Ja som zato ‚anarchista‘ a ‚boľševik‘ — on okresný náčelník… Nemáme hovoriť pravdu? … Aké sme to my len handry, aby sme vždy len utierali prach a špinu, nech je všetko čisté a blýskavé… Taký starý somár…
Landík do večera nadával a rúcal svoju vežu, len čo bol na krátkom obede. Vymýšľal aforizmy staré ako svet. Jemu sa zdali nové. Upokojoval sa, a neupokojil sa. Napokon si umienil, že doma na diváne si to všetko rozloží a objasní.
Keď išiel z úradu domov, stretol sa na polotemných schodoch s pani náčelníčkou. Inokedy zhovorčivá, vľúdna, príjemná, v tvári pekná panička ho vždy pristavila na päť, desať minút, podala mu ruku, pohovorila, a teraz, keď ju pozdravil, ako čo by bola slepá a hluchonemá, nevidela ho, nepočula a nič nepovedala. Prešla popri ňom zachmúrená, s veľkým hrbatým nosom do zeme, a oči sa jej kotúľali po schodoch.
„To jej už ten vôl musel vyrozprávať históriu,“ pomyslel si Landík. „Hnevá sa na mňa… Baran, somár, vôl,“ dunelo mu hlavou. „Keby som mu tak do očí povedal, čo si o ňom myslím! Nie, nemožno pravdu povedať do očí..“
Von bol už tmavý podvečer. Do sparna podúval vietor, ale i vietor bol teplý, neosviežoval, jednako rozhýbal ťažké povetrie. Lístie stromov zašelestilo, smeti sa zdvihli, prach cez námestie utekal, oblaky sa hnali po nebi a zbíjali dovedna. Nebo sa pomaly zatiahlo šedivým oblakom. Bolo pred dlhým letným dažďom bez bleskov a búrok, keď sa neprestajne leje a ani na chvíľku nevyjasní.
Očakávalo sa, že bude pršať zlato z neba. Po ňom všetko poskočí v poli a v záhradách od radosti.
Landíkovi bolo, ako čo by bol niečo stratil. Stratil jasnú a pokojnú oblohu vo svojej vlastnej hlave. Ako to nebo, tak i jeho hlava zaťahovala sa obláčikmi trúchlivých myšlienok už niekoľko dní a teraz, po stretnutí s pani náčelníčkou, zrazili sa obláčiky v šedivú plachtu, z ktorej sa bude ustavične smokliť. Bude nepríjemne, vlažne, blatisto. Ženy vedia odpúšťať veľké previnenia, vraždy, zlodejstvá, zradu na národe, ale neprepáčia ti nikdy, keď sa dotkneš hanlivým slovíčkom ich márnomyseľnosti. Keby mu náčelník i odpustil, urazená pani náčelníčka zmúti čistiacu sa studňu. Ako by ju bolo možno udobriť?
Doma na diváne nie že by sa bol upokojil, ale naopak, znepokojil sa. Na chodbičku mozgu vyskočila matka. To už tak býva, že v smutných a bezradných chvíľach obyčajne príde ti na um matka, aby ti pomohla, ako dosiaľ vždy, a človeku je ešte smutnejšie, že i na starosť spôsobíš jej zármutok, ako neraz za mladi.
Za matkou nečujne vynoril sa i otec, dávno mŕtvy. Advokát v malom meste. Mal pekný majetok, ale prišiel oň. Sestra vravievala, že pre voľby.
— Musíš vystúpiť, Janíčko, — hovorili mu vedúci v strane. — Peniaze daj, veď ti to národ vráti.
Dával, kým mal, vlastné, keď sa vlastné minuli, požičiaval si a požičané dával, až bolo požičaných viac ako vlastných. Národ ho nevyvolil a neplatil. Ale neplatil ani pán fiškál. Úroky sa pripisovali. Keď ich bolo toľko, že nemohol zaplatiť, národovci v banke mu povedali:
— Zaplať si, Janíčko.
Potom upozorňovali:
— Máte zročné zmenky, pán pravotár, urobte si poriadok.
Potom pohrozili:
— Pán pravotár, ak si za osem dní neurobíte poriadok, budeme vás žalovať.
Nasledovali pesničky vždy so silnejším a zbojníckejším refrénom:
— Ak nezaplatíte, budeme vás exekvovať.
— Ak nezaplatíte, bude licitácia.
Ani Janíčko, ani pán pravotár, ani jednoducho pravotár nevládal platiť. Bol už starý a chorľavý. I jeho kancelária taká. Advokátska kancelária starne s advokátom. Bolo treba do nej vziať mladú silu. Našiel sa mladý advokát z rodiny. Ferko Miglec. Prišiel a oživil strnutú kanceláriu, ale v dome zrazu zavládla bieda.
Landík sa pamätá, ako ho matka posielala k mladému advokátovi po korunky na ocot, na múku, na hrozienka. Nezabudne nikdy, ako mladý fiškál s nevôľou siahaval do vrecka a hundraclass="underline"
— Zasa koruna.
Nezabudne ani na to, keď išli posledný raz sená kosiť. Sedeli už na vozíku, keď vyšiel otec na dvor, bez klobúka. Vždy chodil s nimi, vtedy zostal doma. Tých málo vlasov, ktoré mal na hlave, dvíhal mu vietor. Ešte i na zakyckaný čierny kabát sa pamätá. Stál na dvore akýsi zhrbený, smutný. S kyslým úsmevom im kýval rukou. Vtedy mu prišlo otca veľmi ľúto. Spomenul si: „Kde je otec, čo s nami prehadzoval skalky ponad strechy a pasoval sa so susedom kováčom na kolkárni, v horách robil dymníky a preskakoval ich s nami, s chlapcami?“
Na lúky sa vtedy nedostali. Zastavili sa u strýka. Strýko ustarostený. Stryná v plači. Tajomná, tichá reč, šuškanie a potom nárek. Všetky ženy plakali, a najväčšmi matka. Čosi strašné sa stalo. Chlapča začalo chápať. Hory, hole, majetok, čo mal otec, predali. Nemali na lúkách už čo robiť.
— Všetko, všetko nám vezmú, — horekovala matka.
— I Fuksa s Kešeľom? — spytoval sa chlapec. Matka prikývla.
— I parádny koč?
— Ten prvý.
— I somárika Miška?
Matke ešte hojnejšie vyhŕkli slzy z očí.
Viac sa nespytoval. Vedel všetko. Dovtípil sa, že otec preto nešiel s nimi.
Prišla otcova choroba, dlhá, neznáma, nevyliečiteľná. Ležal, chudol a chudol. Nemohol vykonávať ani úlohu dozorného povereníka po filiálkach ktorejsi banky, čo kedy-tedy ešte donieslo niekoľko korún do domácnosti. Pozbavili ho i tohto miesta. Tisol sa druhý, mladý a zdravý. Umieral, keď mladý advokát Miglec, naštepený na landíkovskú kanceláriu, prešiel s celou kanceláriou do druhého domu a osamostatnil sa. Nemusel viac dávať ani korunky na ocot.
Bolo to niekoľko dní pred smrťou, keď prišiel k otcovi predný činiteľ a direktor peňažného ústavu, ktorý odpredal otcov majetok, a ponúkol umierajúcemu desať korún na bežné trovy.
— To národ vracal volebné trovy, — smiala sa trpko sestra, keď to rozprávala. — Otec ich neprijal a umrel.
Pamätá sa i na pohreb. Chodil vtedy do štvrtej gymnaziálky. Najväčšmi mu bolo ľúto, keď videl mladého advokáta Migleca na pohrebe. Rozplakal sa tak usedavo, že musel odísť, aby nerušil svojím vzlykotom pohrebné obrady. Ušiel na záhumnie a tam sa vyplakal. Plakal nad nevďačnosťou ľudí.
No jednako nevzali všetko. Matka bola dcérou bohatého obchodníka a dostala veno. Za tieto peniaze otec kúpil pozemok a vystavil dom. Na šťastie bol zapísaný na matku. Tak zostal dom, veľká zeleninová záhrada pri ňom a kus poľa za domom. Z domu si ponechala matka jednu izbičku a zeleninovú záhradu. Ostatok domu a pole dávala do prenájmu a z toho i sama žila, i synov dala študovať. V malej izbičke pristavili ku kachliam sporák, a tu sa i varievalo, i pralo, i bývalo a spalo. Kedysi hlučný, otvorený dom zostal bez návštevníkov. Neprišla ani rodina, hoci matka mala päť sestár, dobre vydatých a majetných. Ani jedna nepomohla okrem sestry Kornélie, ktorá kedy-tedy na Vianoce posielala deťom čo-to. Neprichádzali ani cudzí. V lete prišla každé ráno iba „hluchá Mara“ po zeleninu s veľkým košom a predávala po domoch šalát, reďkovku, cibuľku, mrkvu, kaleráb, uhorky, tekvice, donášajúc materi niekoľko ošúchaných šestákov. Ináče sa do izbičky iba ak žobrák zatúlal. Na bielu stenu domu študentík Landík napísaclass="underline"