To už vedel z Ovídia.
Vtedy ešte neboli všelijaké chlapčenské a dievčenské internáty pre stredoškolákov a vysokoškolákov, ani Ymcy, ani Yfcy, Svorády, Charitasy, nocľahárne a slobodárne, neboli naše ministerstvá, ani Slovenská krajina, ktoré dvoma rukami udeľovali podpory chudobným slovenským študentom z najrozmanitejších škôl vyšších i nižších, gymnaziálnych, reálnych, klasických, miešaných, hospodárskych, lesníckych, priemyselných, učňovských atď., takže u študenta bola iba otázka: „Od koho si pýtať podporu? Od ministerstva, a keď od ministerstva, od ktorého, a keď od ministerstva nie, či od krajiny, či od okresu, či od obce, či od Červeného kríža, či od Charitasu, či od ktorého čerta?“ Vtedy boli alumneáfy a konvikty, kde sa chlapci ledva dojedali, a kradli na poliach zemiaky, aby si ich doma v peci piekli. Vtedy len Národnie noviny písali tučnými písmenami hneď pod chýrnikom: „Pamätajte na slovenskú študujúcu mládež pri každej príležitosti!“ Zbierali sa grajciariky a najväčšia „národná“ podpora bola tridsať zlatých. Ale ani takej podpory sa Landíkovi nedostalo. Nie azda preto, že boli ešte chudobnejší, ale že chlapča prosilo:
— Nepýtaj od nich, mama.
Mama sa chytila za hlavu:
— Kde si sa len vzalo, také pyšné chlapča? Nám je každý grajciar dobrý.
— Nepýtaj. Nechcem.
— Bolo by ti treba nejaký kabát, — vravela mu raz matka, — no, čo? Dáme poprešívať staré otcovské salónkabáty, a bude.
— Ja salónkabát nechcem. Salónkabáty chlapci nenosia.
— Pre nás je dobrá každá handra. A tu máš hneď i krásne nohavice, čo poslal švagor. Celkom dobré.
Chlapča odmietlo:
— Nebudem.
— Ale prečo?
— Majú pásiky na bokoch. To sú hasičské, a ja som nie hasič.
Matka predsa len dala poprešívať salónkabáty a pribalíla ich k ostatným veciam, keď odchádzali chlapci do škôl. Nik sa ich nedotkol. Viseli v skrini.
Šiel raz s priateľmi okolo viníc. Dozreté hrozno vábilo. Chlapci boli síce po obede, ale hladní, ako obyčajne. Hrozna sa im akiste málokedy ušlo.
— Dobre by bolo, — vraví jeden z priateľov, — ľahnúť si medzi riadky a jesť do večera.
— No, choď a najedz sa, — odpovedá Landík.
— A strážnik?
— Bojíš sa?
Landík sa poobzeral a fuk! do vinice medzi hrozno. Najedol sa dosýta a chcel i kamarátom doniesť. Už niesol niekoľko najväčších a najhustejších strapcov, keď tu, ako čo by zo zeme vyrástol, strážnik s puškou:
— Stoj! Strelím.
Landík by bol radšej utekal. Ale ak mu naozaj strelí do zadku, čo i soľou? Radšej zastal. Strážnik mal iste tiež nejakého syna-študenta bez dostatočného počtu kabátov alebo bez dobrého kabáta, Landíka len vyzliecť a vyzliecť.
— Tu máte korunu za hrozno, — núkal Landík.
— Dolu kabát! — nástojil strážnik.
— Pridám ku korune túto šatôčku.
— Len sa vyzleč.
— Dám vám tento nožík, kravatu, pančuchy…
Strážnik ho chytil za plecia a začali sa pasovať. Landík bol slabší a vyšiel z vinice bez kabáta. Bolo to začiatkom roku a kabát bol ešte celkom nový. Kamaráti, pravda, zdupkali, a keby boli prišli na pomoc, bol by zostal i kabát i hrozno. Ledva ich našiel v kroví učupených.
— Ste vy víťazi! Ešte by sme mohli kabát dostať. Poďte.
Kamaráti nešli.
— Čvarga… Dones mi, — vraví bratovi Števkovi, — kabát. Takto do mesta nepôjdem.
A brat mu doniesol salónkabát. Aby ťa čert vzal! Neobliekol si ho. Do večera chodil vo veste a len keď sa dobre stmilo, šiel domov.
Brat, chudák, čo mal robiť? Druhého kabáta nebolo, a on tiež nechcel chodiť v salónkabáte po meste a do školy. Chlapci by sa boli smiali. Plakal, prosil, bil sa, ale darmo. Písal matke, aby poslala nejaký lanský kabát, raz, dva razy, tri razy, ale matka zakaždým húdla svoje:
— Tam máte salónkabáty. Noste ich. A veď som vám dala nové…
Tak nepochopia niekedy ani matky svojich synáčikov.
Landík sa vtedy dvojako prehrešiclass="underline" kradol a voči bratovi bol nespravodlivý. Prepustil mu za to svoje tri korunky, čo dostával ako vreckové na mesiac od matere. Tým si svedomie upokojil. Zato mu vždy bolo ľúto brata, keď ho videl v dlhom kabáte. Vtedy si umienil, že viacej kradnúť nebude, ale ani svoj kabát nikdy už nikomu nedá.
Lenže srdce je srdce a gavalierstvo je gavalierstvo.
Raz na majálese si porezalo dievčatko prst. Krv sa valila a prst bolo treba niečim obviazať. Stáli okolo neho a nevedeli si akosi rady. Vytiahol bielu šatôčku, rozdrapil ju a prst obviazal.
Bola to čudná vec, že jedinú svoju korunku dal žobrákovi. Keď pýtal priateľ a nemal, vyňal hodinky alebo prstienok, čo mal po otcovi, a odovzdal ich, aby si dobrý priateľ pomohol a dal ich do záložne židovi. Tak prišiel i o hodinky i o prstienok. Vtedy si umienil, že takto pomáhať nikdy viac nebude.
Ale srdce je srdce.
Doviedol materi zafúľaného, zavšivaveného a polonahého chlapca. Matka, odkázaná na každý grajciar a každú handru, spľasla rukami a zhíkla:
— Bože, bože, či vás nemáme dosť?
Myslela na svojich troch synov. Vtedy mu vyčítala:
— Nikdy nič nebudeš mať.
Pomohol pri očistení chlapca. Mydlil ho a česal. Sám odkrojil veľký kus chleba, natrel maslom a prichystal lôžko na povale. Keď ho na druhý deň chcel pozrieť a počastovať raňajkami, chlapca nebolo a čosi skapalo v dome. Vtedy si pomysleclass="underline" Naozaj nehodno pomáhať iným.
Pravda, srdce.
Ktorýsi študent v triede cez vyučovanie máčal muchy do atramentu a vypúšťal ich. Jedna sa dostala na triednu knihu a ťahala po nej svoje čierne štetce. Z knižky prešla na profesorovu ruku a odtiaľ sa horko-ťažko vyškriabala na jeho čelo. Profesor sa udrel po čele a zamazal si i dlaň i čelo. Landík sa hlasno zasmial.
— Ty si to bol? — okríkol ho profesor.
Landík vstal a zo zlosti pre nespravodlivé okríknutie prisvedčil.
— Pred konferenciu!
Landík čakal, že sa vinník prihlási, ale darmo. Posadili ho do karcera na štyri hodiny.
— Nie, nebudem viac trpieť za iného, — umienil si.
V gymnáziu mali tajný spolok, kde sa učili slovenčinu. Bolo to v siedmej triede pred vypuknutím svetovej vojny. Prišli na to a vyšetrovali. Všetci zúčastnení tajili a vykrúcali sa. Jediný Landík sa priznal. Pokladal za bezcharakterné tajiť pravdu.
— Povedzte, kto bol ešte v spolku, — naliehal na neho vyšetrujúci profesor. — Vyhodia vás, ak nepoviete.
— Nepoviem.
— Obľahčíte si veľmi.
— Nechcem byť zradcom.
Profesor musel ustúpiť. A div divúcici! Tí, ktorí sa nepriznali, zostali v gymnáziu a jeho vyhodili.
„Nie je hodno byť čestným. Nevypláca sa,“ myslel si Landík.
V chlapcovi boli akési „dobré“ prvky, ktoré sa nezrovnávali s duchom času. Nikoho o nič neprosiť vtedy, keď skoro všetci prosili, hoci prosenie zamenili slovkom „žiadanie“; byť chudobným síce, ale svoju biedu zatajiť a nevynášať ju na rínok vtedy, keď ju všetci rozhlasovali a pýšili sa ňou i tí, ktorí pritom luhalí; čistota zvonka i zdnu, nepodkupnosť a sklon k nepraktickým, takzvaným gavaliarskym gestám vtedy, keď to označovali naivnosťou a hlúposťou; zapľuť radšej na celý život a akékoľvek výhody, ako sa pokoriť a upustiť zo svojej hrdosti a ľudskej dôstojnosti vtedy, keď temer celý svet bol samý kompromis na úkor čistého svedomia.