belasou ceruzkou. Azda preto belasou, lebo si mysleclass="underline" „Počkaj, Landík, veď ty obelasieš!“
Landík zdúpnel.
„Tolkoš!“ bola jeho prvá myšlienka. Chcel hneď protestovať, ale šéf zdvihol dlaň na znak toho, aby počkal.
— Počkať! Teraz ja hovorím.
Natiahol ruku za žltou knižkou, ktorá ležala na stole. Roztvoril ju a čítaclass="underline"
— Paragraf dvadsiaty štvrtý. Úradník má v službe i mimo služby dbať na stavovskú vážnosť, vždy sa správať v súhlase s požiadavkou disciplíny a všetkého sa vystríhať, čo by mohlo zľahčiť úctu a dôveru, ktorú jeho postavenie vyžaduje. — Zložil knižku a hľadiac na Landíka, opätovaclass="underline" — Teda dbať na stavovskú vážnosť, — zdôraznil, — vystríhať sa všetkého, čo by mohlo zľahčiť úctu… Vy chodíte za slúžkami, znepokojujete ich na ulici, vyhrážate sa mäsiarovi Tolkošovi palicou, chytili ste ho, sotili, až sa prevalil cez stoličku… Vy chodíte a pijete po krčmách s mäsiarmi, bijete sa s nimi — pre slúžku, ktorú si chce poriadny remeselník vziať za ženu, konkurujete s ním v láske a chcete ju zvábiť…
Landík stál spočiatku stŕpnutý. Počúval, a čím ďalej, tým väčšmi sa mu uľahčovalo. Neistota prestala. Veď mohli naklebetiť ešte hroznejšie veci. Proti tomuto obvineniu sa ľahko obráni. Už ho nemrzela Hana, len Tolkoš ho napĺňal hnevom. „Je to len podliak“ nadával mu v duchu.
— Čo na to poviete? — spýtal sa náčelník.
— Čo poviem? — začal váhavo. — Po prvé. nechodím za slúžkami, ale som odprevádzal istú — kuchárku.
— Kuchárku Hanu Myšíkovú?
„Teda Myšíková sa volá?“ pomyslel si. „Myšíková, Myšíková,“ opätoval si v myšlienkach, aby nezabudol. „To je ako od myši.“
— Áno, — povedal nahlas, — Hanu, kuchárku, čo slúži u direktora banky Rozvalida, tú, s ktorou ste ma ráčili, pán šéf, stretnúť.
— Súhlasí.
— Odprevádzal som ju, netajím. To je nie to, že som chodil za slúžkami. Chodiť za slúžkami môže byť svinstvo a znevažovanie stavu. Chodiť s jednou po ulici môže znamenať vážny úmysel. Môžem si ju predsa vziať za ženu.
Šéf zalomil rukami.
— Štátny úradník a slúžka! — vyskočil náčelník spoza stola. — To znamená vždy svinstvo. Kto by uveril, že chodíte preto s ňou, lebo si ju chcete vziať za ženu? A chcete si ju vziať? — spýtal sa posmešne, krútiac okuliarmi v prstoch.
Stál za stolíkom a hľadel posmešne na Landíka.
— Nie.
— No tak.
Znova si sadol. Landík rozprávaclass="underline"
— Chcel som demonštrovať za rovnosť.
— Čo?
— Demonštrovať za rovnosť.
— Nijaké demonštrácie nestrpím, — nepochopil náčelník.
Landík rozpovedal, že to nebola demonštrácia masy, ale jednotlivca, nie demonštrácia hlučná, s vyzývavými heslami, ale tichá, s nevypovedaným, len naznačeným mottom. Vyrozprával, ako sme to už opísali, že istý mäsiar Tolkoš onačil sa prejsť po ulici s kuchárkou Hanou Myšíkovou preto, lebo je len kuchárka, a on známy mešťan a remeselník. „Honor“ mu vraj nedovolí. Pohoršili by sa vraj ostatní v meste a nebrali by u neho mäso. Hana sa mu ináč páči i za ženu by si ju vzal, ale ten „honor“, ten „honor“ mu to nedovolí.
— Nechcel som vysvetľovať, že mäsiari neboli nikdy honoraciori, a darmo by som bol vysvetľoval, lebo viem, že každý taký malomešťan je nádoba pýchy. No, reku, ja ti ukážem príklad. Som politický komisár, doktor práv, štátny úradník, ja tvoju Hanu odprevadím navidomoči všetkých a budem odprevádzať každý deň…
— Vy si s ním tykáte?
— Áno.
— Je vám rodina?
— Nie.
— Nerozumiem.
— I to bolo kvôli rovnosti… Odprevádzať ju budem, reku, od tvojej jatky až do domu direktora banky, kde slúži. Pochyboval, že to urobím. Urobil som. Začal žiarliť. Vravím mu: „Odprevádzať ju budem za týždeň, ale ak ťa uvidím raz s ňou za vidna na prechádzke, hneď odstúpim, lebo mi to bude dôkazom, že si pokoril svoju sprostú pýchu…“ A on, namiesto toho, aby sa s ňou poprechádzal, v žiarlivosti píše anonymné listy mojej matke, dievčaťu a ohovára… Keby som bol vedel, že ma oznámi i úradom, bol by som mu vypálil i zaucho, a nie len pohrozil sa paličkou, pred ktorou, v strachu cúvajúc, zavadil o ťažký fotel a prevalil sa. Podliak!…
— Nechajte si svoje výrazy, — zastavil ho náčelník, — mäsiar bol úzkostlivejší na svoj stav ako vy.
— Sprostejší, pán šéf.
— Neviem… Je to predsa len slúžka.
— Poriadne dievča.
— Slúžka.
— Pardon, pán šéf. Pracovníčka, domáca pomocníčka. Slúžok ani niet, podľa zákona niet.
— Slúžka, hlúpa slúžka, — opätoval zanovite náčelník a neprestával hlavou vrtieť od údivu.
— Múdre, vtipné dievča, keď i slúžka. My všetci sme sluhovia.
Slúžime bohu, štátu, národu, vlasti, obecenstvu, myšlienke, rodine, kde-komu. Je vždy čosi vyššie, čo nám rozkazuje a čo my poslúchame. Slúžiť druhému! To je najkrajšia ľudská cnosť. Slúžiť len sebe je protivné sebectvo, neresť, choroba, pán šéf, ktorú treba prísne liečiť. Sebectvo treba vytopiť z ľudí, ako sysle z dier, vypáliť ako ranu, čo kazí krv a rozloží celý organizmus na drobné hnilé kúsočky. Ak budeme pestovať egoizmus, zostanú z nás len žravé pavúky, červíky v syre, parazity, streptokoky, bacily, umŕtvujúce živiace šťavy. Bude to štát intrigánov, zlodejov, defraudantov, úžerníkov, zabijačov, chamtivých naničhodníkov, ktorí nepoznajú nič iné, len seba…
Brigantík sa oprel o operadlo fotela, vystrel nohy pod stolík a s polootvorenými ústami vytreštil oči na Landíka, čo sa mu robí.