Biedu nemal rád. Veď ktože má rád biedu, najmä svoju vlastnú? Ťažko znášal, že sú v jednej izbičke, kde sa varí i perie, suší, býva i spáva. Hanbil sa doviesť chlapcov do domu, aby nevideli ich chudobu. Netešili ho ani prázdniny, lebo mu vždy kazila radosť matkina gazdovlivosť. Strašilo ho „večné pumpovanie“ v zeleninovej záhrade, kde sa muselo stále polievať, keď nepršalo. Nemohol sa dívať, ako sa matka trápi, sama pumpuje, vodu nosí a polieva s vyhrnutými sukňami. Pumpoval teda a miesto zábavného čítania kdesi pod stromom v tráve čítaval, koľko ráz treba stiahnuť kľukou, aby sa sud naplnil. To bývalo strašne nudné. Kapusta, zeler, uhorky sa kúpali vo vode, chlapci pri mlyne, a on musel pumpovať pre niekoľko mizerných ošúchaných šestákov.
Nuž ale i šesták bol dobrý, keď bolo treba na nejakú vychádzku s kamarátmi alebo na pohárik piva, na cigaretu. A kto dal? Mamka. Pumpoval teda i z ľútosti nad matkou, aby jej uľahčil, i preto, aby potom s ľahším svedomím mohol „pumpnúť“.
— A načo sú ti dva šestáky? — spytovala sa ho.
— Na tabak.
— Nefajč.
— Na pohárik piva.
— Nepi.
— Veď som ti pomáhal.
— Drahá pomoc.
Matka dala.
Na Štedrý večer každému decku kládla pod servítku striebornú zlatku do daru od Ježiška. Tie zlatovky Landíka pálievali, ako i tie šestáky, čo vypumpoval. Chcel sa revanšovať. Nemal sa čím. Až po rokoch, keď už pomáhal v župnom úrade a robil županovi Balažovičovi „sekretára“, dal prvý svoj honorár, päťsto korún, pod servítku matke.
Matka ho láskavo pokárala:
— Ty si márnotratník. Len si to nechaj.
Chcela mu vrátiť bankovku. Skoro sa pohnevali. Bankovka sa povaľovala tri dni na stolíku. Ani jeden si ju nechcel vziať. Napokon ju predsa len matka odložila do skrine.
— Ak ju budeš potrebovať, tu je, — povedala mu.
Po troške ju i vyvláčil. Nikdy nezabudol pri novej päťdesiatke povedať:
— To je nie z tých päťsto korún?
— Nie, nie. To je z iných.
Ako čo by ich toľko bolo bývalo…
A teraz, keď už synovia ako-tak zarábajú, zas len gazduje, biedi, zhŕňa grajciariky. Zachovala dom, záhradu, pole. Sú bez tiarch, čisté ako jej svedomie. Nechce ísť na druhý svet s vedomím, že nič nenechá po sebe okrem dobrej pamäti; chce, aby zostalo po nej dedičstvo hmatateľné, aby mali čo dediť… Každá handra, každý grajciarik sa zíde.
Landík, ležiac na diváne, listoval vo svojej pamäti ako v obrázkovej knižke. Z každého obrázka zračil sa veľký materinský altruizmus. Sebe nič. Deťom všetko. Ako je to len možné, myslel si, že pri tom altruizme je také množstvo ľudí sebeckých, ziskubažných, nespravodlivých, predajných, vystatujúcich sa, pohrdlivých, pyšných, blahosklonných, bezočivých, tupých, nečestných, nešľachetných, zlých práve voči deťom týchto materí, voči svojim spolublížnym? Ako je to, že pri tejto vznešenej vlastnosti je možná toľká ľudská špina, cez ktorú musíš kráčať, vdychovať ten smradľavý vzduch, preplnený chorobným pachom, neviditeľne padajúcim, vsakujúcim do teba ústami, nosom, pórmi, ňuchom, zrakom, hmatom? …
Obrázky napĺňali ho horkosťou voči svetu, voči sebe samému. Trápilo ho, že sa nikdy ničím neodmenil matke. Ako čo by bolo možné dieťaťu, aby sa matke odmenilo!
„Chuderka matka,“ myslel si. „Nazdáva sa, že bohviekoho vychovala. Veď som i ja len chudák, otrok, bezmocný komisár na deväťdesiatom ôsmom mieste.“ Po dnešnom výbuchu ho každý chumaj preskočí pomocou náčelníkovej dobroprajnosti… My, úradníčkovia, sme len komedianti s rebríkom.“ Mal by stúpať dohora, čím vyššie, tým krajšie. Matka je v obecenstve a čaká od syna „kumšt“ tamhore na samom vrchu rebríka. Trasie sa a modlí, aby sa stúpanie darilo, a „kumštu“ sa nedožije ani ona, ani on… Tak krásne by bolo hneď teraz zoskočiť a odsotiť od seba rebrík, po ktorom sa do smrti nevyškriabe. Hodiť im tú celú službu. Stratil by dva roky, ale by bol aspoň slobodným občanom pri inom zamestnaní, napríklad ako advokát… Hodiť im to… To by bolo gavalierske gesto. Náčelník by sa rozpučil od hnevu, že sa nemohol pomstiť… Len čo by matka povedala?… Chudera matka… Ani Hanu nesmie viac zavádzať. Alebo sem, alebo tam. Chudera Hana …
Pozrel na škatuľu previazanú červenou stužtičkou a na nej nápis: „Jozef Zeleň, obuvnícka výroba v Starom Meste.“ V nej boli červené črievičky pre Hanu.
— To jej ešte odovzdám, — rozhodol sa a zavzdychoclass="underline" — Chudera Hana… Ba či ju Tolkoš už vypýtal?… Prepelička a byvol.
Prepelička bola Hana a byvol Tolkoš.
— Chudera, chudera, — pokyvoval hlavou, — a ja som tiež chudák… Musím zaujať vyčkávacie stanovište ako taxík na námestí.
11. Rodinná porada
Stará pani Landíková sa dopočula o všetkom, čo sa robí s jej najmladším synkom Janíkom. Nájdu sa už také rádiá, čo rozhlásia bezplatne všetko, i to, čo sa obyčajne nerozhlasuje. Pri počúvaní takéhoto rádia sú vždy väčšie poruchy ako pri obyčajnom stroji i pri najsilnejšej búrke.
Hanin tichý, nenáročný hlas stal sa vrieskavý, požadovačný, vyhrážajúci. Landíkovo klátiace sa a neurčité tempo zvučalo nedočkavou rozhodnosťou, že si Hanu vezme za ženu „et si illabatur orbis“, ako by povedal Sakulík podľa Tvrdého za Horácom, čiže: „čo priam zhŕkne svet“, ako to napísal Kuzmány. Len-len že nebolo počuť kvapkanie krvi zbitého mäsiara Tolkoša. Náčelník Brigantík reval ako hladný lev v Kludského menažérii. Povetrie sa triaslo zvesťou o disciplinárke, ktorá hrozila Landíkovi prepustením zo služby. Obecenstvo v Starom Meste hučalo ako more vo víchrici, vzbúrené proti boľševikovi, ktorého nemožno trpieť v štátnom úrade.
Nie div, že sa pani Landíková naľakala. Nevedela síce, čo je to disciplinárka, ale chápala, čo je prepustenie zo služby. Nerozumela dobre ani tomu, čo je to boľševik, ale vedela, čo je domáci zlodej, ktorý ťa pomaly, nebadane, zákerne okradne o všetko, čo je vzácne a cenné. Najjasnejšie jej bolo, že akási kuchárka chce pošpiniť charakter celej rodiny. To bolo také, ako čo by niekto chcel frknúť atramentovú machuľu na bielu zaškrobenú košeľu. Môžeš potom prať, ako chceš, vždy ostane po nej škvrna. Ale nie tak to ju rozhorčovalo, že je Hana kuchárka, ako skôr to, že je chudobná. Sama chudobná po celý svoj doterajší život, zbierajúca grajciariky a rozdávajúca ich svojim synom, sebe nič nežičiac, bola by chcela pre každého syna bohatú nevestu. Ani rod, ani spoločenské postavenie, ani vysoké styky ju neoduševňovali, ale peniaze. Hanu by bola prijala, keby bola bývala bohatá. Grófku, ministerskú dcéru by bola odvrhla, ak je chudobná.
— Peniaz je slniečko, čo každú mláčku pozláti a najbiednejšiu rastlinu zdvihne dovysoka. Chudoba je noc, čo všetko začierni, — hovorila. — Dosť bolo chudoby. Neraz som sa v nej topila. Neželám nikomu, aby vytrpel toľko, čo som ja vytrpela.
Nevedela si rady. Poznala syna a vedela, že prostým zákazom alebo hrozbou by nezamedzila „škandál“. Jej najmladšiemu synkovi nemožno ani rozkazovať, ani zakazovať, ani hroziť. Azda jedine prosbou, ale ani to nie, skôr nejakým obratným zakročením, láskavým presviedčaním by sa dalo hroziace nebezpečenstvo rozptýliť.
Zhovárala sa o tom so stredným synom Števkom, bankovým úradníkom, pracujúcim vždy na papieri s číslicami. Podľa starej panej bol najpraktickejší zo synov, skromný a gazdovlivý. Obýval celý jej dom, za to ju stravoval, platil dane a z piatich izieb ponechal tú, v ktorej už bývala, len sporák vzali preč a odtisli skriňu odo dverí, ktorá tam stávala, kým bývali v dome cudzí nájomníci. To znamenalo, že matka môže slobodne chodiť po celom byte a v ktorejkoľvek izbe sa zdržiavať. Števko dal dom znova pokryť, zvonka obieliť, zdnuka prefarbiť, postavil nové pece, miesto dlážok položil do izieb parkety, vysadil pred domom a okolo neho stromy, jedličky, brezy, lipy, topole, obohnal všetko železným plotom, cestičky, dvor a chodníky posýpal pekným drobným žltým pieskom, a za niekoľko rokov stal sa z dedinského ošarpaného domu panský dom, taká malá zemianska kúria, aké vídať po dedinách.