Števko vytiahol notes, do ktorého si zapisoval investičné výdavky, a začal rátať.
— Keď vezmeme, že Janík má platu okolo dvadsaťdvatisíc korún i s prídavkami, to zodpovie, rátajúc päťpercentné úroky, ktoré by mu v každej banke dali, okrúhle polmiliónovému kapitálu na jeden rok. Mal by teda nárok aspoň na pol milióna korún vena. Nerátam, čo ho výchova stála a čo zožralo vyštudovanie… Bola by veľká ľahkomyseľnosť odhadzovať od seba príležitosť akéhokoľvek vkladu… My by sme mu dali možno i šesť percent a privátne by mohol vyťažiť azda i desať… Taký mladý človek s postavením a s dobrým menom je cenný papier, ktorý donáša istú rentu, ktorý v hodnote neklesá na nijakej burze a hodnota ktorého z roka na rok vzrastá… Keď dvaja zakladajú akúkoľvek spoločnosť, majú byť istinove rovnakí. No taká kuchárka čo reprezentuje kapitálové? Má dvesto korún mesačného platu, zje za dvesto korún, to je spolu za rok summa summarum dvetisíc štyristo a dvetisíc štyristo, spolu štyritisíc osemsto korún. Spoločnosť brata s kuchárkou je nereálny podnik, lebo brat dáva do podniku i svoj rozum, i celý dôchodok svojho kapitálu, kým kuchárka i terajšie úroky od svojej istiny stratí, keď sa vydá, ani rozumu do podniku nedodá. Ostane jej holý život, čiže mŕtvy kapitál, ktorý nič neprináša, ba udržovanie ktorého stojí iba peniaze. Na čo je bratovi len pár, povedzme, pracovitých rúk v dome? Aby platil dva razy, tri razy štyritisíc osemsto korún zo svojho?…
— Dobre, dobre, — prerušila ho matka, — ale povedz, ako to prekaziť?
— Ja myslím, — povedal Števko po krátkom rozmýšľaní, — najlepšie by bolo, keby ho zo Starého Mesta preložili. Taká láska sa veľmi chytro zabúda. Každý mladý človek, čo sa lásky týka, je ako zlý dlžník, radšej spraví novú dlžobu, ako by si zročnú zmenku dal do poriadku.
— Mala by som návrh, — podotkla nevesta Linka, ktorá tiež nič nedoniesla do Števkovej domácnosti, ale zato tiež žiadala od novej nevesty slušné veno. — Tú kuchárku by sme my mohli vziať… Vieš, že nemôžem jesť, keď sama varím, chudnem a hlava sa mi krúti. Skôr či neskôr budeme potrebovať kuchárku.
— Ale, duša moja, — odvrával muž, — teraz som ti vyrátal, že je to štyritisíc osemsto korún. Ja mám Janíka rád, ale mala by si ho tu ustavične, a príležitosť robí zlodeja. Ani je nie v móde byť tučná. To by bol pre nás prepych kuchárku držať a tučnými byť. Ohovorili by nás. Teraz je taký svet, čo skôr znesie jednu slúžku pre dve domácnosti, ako dve slúžky v jednej domácnosti. Gazduje sa, kde sa dá.
Stará pani prikyvovala na všetko, ale nebola spokojná. Neporadili jej. Osožilo by azda, keby Janíka preložili.
— A na koho by som sa mohla obrátiť, aby Janík odišiel zo Starého Mesta? — spýtala sa Števka.
— Rovno na prezidenta… Ja ti list napíšem.
Pani Landíková navštívila i svoju dcéru Žofku, vydatú za mladým, zadĺženým gazdom, sedmoslivkárom-zemanom Ernestom Thomkom v blízkej dedine. Obrábal sám s rodinou okolo päťdesiat jutár dosť lichej oráčiny. Prostoreký grobian jej povedaclass="underline"
— Býk je hlavná vec. Plemeno sa zošľachtí, keď je otec šľachetný. Šľachetný býk, šľachetné teľce. Keď sú teliatka dobré, i kravu pohladia… V tomto prípade je Janík semeno prvej kvality a kuchárka neobrobená pašienka, ktorá je iste plná sily a bujnosti. Len ju zobrať, dobre pohnojiť, zasiať prvotriednym semenom, a vyjde prvotriedna úroda.
Tleskol si do dlaní a zasmial sa širokým úsmevom.
Dcérka Žofka bola nežnejšia. To, čo muž povedal, sa jej videlo hrubé, chcela porovnanie zmäkčiť a poznamenala:
— Janík je šľachetný puk a dievča tŕňová haluz. Do tejto tŕňovej haluze zaštepíme očko z baróna Rotschilda alebo z La France a výhonky už budú samé Rotschilďatá alebo Lafrančatá.
— Ale je vždy lepšie spojiť zlatovku so zlatovkou ako s grajciarom, — namietala stará pani, — tak budú hneď dve zlatky.
— A keby sa k zlatke pripojila hoci nula, i tak je to desať zlatých, — vravel zať.
Na toto sa Žofka zasmiala:
— Otázka, kam sa nula postaví, či pred a či za jednotku. Pani Landíková sa nahnevala.
— Robíte iba posmech, a vec je veľmi vážna. Vidím, že mi neviete poradiť.
Išla k najstaršiemu synovi Ďurkovi, obchodníkovi s miešaným tovarom.
— Sú rozličné mienky, — rozhovoril sa Ďurko. — Niektoré paničky sú tej mienky, že keď sa rozličné druhy kávy zmiešajú, je káva lepšia. Niektoré vravia, že kávy netreba miešať. Lepší druh — lepšia káva. Ja by som nikdy nemiešal Cejlón s Kubou, trojhviezdičkovú kávu s jednohviezdičkovou. Tri hviezdy a jedna hviezda sú len na nebi štyri, ale pri káve tri hviezdy a jedna hviezda sú len dve. Janík je káva s troma hviezdičkami, kuchárka káva s jednou hviezdičkou. Kuchárka len uberie z troch a Janík zostane kávou s dvoma hviezdičkami. Neodporúčam, aby sa druhy miešali.
To bolo zreteľné — pani Landíková zasa len kývala hlavou.
— Dobre, dobre, ale povedz, čo robiť, aby sa tie kávy nezmiešali.
— To závisí od solídnosti obchodníka.
— Neviete poradiť.
Stará pani hodila rukou.
Nevesta Milka sa zamiešala:
— Ak je to láska, treba ju vybiť láskou. Klin klinom. Janíka by bolo treba zoznámiť s krajším, milším a vznešenejším dievčaťom, ako je tá jeho kuchárka. Neverím, že keď človeku ponúkajú kus zlata a kus kameňa, aby si vybral kameň, ak je len človek pri rozume. No a Janík ho predsa ešte nestratil.
— Láska odoberá rozum ako víno, — povedala stará pani, — a je slepá. Či sa nevraví: „blázniví zaľúbení“ a „slepá láska“? Taký zaľúbenec nevidí. Nerozozná zlato od kameňa.
— To je romantika, — tvrdila nevesta Milka, — dnešní mladí ľudia sú už nie romantickí.
— Každý zaľúbenec je romantik, — zamiešal sa Ďurko. — Či sa už nehádžu zo skál, neotravujú, nedajú trhať vlakom, netopia, nevešajú, nestrieľajú z nešťastnej lásky pre taký nejaký utešený kvietok alebo falošné steblo? A koľko iných krajších kvetov a pevnejších stebiel je na poli! Nie. Oni sa zamordujú práve pre tú jedinú ružu, pre ten jediný konárik… To je romantika!… Ja mám tristo fliaš badačonského v obchode. Jednaké fľašky, jednaké vinety, jednaká chuť, jednaký oheň, a tu ti príde zaľúbený romantik a povie: „Dajte mi túto fľašku, lebo ak mi akurát túto fľašku nedáte, zastrelím sa.“ A vy poviete: „Čo by ste sa strieľali, veď je tu ešte dvesto deväťdesiatdeväť fliaš, z tých vám dám.“ On na to: „Nie, ja túto chcem.“ „Nie, tú vám nedám.“ A zastrelí sa. To je hlúposť, poviete vy. Nie, to je romantizmus, vravím ja, z ktorého ešte i dnes žijú i takzvaní najmodernejší spisovatelia.
— Naliať Janíkovi lepšieho vína, — nástojila nevesta Milka.
— Kto môže piť šampanské, nebude piť pálenku. To je to, čo vravím: oboznámiť ho s niečím lepším a zabudne na horšie.
To sa starej panej pozdávalo. Počúvala a rozmýšľala. Prišla jej na um sestra Kornélia, vdova po bohatom fabrikantovi na škrob. Najbohatšia osoba v celej rodine. Užívala po mužovi asi tisícdvestojutrový majetok, ktorý obťažovala len jedna ťarcha, dcéra Mária, vydatá a ovdovená, ale so zdravou dorastajúcou dcérou Izoldou, skrátene Oldou, ktorá časom zdedí celý breznický majetok a Landíkovcom sa dostane podľa rečí Števkových iba z koláča diera.