— A zákon chce zotrieť pojem sluhu, ako čo by to bolo zahanbujúce byť sluhom, — lialo sa Landíkovi z úst. — Chce urobiť z každého pána. V živote sú najväčší páni najväčší sluhovia. Minister-premiér väčšmi a viacej slúži ako vy, pán šéf, vy ste teda väčší pán ako minister
— Zmätok pojmov, — prerušil ho náčelník. — Panstvo sa určuje podľa moci. Čím väčšia moc, tým väčší pán. Čím viacej pánov máte nad sebou, tým ste menším pánom…
— Sluhom.
— Pánom.
— Teda pánom… Ženiete vodu na môj mlyn, pán šéf, Hana je teda podľa vás paňou, menšou paňou, ale paňou…
— Slúžkou, — nástojil náčelník.
— Teda slúžkou… Kruh jej moci je malinký, ona je len také ohnivko v retiazke, ale zato kto má dlhšiu retiazku s viacej ohnivkami, nemá sa prečo zvysoka dívať na ľudí s kratšou retiazkou s menej ohnivkami… A keď je už o panstve reč, tým je panskejší človek čím je nepanskejší. Čím viac sa zohýna k tým, ktorí sú závislí od čím viac ľudí. Čím väčšia závislosť od ľudí, tým viac nepriateľov, tým väčší pocit slabosti, a takým treba čím viac pomáhať, to je to — panstvo. Najväčšia slabosť — najväčšia služba — najväčšie panstvo.
V Landíkovi už vrelo, že ho náčelník neusadí. Musí pred ním stáť ako pred trestným sudcom. A sám sudca je rozvalený vo foteli, krúti okuliarmi medzi prstami, vystiera, krčí nohy, prehadzuje ich, prevaľuje sa raz na pravý, raz na ľavý lakeť, ako mu je pohodlnejšie, dvíha vrchnú peru k nosovým dierkam, vraští nosom, a on musí stáť a spúšťať sa tu na jednu, tu na druhú nohu, aby si uľavil… „Ty si veru nie pán,“ myslel si, „ty kopeš nadol a klaniaš sa niže pupka pred ministerskou čiapkou… Odporný lokaj si, obmedzený svojou povýšenosťou voči menším a otrockou poníženosťou pred väčším, ako si sám… Čím ťa len uraziť?“
Landík sekal, akoby obtínal konáre od pňa, strom od okrasy, nech vidieť holý peň, aký je pustý. Hovoril, že i také zviera zasluhuje ľudskú lásku, a to preto, že jeho dobrobyt závisi len a len od ľudí. Náčelníkovi sa Landíkove reči zunovali. Zastavil ho.
— Sentimentálna kňazská filozofia. Prieči sa prírode. V prírode nieto lásky. Tam je iba brucho, papuľa a žranie, je silnejší a slabší, vrchy, polia, bohatosť, bieda, nijaká rovnosť. Dosť! Zameníme filozofiu skutočným životom a vrátime sa k zákonu.
— Zákon je kaša, — nedal sa Landík, — do ktorej dvaja pľujú: zákon a život. Podľa zákona je osobná sloboda zaručená, a podľa zákona ju možno vziať. Podľa zákona vám môžu majetok vziať, a vy musíte vracať i to, čo ste si statočne zarobili, i vtedy, keď ste to dávno strovili. Podľa zákona je sloboda slova, a podľa zákona musíte držať jazyk za zubami. Podľa zákona je chránená listová tajnosť, a podľa zákona vám budú listy otvárať. Podľa zákona je rovnosť, a podľa zákona jej niet, rozdiely by nemali byť, sluhov niet, ale sú stavy a triedy, sú nadriadení a podriadení. Vy, pán okresný náčelník, vyčítate mi, že choďím za slúžkami, a pre rozdiel, čo je medzi nami, nechávate ma tu stáť už dve hodiny, kým vy pansky sedíte…
— Stop! — vyskočil náčelník, — aký je to tón!
— Demokratický.
— To si vyprosím! Neviete o „úctivosti“ voči predstaveným? Paragraf dvadsiaty šiesty.
— Tam je i o „úctivosti“ voči podriadeným.
— Kuchynské spôsoby! — zasmial sa opovržlivo Brigantík a zafučal ako býk. — Vidieť, že naháňate slúžky.
To Landíka dopálilo ešte väčšmi. Chcel tohto fučiaceho býka do krvi poraniť. Nerozmýšľal a vybľafoclass="underline"
— No, a čo bola vaša milostivá pani? Robotníkova dcéra.
Náčelníkova červená tvár sčervenela do tmava. Nos sa mu ešte väčšmi pokrčil, líca zdvihli a obočie celkom znížilo na oči tak, že mu ich nebolo ani vidieť. To bol výraz človeka, ktorý sa odhodlal na smrteľný úder. Zabiť, zabiť, a to hneď. Ale náčelník udrel iba na stolík, že sa socha „Nedáme sa!“ pohýbala v základoch a strieborný poľovník s vyžlou poskočil.
— Von! — zakričal. — Budem žiadať vyslanie osobitného komisára a vaše preloženie… Nemôžem trpieť v úrade… takého anarchistu, takého… boľševika…
Landík už vedel, že presolil. Teraz už bude vo všetkom hriešny. Spomenúť „nízky“ pôvod milostivej panej, ktorá je ženou „hlavy“ okresu, radcu, náčelníka a predsedníčkou aspoň troch ženských spolkov, bolo od neho nielen mrzké, ale i strašne urážlivé… Amen! Neudržíš sa…
Bez pozdravu vyšiel.
V predizbe sa ho Sakulík spýtaclass="underline"
— Olet?
— Furia infernalis, — povedal Landík.
— Čo je to?
— Pekelná zúrivosť.
10. Minulosť
Tak sa stal z Landíka, bojovníka za rovnosť, anarchista a boľševik. Mohol sa čudovať ako kvočka, keď miesto kuraťa vysedí kačicu, ale sa nečudoval, ako sa nečuduje kvočka. Gazdovia sa čudovali. V tomto prípade náčelník okresu Brigantík. Takto mu vysoliť do očí pravdu? Hneď si i pomysleclass="underline" „Ja ti dám veľmi dobrú, dosť ti bude dostatočná!“ Aby sme boli zrozumiteľní, musíme vysvetliť, že úradníci, ako študenti, dostávajú každoročne svedectvo zo svojej vedy a mravov od jednotky do pätorky. Pán okresný náčelník bol teda dosť zhovievavý, keď sa zastavil pri trojke. Ale to ho nezastavilo pri pomste. Napísal za horúca správu na nadriadený úrad, v ktorej žiadal momentálne preloženie „tohto nemravného a nespoľahlivého komisára“. Okrem toho, ako sa vyhrážal, prosil o súrne vyslanie osobitného vyšetrujúceho komisára, lebo medzi ním a označenou osobou „panuje nepriateľské nedorozumenie“. On, to jest náčelník, sa cíti „podjatým“, čo znamená predpojatým. „Výmer“ prípadného trestu by mohol byť vzatý v „odpor“. Pre túto príčinu, „pokiaľ stáva platnosť §—u 34 pokračovacieho riadu“…
Zazvonil na Sakulíka, aby poslal Margitu. Napísal na koncept červenou ceruzkou „ešte dnes“ a oddávajúc jej akt, povedal úsečné:
— Hneď!
Pritom si položil prst na ústa a dodaclass="underline"
— Pripíšte tam „prísne dôverné“. Alebo, ešte lepšie, sám pripíšem. Ukážte.
Pripísal „prísne dôverné“ a dva razy ho podčiarkol.
— Čakám na podpis! — zvolal za ňou, keď sa už zvrtla a pobehla.
Medzitým Landík rúcal babylonskú vežu aktov, ktorá narástla, kým bol na vypočúvaní. Pre myšlienky, ktoré mu vírili v hlave, pracoval s menšími-väčšími pauzami. Čím viac sa nížila veža, tým boli väčšie krútňavy a zmätok búrlivých myšlienok a jeho práca tým povrchnejšia a nesvedomitejšia.
Spočiatku rozmýšľal o tom, prečo sa ľudia hanbia za svoj „nižší“ pôvod. Povedz pánovi, že jeho otec kydal hnoj a okopával zemiaky, na smrť sa urazí, ako čo by sa každý pod baldachýnom, vo fraku, v bielych rukavičkách a so záslužnými krížmi rodil. I kto má hoci jedenásť konárikov na korunke a v erbe päť zoťatých tureckých hláv s desiatimi zakrvavenými mečmi, môže mu visieť metál pod bradou, na prsiach, na bruchu, trčať spod kabáta a vesty, len nech sa mu páči trošku do minulosti k starému otcovi, k dedovi, k pradedovi, príde k hnoju a zemiakom. Všetci sme boli sedliaci, robotníci, sluhovia … Nemá sa prečo hnevať ten baran.
Že mu povedal pravdu do očí? Povedz pravdu, prebijú ti hlavu. Prestrelil. Nemal to urobiť. Na to je spoločenská lož, čiže spoločenská uhladenosť, aby bol život znesiteľný. Keby sme si všetci hovorili pravdu do očí, nebolo by konca bitkám a súdom… Pravda je ohavná a či ľudia? Ľudia… Byť robotníčkou v tabakovej dielni je predsa nie ohavné. Tak ako je nie ohavné, že Hana je kuchárkou. No, pekné dievča bolo, ako i Hana a vzal si ju. Teraz je okresnou náčelníčkou… „Kuchynské spôsoby! Naháňa slúžku!“ Práve tak, ako on naháňal kedysi svoju Matildu…